BRATISLAVA. Do konca marca musí asi 13 tisíc zamestnávateľov na Slovensku oznámiť Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, či zamestnávajú toľko zdravotne postihnutých ľudí, koľko im prikazuje zákon.
Zamestnávatelia, ktorí majú viac ako 20 zamestnancov, musia totiž zamestnať 3, 2 percenta ľudí so zdravotným postihnutím z celkového počtu zamestnancov.
Môžu si povinnosť splniť, splniť čiastočne alebo zaplatiť za nezamestnávanie postihnutých peňažnú úhradu.
Štatistiku o tom, ako sa firmy vlani s problémom popasovali, bude mať Ústredie práce až na jeseň. Dovtedy prebieha zbieranie informácií z regiónov, overovanie, či firma zaplatila náhradu či vypočítavanie výšky náhrady.
Podľa posledných aktuálnych štatistík za rok 2007 prácu 3,2 percentám postihnutým vo svojej firme dáva približne tretina firiem na Slovensku.
Ostatní využívajú možnosť za chýbajúcich postihnutých zaplatiť štátu finančnú úhradu, prípadne dávajú zákazku chránenej dielni.
Ak firma zamestná človeka, ktorého schopnosť pracovať je znížená o viac ako 70 percent, počíta sa akoby firma zamestnávala troch zdravotne postihnutých.
Percentuálne vyjadrenie je podľa tabuliek
Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje podľa lekárskych správ a zdravotnej dokumentácie.
Viera Záhorcová z bratislavskej Agentúry podporovaného zamestnávania hovorí, že predstaviť si človeka, ktorý má o viac ako 40 percent zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť sa nedá bez toho, aby sme ho poznali.
Percentuálne vyjadrenie poklesu vychádza z porovnávania schopností človeka s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom so schopnosťami zdravého človeka. „Určuje ju posudkový lekár na základe tabuliek, kde k jednotlivým druhom zdravotného postihnutia je priradená percentuálna miera zníženia schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť," vysvetľuje Záhorcová.
Hovorí, že u dvoch ľudí, aj keby mali rovnakú diagnózu, sa nepredpokladá, že by mali rovnaký pracovný potenciál, hoci môžu mať rovnaké percentuálne vyjadrenie zníženej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
„V percentuálnom znížení schopnosti predsa nie je odzrkadlená ani motivácia človeka, ani to, v akom prostredí žije, ako mu pomáhajú v rodine, ale aj v rámci služieb zamestnanosti," povedala Záhorcová.
Príspevok na štart
Záhorcová hovorí, že ponuka a dopyt po ich službách je viac- menej vyrovnaný.
V Bratislave nájdu ročne prácu asi 70 až 80 ľuďom so zdravotným postihnutím. Tridsať z nich je pritom ťažko zdravotne postihnutých.
Finančná motivácia pre zamestnávateľov vo forme príspevkov na zriadenie pracovných miest pre občanov so zdravotným postihnutím podľa Záhorcovej však pomáhajú minimálne.
„Príspevky na zriadenie chráneného pracovného miesta alebo chránenej dielne pomáhajú viac malým zamestnávateľom, sú skôr štartovným pre zamestnávateľa, nepokryjú náklady na zamestnanca počas obdobia, v ktorom sa zamestnávateľ zaviaže zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím. Aby ste dodržali zákonné podmienky, musíte pracovné miesto držať tri roky " vysvetľuje Záhorcová.
Záhorcová hovorí, že mnohé krajiny už od priamych finančných príspevkov na zriadenie pracovných miest upustili. Radšej si objednajú službu u niektorej z agentúr, ktoré s postihnutými ľuďmi pracujú. „Podpíšu zmluvu s niektorou z agentúr a zaplatia im za to, že ak podľa vymedzených pravidiel nájde a udrží prácu pre postihnutých ľudí, dostane za to zaplatené. Iný príklad fungujúcej podpory majú v Taliansku. "Vymedzili činnosti, ktoré vyňali z pozitívnej diskriminácie a napríklad činnosti ako upratovanie miest a obcí, reštauračné služby pri cateringu, zadávajú práve zamestnávateľom, ktorí zamestnávajú zamestnancov so zdravotným postihnutím," hovorí Záhorcová.
Po dvanástich rokoch pracuje
Postihnutí sa dajú na točenie videí, lebo vedia, že aj ďalší potrebujú pozitívny impulz zvonku.
BRATISLAVA. „Ten sympatický chlapec alebo muž má 39 rokov a autistické črty, pre mňa osobne je to asi príbeh Martina Šteruského," odpovedal Ivan Ježík na otázku, ktorý z príbehov o zamestnaných postihnutých ľuďoch z tých, čo natočil, ho najviac zaujal.
Predtým nezabudol povedať, že z príbehov postavených na tom, ako si napriek svojmu znevýhodneniu na trhu práce ľudia našli pracovné uplatnenie, je veľmi ťažké vybrať „najzaujímavejší".
Práca po dvanástich rokoch
Príbeh Martina Šteruského je jedným z príbehov Zmena veľa znamená, ktoré Nezisková organizácia Voices pripravila pre bratislavskú Agentúru podporovaného zamestnávania. Na jednej strane slúžia na propagáciu vo verejnosti, na druhej strane sa používajú aj na odborných seminároch pre sociálnych pracovníkov, ktorí poskytujú službu podporovaného zamestnávania tým, ktorí si prácu hľadajú.
Martin Šteruský viac ako dvanásť rokov, hneď od skončenia špeciálnej školy, dochádzal denne do Domova sociálnych služieb prof. Matulaya v Dúbravke. V roku 2000 však išiel na gastronomický tréning, keď hľadali zamestnancov spomedzi zdravotne postihnutých do bratislavskej kaviarne Radnička.
Šesť mesiacov sa učil, odvtedy stále pracuje, už desiaty rok. „Veľmi silné sa mi zdalo, že si Martin a jeho najbližšie okolie dvanásť rokov mysleli, že nie je možné, aby ho s jeho zdravotným postihnutím niekto zamestnal," povedal Ježík.
I po takom dlhom čase sa objavila možnosť všetky bariéry prekonávať.
Ježík hovorí, že Martin podľa rozprávania najbližších bol vždy skromný, menej komunikatívny a pred pár rokmi sa takmer s nikým nezvykol rozprávať. Dnes je sebavedomejší, otvorenejší a zručnejší pri zvládaní sociálnych situácií. „A najmä myslím, že je sám so sebou podstatne spokojnejší."
Medializácia je druhoradý efekt
Ako reagovali ľudia z príbehov, keď ste za nimi prišli s kamerou? Chceli sa takto propagovať či medializovať?
„Oni sú všetci bez výnimky veľmi skromní ľudia. Osobná medializácia určite nie je ich plánom, ale chápu to ako pomoc ďalším ľuďom so zdravotným postihnutím," povedal Ježík.
Sami totiž potrebovali nejaký impulz zvonku, aby nabrali odvahu vyjsť zo svojho predchádzajúceho zabehaného života a začali niekde pracovať.
Veľmi podobne medializáciu vnímajú podľa Ježíka aj zamestnávatelia, s ktorými sa pri natáčaní stretli. „Myslím si, že zamestnávatelia, už tým, že sú to ľudia, ktorí dali postihnutým príležitosť, prekročili možný tieň pochybností, či je pre nich zamestnávanie postihnutého prínosom," povedal Ježík.
Hovorí, že väčšina z nich k zamestnaniu zdravotne postihnutého pristupovala s tým, že je to forma pomoci.
„Hoci sú hrdí, že zamestnávajú ľudí s postihnutím, nestretol som sa s tým, že by sa chceli chváliť. Oceňoval som, že kladú na nich pracovné nároky primerané ich možnostiam, a to im pomáha ďalej na sebe pracovať."
