Lekár: Pani, to je len spinálny reflex. To je, akoby ste odrezali kohútovi hlavu, a on by ešte chodil po dvore. Rozprávate sa s mŕtvolou.

Matka: Prosila som ich, aby ho ešte nechali aspoň jeden deň na prístrojoch, že budem stále pri ňom. Odmietli. Ponáhľali sa s odberom orgánov. Všetko už bolo perfektne letecky pripravené. Nechýbala dokonca ani miestna televízia.

Otec: Lekár ma informoval, že bola potvrdená mozgová smrť. Spýtal sa, či súhlasím s odberom orgánov. Až ma to zaskočilo, že mi to nenapadlo skôr. Okamžite som súhlasil. Bola to pre mňa prvá pozitívna správa. Dokonca som pocítil niečo ako šťastie. Z toho, že náš Ondro môže ešte niekomu pomôcť.

Riaditeľ košickej nemocnice:

Mal som v ten deň službu. Jednoducho som povedal, že odber je potrebné urobiť ešte v ten večer. Z jediného dôvodu. Bolo mi zrejmé, že Ondrík je mŕtvy, to znamenalo, že buď sa ten odber urobí, alebo sa neurobí. Nemá zmysel odkladať odber orgánov o 24 hodín a čakať, ak stopercentne viem, že situácia sa nezmení.

Matka: Do konca života budem mať dojem, že ma Ondro vnímal. Som presvedčená, že vnímal aj bolesti pri odbere svojich životne dôležitých orgánov. Srdce mu vtedy ešte stále bilo…

Nikto už nikdy zrejme nezrekonštruuje do detailov, ako sa to stalo. Na základe výpovedí matky, otca, príbuzných a lekárov možno len skonštatovať, že každý to videl a cítil inak. Je to príbeh o živote a smrti, ktorý sa odohráva na zemi denne. Je to však aj príbeh o komunikácii, empatii, informovanosti. Príbeh, ktorý sa môže stať kedykoľvek komukoľvek z nás.

Nikto a nikdy nie je dostatočne pripravený na smrť blízkych.

Náhla smrť blízkeho, ktorý bol ráno živý a zdravý, vykoľají aj najsilnejších. Nejasná predstava o tom, ako odber orgánov prebieha, vyvoláva strach a negatívne emócie. Náhodná chyba, necitlivá odpoveď, vyvolá šok a pobúrenie. Etická chyba, ktorej sa niekto dopustí, zanechá omnoho hlbšie stopy, ako sú lekári schopní si uvedomiť.

Ondríkov otec dnes netuší, kde fungujú obličky jeho syna, ktorý tragicky zahynul po páde z bicykla. Ale je šťastný, že sa tak stalo.

Ondríkova matka nevie, kde tlčie srdce jej syna, dodnes sa však s tým nevie zmieriť. Stále má pocit, že jej syn mohol ešte žiť. Niekoľko ráz žiadala, aby jej syna previezli do inej nemocnice. „Chcela som ho vytrhnúť z blízkosti košického transplantačného centra,“ hovorila pred niekoľkými mesiacmi.

Minulý týždeň na stretnutí, ktoré zorganizovala s cieľom diskutovať o etike a o systémových otázkach v súvislosti s transplantáciami, zopakovala to isté.

Mohol Ondro ešte žiť?

Pani Magda pochovala sedemnásťročného Ondreja v októbri minulého roka. Nasledujúce mesiace pátrala po tom, prečo a ako zomrel.

„Dnes, po stovkách rozhovorov, mailov a faxov už nemám chuť skúmať, ako to bolo naozaj. Viem však dosť na to, aby som si bola úplne istá, že keby bolo všetko fungovalo, ako malo, mohol Ondrík žiť. Dnes si už málokto spomenie, ako ho domáci človek v terénnom aute odmietol odviezť do nemocnice, ako vrtuľník nebol prispôsobený na horský terén, na to, že vysielačka záchrannej služby nefungovala stopercentne.

V odpovedi, ktorú som dostala z košickej nemocnice na základe sťažnosti podanej na ministerstvo, som sa nedozvedela ani základné časové údaje, kedy zomrel, pitevnú správu nemám dodnes. Mám vraj možnosť ísť do Košíc a nahliadnuť do záznamov. Lenže na to by som potrebovala inú psychickú výbavu, než mám teraz. Mám pocit, že sa s tým počíta, že je to chladne zakalkulované do lampárenského postoja, keď sa chce smútiaci rodič alebo akýkoľvek príbuzný dopátrať pravdy, ako to vlastne bolo.“

Pani Magda, vysokoškolsky vzdelaná žena, psychologička, je po tejto krutej skúsenosti presvedčená, že naša spoločnosť považuje otázku zomierania alebo záchranu ľudského života za nerentabilnú oblasť. „Ako mi povedala jedna osoba, ktorá tiež syna poznala, načo by zachraňovali jedného, keď môžu s jeho orgánmi zachrániť najmenej piatich ďalších. Veď to sa im vôbec neoplatí. Je to krutá pravda. Na prevoz jeho orgánov už bolo všetko slávnostne a fungujúco letecky pripravené, dokonca aj nasnímané miestnou košickou televíziou. Zážitky, ktoré mnou najviac otriasli v najhorších chvíľach môjho života, ma donútili k tomu, že ich zverejním a pokúsim sa zabrániť tomu, aby aj ďalšie matky boli takto traumatizované.“

Je naše telo po smrti štátnym majetkom?

Pani Magda to tak cíti. To, čo zažila v súvislosti so smrťou svojho jediného syna, ju donútilo, aby podnietila verejnú diskusiu na túto tému s občanmi aj odborníkmi.

Správu o synovej nehode sa dozvedela na chalupe. Do košickej nemocnice sa dostala až na druhý deň. Cestou jej v aute zazvonil telefón. Telefonoval manžel, ktorý bol pri synovi. „Spýtal sa ma, či dám súhlas na odber orgánov. Povedala som, že nie. Dal mi k telefónu ošetrujúceho lekára. Povedal, ak nedáte súhlas na odber orgánov, kým pricestujete do Košíc, vášho syna odpojíme od prístrojov a budete si ho môcť pozrieť už len na patológii. Vtedy som vraj v afekte povedala – tak si teda robte, čo chcete. Na túto vetu si však nepamätám. A práve táto veta je považovaná za môj údajný súhlas.

Posúďte, je to voči matke v tejto situácii fér?“

Môj syn žije, počkajte ešte

„Po príchode do košickej nemocnice som mala dojem, že môj syn žije a len spí. Neustále som sa mu prihovárala a masírovala mu reflexné body, ktoré stimulujú mozgovú činnosť. Asi po hodinovom úsilí pohol viac razy palcom na ľavej nohe. Upozornila som na to lekára, ktorý bol práve prítomný. Ani sa tým smerom nepozrel.“

„Pani, to je len spinálny reflex. To je ako keby ste odrezali kohútovi hlavu, a on by ešte chodil po dvore. Rozprávate sa s mŕtvolou,“ povedal.

„Pri týchto slovách mi ako profesionálke školenej na pozorovanie neverbálneho správania ľudí neušlo, že lekár sa vtedy pozrel na Ondrovu tvár a zreteľne stíšil hlas. Mala som dojem, že si tiež nebol stopercentne istý. Nebol si istý, či Ondro nevníma, aj keď je oficiálne podľa najmodernejších diagnostických metód vyhlásený za mŕtveho. Prosila som doktora Rolanda, ktorý mal službu, aby ho ešte jeden deň nechali na prístrojoch, že budem stále pri ňom. Odmietol. Ponáhľali sa s odberom orgánov, aby boli dostatočne čerstvé a súce na letecký prevoz. Všetko bolo perfektne zorganizované, tentoraz už inak než pri prevoze z miesta nešťastia do nemocnice. Do konca života budem mať dojem, že Ondro ma vnímal. Aj keď na moje slová a reflexné stimulácie zareagoval len patologickým reflexom.

Som presvedčená, že o chvíľu na to vnímal aj bolesti pri odbere svojich životne dôležitých orgánov. Srdce mu vtedy ešte stále bilo.“

Som šťastný, že jeho orgány pomohli druhým

Aj Ondríkov otec je psychológ. Na celú situáciu má však iný pohľad.

Do nemocnice sa mu podarilo prísť v hneď ten deň, ako priviezli Ondríka. „Vedel som o všetkom, lekári ma podrobne informovali, čo sa dialo. Ako ho chceli operovať, a nemohli, ako bol už pripravený na operačnom stole, ale operácia sa nemohla urobiť. Opuch mozgu a pretlak bol už taký veľký, že by mozog jednoducho vystriekal von. Bolo mi jasné, že stav je beznádejný, lekári mi žiadne falošné nádeje nedávali.“

Keď lekári stanovili mozgovú smrť, požiadali otca, či dá súhlas s odberom orgánov. Aj keď to z právneho hľadiska urobiť nemuseli.

