Veľkonočné sviatky svätí väčšina slovenských rodín. Aj tých, ktoré inak zďaleka nechodia do kostola každú nedeľu. Gruntuje sa, vypeká, farbia vajíčka, drží sa piatkový pôst. Inak to nie je ani na modranskej evanjelickej fare. Akurát že pani farárka Anna Adamovičová – Olexová, odkedy jej synovia aj vnúčence odrástli, maľovanie vajíčok vypustila. Aj koláčov sa už pečie menej, len aby bolo čím ponúknuť hostí. Chystá ich sestra pani farárky, ktorej leží na pleciach aj veľké upratovanie, pretože pre kňazov je veľkonočný týždeň najnamáhavejším obdobím roka. Modranská pastorka je teda pohltená prácou ešte viac než ostatné dni. Musí slúžiť veľa služieb Božích, navštevuje chorých, študuje a pripravuje kázne. No ako nám povedala, v jej rodine sa nevenuje mimoriadna pozornosť tomu, aby bolo veľa napečeného a navareného. Nemá rada, keď sa cez sviatky všetko sústredí do hmotného a duchovné unikne. Šibačka a oblievačka sú milé zvyky, ale to nie je podstata Veľkej noci. Takže, hoci naša pôvodná predstava bola zachytiť práve pečenie veľkonočného baránka či pletenie korbáča, nakoniec to bol rozhovor o práci.Pod cezmínou

Modranská evanjelická fara je krásny starý dom. Hoci tesne po zime nebývajú záhrady práve najvábnejšie, táto je krásna aj v skorú jar. Najmä vďaka takmer dvojmetrovej cezmíne, ktorá je stále špenátovo zelená, ozdobená ostro červenými „čerešničkami“ plodov. Pod ňou sa na priedomí vyhrievajú tri mačky. Cezmína rastie na fare už tak dlho, ako je tu paňou domu Anna Adamovičová. Pred štyridsiatimi rokmi ju, vtedy tenký prútik, zasadil jej manžel, keď sa stal v Modre evanjelickým farárom. Odvtedy riadne podrástla a neustále pripomína, ako beží čas. Čo všetko sa pomenilo pod jej stále vyšším dohľadom. Anne Adamovičovej odrástli deti, ovdovela, znova sa vydala, znova ovdovela. Na fare býva už len s mamou a sestrou. No najmä, sama sa stala farárkou. Pokrstila, zosobášila aj pochovala celé generácie Modranov. Pozná ich radosti, starosti, slabosti aj trápenia možno ako nik iný v mestečku.

Aký je život na starobylej fare? Hoci sa sem dostali z malého bytíka v priestoroch bohosloveckej fakulty, kde mladí manželia žili chudobní ako kostolné myši, nebolo jednoduché zvyknúť si, zabývať sa. Najmä vykúriť veľký studený dom a prehriať hrubé múry nebola žiadna hračka. No časom sa nová gazdiná s domom zžila. Vďaka jeho minulosti. Dodnes ju neprestáva fascinovať, kto všetko žil medzi jeho múrmi.

A jej najmilovanejšie veci v dome? Kľúč od kostola a obrovské, v koži viazané matriky.

„Matriky sú ohromne zaujímavé knihy. Veľmi rada v nich listujem. Nielen v starých, spred storočí, ale aj v tých, do ktorých som už zapisovala ja. Listujem si a spomínam – títo sú ešte stále spolu, tu už jeden zomrel, tu obaja. Žiaľ, mám aj ročník, kde všetky zosobášené dvojice išli od seba, čo je mi veľmi ľúto, lebo manželstvo považujem za vzácny Boží dar.“

Rovnako ju vzrušuje veľký starodávny kľúč.

„Niekedy sa s ním úplne maznem. Jednak je krásny, perfektná remeselná práca, vidno, že ho robili s láskou. No najmä, keď si predstavím, kto všetko ho držal v rukách. Daniel Minich, ktorý ešte pochovával Štúra. