Dnes bude mať v Činohre Slovenského národného divadla dvojpremiéru (o 17.00 h a 20.00 h) predstavenie mimo programu SND - Drama production uvádza Karpatskú horkú od Viliama Klimáčka s podtitulom Horká komédia o národe a jeho divadle. Do tohto projektu nechcelo vedenie SND vstúpiť. Účinkujúci hosťujú vo vlastnom divadle: všetko, od reklamy v médiách až po priestory, osvetľovača a požiarnika si od SND prenajali. Národné divadlo sa stane kulisou paródie na Národné divadlo a jeho dôstojnú minulosť. Herci tvrdia, že chceli dať svojmu divadlu darček. Časom uvidíme, či sa neurazilo.

Pred premiérou sme sa rozprávali s autorom a režisérom VILIAMOM KLIMÁČKOM a s MICHAELOU ČOBEJOVOU a RÓBERTOM ROTHOM, ktorí v Karpatskej horkej hrajú.

Komédia o národe a jeho divadle? Čo to je?

V. K.: „Rok 1921 sa v mnohom podobá na rok, ktorý žijeme dnes. Začali vznikať slovenské drámy, na ktoré potom prišlo pol sály. To je to, čo ma zaujalo.“

Poloprázdne hľadisko?

V. K.: „Skôr tradujúca sa neúcta k domácej tvorbe. V hre citujeme pani Meličkovú, ktorá hovorí, že nás na javisku bolo viac ako v hľadisku.“

Nie je dnes návštevnosť divadiel slušná?

V. K.: „Áno, je, ale aj tak sa tu drámy takmer nepíšu. Nejde len o divadlo. Ktosi vyrátal, že pôvodnú knihu si prečíta dvetisíc Slovákov.“

Môže za to národ?

V. K.: „Samozrejme, že nie.“

Táto hra je teda oslavou Národného divadla a slovenskej dramatiky?

R. R.: „To teda určite nie. Je to anekdota, ktorá je tu stále prítomná, len sa nevyťahuje.“

Prečo sa nevyťahuje?

R. R.: „Lebo nám tu potichu vrie pod pokrievkou. Kto ju zdvihne, obarí sa, tak ju hneď radšej položí.“

Chceli ste niečo urobiť pre SND?

R. R.: „Brali sme to ako poctu divadlu. Dúfam, že divadlo to tak aj prijme a že nebudeme nechceným dieťaťom.“

Prečo by ste mali byť nechceným dieťaťom?

R. R.: „Nechceli sme, aby to bola vzbura. Chceli sme len urobiť hru, ktorá bude našou výpoveďou.“

Generačnou výpoveďou? Akou?

R. R.: „Výpoveďou tridsiatnikov, ktorí si chcú spolu zahrať.“

M. Č.: „Na Slovensku sa všetko menilo a takmer na nič nemôžeme povedať - toto je naša tradícia. A práve Slovenské národné divadlo tú tradíciu má. Na jeho príklade sa dá sledovať vývoj celej spoločnosti.“

V. K.: „Skôr by som hovoril o slove národ, a nie o slove divadlo. Písať hru o súbore by bolo nezáživné. Dôležité sú detaily minulosti.“

Aké sú tie detaily?

V. K.: „Napríklad v štyridsiatych rokoch prišlo udanie na Martina Gregora ako žida priamo z divadla a dostalo ho do koncentračného tábora. Zaujímavé boli roky päťdesiate, ako aj roky tridsiate.“

M. Č.: „Ku všetkému sme prišli lacno, mnohé bolo odpustené. A to sa stále potvrdzuje, aj v tejto hre.“

Ale k dnešnej premiére ste prišli ťažko. Nie?

M. Č.: „A ako. Nikto z nás nerobil tak dlho na nejakej inscenácii. A pritom nás berú ako nejaký off program.“

Čo to znamená?

M. Č.: „Máme takzvané hosťujúce predstavenie. Predstavenie vzniklo bez akejkoľvek finančnej podpory štátu, len vďaka súkromným firmám. Hrávať budeme pravdepodobne v pondelok, keď má divadlo voľno.“

V. K.: „Klasika, samozrejme, patrí do Národného divadla. Nemôže byť bez Shakespeara či Palárika, ale rovnako tam patrí aj súčasná svetová a súčasná slovenská dramatika. Ide o rozmiestnenie, o pomer. Nová britská dramatika dobyla svet. Nijaké maličké divadlá, ale veľké divadelné domy.“

Kto dnes na Slovensku podporuje súčasnú slovenskú dramatiku?

M. Č.: „Asi Divadelný ústav a martinské divadlo.“

Nie Slovenské národné divadlo?

M. Č.: „Kedysi. Slovenské národné divadlo vypísalo súťaž a vyhral ju Tajovský s Hriechom. Dostal odmenu päťtisíc korún. Keď sme my chceli urobiť pôvodnú hru, museli sme si všetkých najať. Aj Klimáčka.“

Prečo práve jeho?

R. R.: „Robili sme spolu Demokratov. Zámerne spomínam slovo robili, nebol to ten klasický model - príde režisér a povie: ty urobíš krok doprava, potom doľava, ale bol prístupný aj našim nápadom.“

Inak to nie je u vás v divadle normálne?

R. R.: „Závisí to od konkrétneho režiséra. Stane sa, že uzná náš nápad, ale povie - skúsime to nabudúce. Divadlo nie je fabrika. Samozrejme, sme šťastní, že hráme s prvou hereckou ligou a že sme na divadlo napojení. Ale o tom všetkom je vlastne táto hra.“

Vy dávate priestor hereckým nápadom?

V. K.: „V Karpatskej horkej je tretina hereckých nápadov a priznávam to veľmi rád. Je potom na režisérovi, aby tie nápady vytriedil. Mám rád živosť divadelných hier, ktorá vzniká vo vzácnych chvíľach. Určite nevznikne v pracovni pri písaní.“

Máte to tak rád?

V. K.: „Veľmi. Robím to v divadle GUnaGU už pätnásť rokov.“

Karpatská horká je komédia. Išlo vám aj o zábavu?

V. K.: „Išlo nám predovšetkým o zábavu. Prostredníctvom nej možno hovoríme veci, čo nie sú zábavné, ale kritické či zásadné. Ale stále je to komédia. Ak sa niekto na predstavení len zabaví, aj tak dobre.“

SND úspešne uvádza Tančiareň, Karpatská horká je tiež z minulosti. Zdá sa, že na Slovensku majú diváci záujem o divadelnú recykláciu dejín.

V. K. „Keď sme pred niekoľkými rokmi uvádzali v GUnaGUu hru Jawa nostalgická, ľudia si dávali v divadle rodinné stretnutia a všetci spomínali, aké to bolo v šesťdesiatych rokoch a potom v rokoch neskorších.“

Prečo je to tak?

V. K.: „Keď som bol mladý, zaujímal som sa o to, čo bolo. Miloval som orwellovský rok 1984 a jeho nostalgiu za starými časmi. Evokovalo to vo mne slobodu prvej republiky. Možno preto som robil Demokratov. Netvrdím, že toto je dnes trend. Ale divadlo bolo vždy menšinovým žánrom a vždy bude. Preto prídu iba tí, ktorí to cítia podobne. Je dôležité urobiť z histórie koláž, súvislosti, nie kopírovať historické udalosti. Vybrať detail, ktorý má čo povedať aj dnes.“

ANDREA PUKOVÁ