„Môj prvý pocit bol, že som sa zahanbil. Áno, zaskočilo ma, že mi to nenapadlo skôr. Okamžite som súhlasil a v tom momente, po tej noci, po tých ťažkých chvíľach, to bola pre mňa prvá pozitívna správa. Dokonca som pocítil niečo ako šťastie. Z toho, že náš Ondro môže ešte niekomu pomôcť, že jeho zdravý životný štýl nebol zbytočný, že Ondro ako veriaci človek by to určite považoval za samozrejmosť, za akt prejavu lásky k ľuďom. V duchu som to s ním akoby konzultoval a bez váhania som súhlasil. Lekár ma tiež informoval, že súhlas podľa našej legislatívy netreba, ale že oni majú taký etický kódex, keď rešpektujú želanie oboch rodičov. Preto som telefonoval manželke, ktorá šla práve autom do nemocnice. Nesúhlasila. Lekár ma informoval, že podľa ich interných predpisov, keď už je konštatovaná mozgová smrť, pacient musí byť odpojený od prístrojov na udržiavanie životnosti orgánov. To som tiež chápal, ani ja by som nebol rád, keby do mojej mŕtvoly ešte niečo pumpovali. Keď je človek pripravený na odber orgánov, je však udržiavanie na prístrojoch na nevyhnutný čas povolené. Toto sme manželke cez telefón vysvetlili. Je pravda, že to nebola schopná vnímať. Vtedy povedala, robte si, čo chcete. Brali sme to ako súhlas.

Od tohto okamihu máme s manželkou na túto tému rozdielne názory. Možno to aj narušilo naše vzťahy, ale to je naša súkromná vec.

Aj ja som si dal tú námahu a urobil si rešerše, ako to vo vyspelom svete chodí. Viem, že vývoj v legislatíve smeruje k prijatiu princípu predpokladaného súhlasu, keď sa predpokladá, že vo všeobecnosti by ľudia súhlasili s darovaním orgánov. Mne takáto legislatíva vyhovuje a ani Ondro by nemal s tým problémy. Nemyslím si, že jeho poslaním bolo bojovať proti transplantáciám, alebo ich akýmkoľvek spôsobom sťažovať, preto si neželám, aby jeho meno odznelo v tejto súvislosti v médiách a memoriál na túto tému niesol jeho meno. Neviem o tom, že by košickí lekári urobili nejakú chybu.“

Najnešťastnejšie riešenie v najnevhodnejšiu chvíľu

Matka Ondríka hovorí, že myslí na iné matky, na iných rodičov, na ľudí, ktorí sa ocitnú neinformovaní v podobnej situácii.

„Ide mi o to, aby sme urobili osvetu, verejnú diskusiu – urobiť v tejto problematike jasno. Na Slovensku existuje možnosť vyjadriť za života nesúhlas, ale občania o tom nevedia. Nie sú informovaní, ako to môžu urobiť. Nevedia o tom, že treba špeciálne tlačivo. Vo Fínsku si každý občan môže informácie vyzdvihnúť v každej lekárni, spolu s kartičkou. Tú vyplní, dá úradne overiť a potom ju nosí stále pri sebe. Na základe zrelého uváženia, pri plnom zdraví, úsudku, jasnom vedomí, pri dostatku informácií sa teda dobrovoľne rozhodne, že chce byť darcom orgánov. Aj v USA majú občania, ktorí chcú darovať orgány, podobnú kartičku. To považujem za etické a ľudské. Žiadať však orgány človeka v situácii, keď mu práve zomiera blízky človek, je to najnešťastnejšie riešenie v najnevhodnejšiu chvíľu. To je citát holandskej ministerky zdravotníctva,“ hovorí pani Magda.

Chvíle, keď má chirurg prázdne ruky

Riaditeľom košickej nemocnice, kde Ondrík zomrel, je MUDr. Robert Roland. Viac ako 13 rokov pracuje ako transplantológ a zhodou okolností mal v ten deň aj službu. Pozná dni a noci, keď mal ako lekár prázdne ruky, aj chvíle, keď musel čeliť rôznym reakciám príbuzných. Mnohí nie sú schopní pochopiť, že odobraté orgány mŕtvemu už nebudú chýbať, ale že môžu zachrániť život iným pacientom.

