„Kto to nezažil, nepochopí,“ hovorí muž, ktorý čaká na obličku.
S nádejou vraj čakajú najmä na víkend, keď je najviac autonehôd. Piatok popoludní je obvyklý čas, keď sa v transplantačných centrách rozdrnčia faxy a elektronická pošta.
Darcov orgánov je všade nedostatok, čakacie doby sú dlhé a najmä nevypočitateľné. Je to celosvetový problém.
Ako sa žije s transplantovaným orgánom?
Strašne ťažko. Peter Ťapák ma okolo 40 rokov. Jeho životom je čakanie. Je jedným z 1830 pacientov na Slovensku, ktorí sú odkázaní na umelú obličku. Z týchto pacientov je vhodných na transplantáciu len necelých 600. Každý deň, každú hodinu, každú minútu dúfajú, že zazvoní telefón. Niektorí z nich čakajú roky, že niekedy možno dostanú orgán, ktorý im dovolí žiť dôstojnejšie. Peter už raz s transplantovaným orgánom žil.
„Mal som darovanú obličku. Je to zvláštny pocit. Takmer neopísateľný. Ťažký, zaväzujúci. Nie je to dobré. Vy síce pocítite ohromnú radosť, že máte šancu na život, ale vzápätí vás zmrazí pocit, že niekto umrel. Ja viem, že sa musela stať tragédia, aby som mohol žiť. Uvedomujem si, že bola nevyhnutná niečia smrť, aby som sa ja mohol mať lepšie. Nikomu neželám, aby sa dostal do situácie, aby bol odkázaný na život s prístrojom, ktorý sa volá umelá oblička. Nikomu neželám, aby mu zlyhával orgán, pre ktorý neexistuje náhrada, nijaký prístroj, ako je umelá oblička, a bol odkázaný len na to, aby túžobne čakal na darované srdce a pečeň.“
Je isté, že čas hojí rany i žiaľ. Matka novinárky Evy Frickej to pozná. „Moja jediná dcéra pred niekoľkými rokmi zahynula počas cesty za reportážou. Bolo to v piatok popoludní. Ich služobné auto havarovalo, dcéra dopadla hlavou na zábradlie viaduktu. Bola na mieste mŕtva. Mala 27 rokov. Viem, že by všetky orgány rada darovala. Ja by som tiež súhlasila.“
Transplantológ Roland takéto skúsenosti má. Prednedávnom mu v pracovni zazvonil telefón.
„Pán doktor, pred desiatimi rokmi som nesúhlasil s odberom orgánov svojej dcéry. Povedzte mi úprimne, odobrali ste ich?“
„Neviem, musím si dať vyhľadať zdravotnú dokumentáciu. A prečo to chcete vedieť?“
„O tom sa porozprávame potom.“
„Orgány sme neodobrali. Bol tam nesúhlas.“
„Ach, áno. Strašne ľutujem. Tak som dúfal, že mi poviete, že ste to urobili napriek môjmu nesúhlasu.“
Nesúhlasíte s odberom? Treba to napísať
V Slovenskom centre orgánových transplantácií pri Ústave klinickej a preventívnej medicíny v Bratislave, kde zhromažďujú všetky údaje o darcoch a príjemcoch orgánov, existuje aj databáza nedarcov, teda ľudí, ktorí odmietli darovať orgány.
Ak totiž človek preukázateľným spôsobom vyjadrí za svojho života nesúhlas, nemôžu byť jeho orgány odobraté. Akým spôsobom to urobiť?
MUDr. Daniel Kuba z centra orgánových transplantácií: „Stačí podpísať špeciálne tlačivo a poslať ho do nášho centra alebo do jedného z troch transplantačných centier, ktoré sú v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Nesúhlas s odberom orgánov by mal byť na špeciálnom formalizovanom tlačive, ale ak ho občania nemajú, vyjadrenie nevôle s odberom akceptujeme aj na neformalizovanom tlačive overenom notárom.“
Pred každou možnou transplantáciou lekári do centra telefonujú, faxujú a mailujú, a až keď dostanú ubezpečenie, že dotyčný nefiguruje v databáze nedarcov, môžu transplantovať.
Je to nekonečný príbeh
Pred tromi rokmi sa vášnivo diskutovalo o práve nemocníc sťahovať kožu z tiel mŕtvych ľudí na transplantácie bez súhlasu, či dokonca bez vedomia príbuzných zosnulého.
K „škandálu“ sa vtedy vyjadrili viacerí verejní činitelia. Najvášnivejšie diskutoval Robert Fico, ktorý takéto počínanie zdravotníckych zariadení rázne odmietol a odsúdil. Zároveň vystúpil s požiadavkou, aby sa k odberu tkanív z mŕtvych pristupovalo iba u ľudí, ktorí ešte počas života vyjadrili súhlas s darovaním orgánov, alebo ktorých príbuzní s takýmto činom vopred súhlasia.
Odber a transplantácie – to je nekonečný príbeh, lebo ľudia prichádzajú a zomierajú, vždy sú ľudia, pre ktorých je problematika nová. Nedá sa povedať, že dnešným dňom, dnešným článkom, dnešnou diskusiou sa niečo vyriešilo. O niekoľko rokov, ak nebudú existovať umelé orgány, budeme rozprávať o tom istom probléme.
Mozgová smrť znamená smrť človeka
Ľudia si často myslia, že keď pacientovi bije srdce a dýcha, hoci aj za pomoci trubičiek, má šancu.
„Keď sa zistí, že nie je prietok krvi do mozgu, nie je už žiadna šanca. To, že bije srdce, neznamená, že človek je živý,“ hovorí MUDr. Kuba.
Po stáročia sa za kritérium smrti človeka považovalo trvalé zastavenie srdcovej činnosti a dýchania. Za posledných 30 rokov však došlo v medicíne k dohode v tom, že za moment smrti človeka sa pokladá smrť mozgu.
Mozgová smrť je právne uznaná ako smrť jedinca. Musí byť diagnostikovaná trojčlennou komisiou, zloženou z neurológa, anestéziológa a ošetrujúceho lekára mŕtveho.
V slovenskom zákone sú presne definované tri kritériá na stanovenie mozgovej smrti: hlboké bezvedomie, úplná strata všetkých mozgových reflexov, neprítomnosť spontánneho dýchania. Nenávratnosť mozgových funkcií musí byť potvrdená špeciálnym vyšetrením – panangiografiou. Pri nej sa musí dokázať, že nijaká časť mozgu nie je zásobená krvou. Ide o tzv. diagnostiku mozgovej smrti a zvládnu ju všetky väčšie nemocnice na Slovensku.
Lekári, ktorí diagnostikujú mozgovú smrť, nesmú byť zainteresovaní na priebehu transplantácie.
Lekári, ktorí sa podieľajú na odbere a transplantácii orgánov, sa, naopak, nesmú zúčasniť na diagnostike mozgovej smrti darcu.
Je tiež zakázané podávať príbuzným darcu informácie, ktoré by umožnili identifikovať príjemcov odobratých orgánov. Ondríkovi rodičia sa teda napríklad nikdy nedozvedia, komu bije jeho srdce.
MUDr. Ľudovít Laca, hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre transplantácie: „Takmer celý slovenský transplantačný program je založený na darcovstve orgánov mŕtvych darcov. Príbuzenské transplantácie sú menej časté. Dôvodom je nedostatočná publicita a zlý zdravotný stav našej populácie – je podstatne horší ako vo vyspelých krajinách. U mnohých nie je transplantácia možná zo zdravotných dôvodov. Vo Švédsku však tvoria príbuzenské transplantácie až 25 percent.“
Presvedčiť príbuzných o smrti blízkeho človeka, ktorý leží na nemocničnom lôžku, napojený na prístroje, ale s nenávratne odumretým mozgom, je nesmierne ťažké aj pre lekára. Túto ťažkú úlohu majú na starosti koordinátori centra, ktorých na ňu pripravujú psychológovia.
MUDr. Viliam Dobiáš, záchranár, ktorý pracoval dlhé roky ako anestéziológ-intenzivista hovorí: „Myslím si, že práve seriál Pohotovosť je veľmi poučný – pre ľudí, rodičov, ale aj lekárov v tom, ako komunikovať.“
Veľké cirkvi nerobia transplantáciám žiadne prekážky. Od júna 1991, keď pápež prijal účastníkov Spoločnosti pre získavanie orgánov na transplantáciu, je súhlas katolíkov jednoznačný. U veriacich i neveriacich je jedinou prekážkou neinformovanosť.
EVA HRDINOVÁ