„Táto udalosť ma znova upozornila minimálne na jeden nedostatok. Je to otázka psychológie spolupráce. Obidvaja rodičia sú psychológovia, nazdával by som sa, že sú to ľudia, ktorí by mali situáciu zvládnuť na prvý raz a okamžite. Napriek tomu vznikli problémy. Lekár môže a má byť v odôvodnených prípadoch podrobený kritike. Ale protestujem a budem protestovať dennodenne proti vete – načo zachraňovať jedného, keď môžeme zachrániť viacerých. Lekár nikdy takto otázku nestavia. Transplantácie sú jedinou oblasťou, kde nechápem, ako môže niekto hovoriť o nedostatku etiky. Odber sa predsa robí pre živého, jednému vracia život, inému zrak, tretiemu pomáha po popálení. Odber orgánov môže byť jedine etický. Tomu, kto má iný pohľad, radím stretnutie s chorým človekom, ktorý je roky odkázaný na umelú obličku. Tomu, kto má iný pohľad, radím, aby sa spýtal sám seba, čo by robil, keby zlyhávala oblička jeho vlastnému dieťaťu. Transplantácie bez odberov neexistujú. Roky sa snažíme, aby sa masmédiá nezaoberali transplantáciami náhodne, ale pravidelne, trvalo a opakovane. Vo Veľkej Británii sú nielen odborníci, ale aj politici, herci, verejne činné osobnosti, súčasťou kampane za transplantácie.

Ctím si človeka, ktorý umrie, pre mňa to nie je štátny majetok, a na našom stredisku takéto slovo nikdy nepadlo.

Máme neľudské predpisy?

Je slovenský zákon o odbere a transplantácii ľudských orgánov horší ako v ostatnom civilizovanom svete?

„Právny stav v transplantácii orgánov v SR je úplne kompatibilný s ostatnými vyspelými krajinami,“ hovorí MUDr. Ľudovít Laca, hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre transplantácie.

Pri odbere orgánov a tkanív z tela mŕtveho darcu, vhodných na transplantácie, uplatňuje slovenská legislatíva princíp predpokladaného súhlasu. Znamená to, že ak človek počas života neurobí písomné alebo inak preukázateľné vyhlásenie o nesúhlase s odobratím, predpokladá sa jeho súhlas s takýmto zásahom.

Prepodkladaný súhlas sa uplatňuje aj v Rakúsku, Belgicku, Maďarsku a v niektorých škandinávskych krajinách, s určitými úpravami aj vo Francúzsku.

U detí a právne nespôsobilých osôb tak musia urobiť rodičia. Lekári sa riadia prísne medicínskymi kritériami, kedy je odber možný, a kedy nie. Majú len morálnu povinnosť informovať príbuzných, ale ak sa dá, vždy tak robia a jednoznačne rešpektujú ich prianie.

Podstata nie je v kartičkách

Podstata však nie je ani v zákone, ani v technickej stránke odberov, ale v čo najväčšej informovanosti. To tvrdia lekári. Je jasné, že väčšina slovenských transplantačných chirurgov nie je za zmenu zákona. Argumentujú, že v krajinách, v ktorých došlo k zmene, v priebehu štyroch až piatich rokov klesol odber na polovicu. V praxi to znamená, že zmena legislatívy o odbere ľudských orgánov by na Slovensku znamenala kolaps v tomto procese.

Čo by znamenalo, keby sme chceli zaviesť informovaný súhlas do občianskych preukazov, ako to pred niekoľkými rokmi navrhol napríklad Robert Fico?

Robert Roland: „V roku 1999 daroval svoj orgán z celého Slovenska len jeden živý darca. Jeden jediný človek bol ochotný darovať obličku svojmu dieťaťu! Ako možno predpokladať, že v takejto neinformovanej a sčasti deformovanej spoločnosti zaujmú ľudia aktívny prístup? Sme presvedčení o tom, že humánne cítenie v našej spoločnosti dozrelo na radikálnu zmenu? Sme presvedčení, že úradník strohou otázkou negatívne nezvráti dobre mienenú snahu? Bojím sa toho. Nebojím sa však diskusie. Pravdepodobne dozrel čas, aby sa vyjadrili zákonodarcovia, lekári, čakajúci a transplantovaní pacienti, novinári, príbuzní. Nech sa to však uskutočňuje s rozvahou, so znalosťou veci, bez emócií, bez náhlenia.“

EVA HRDINOVÁ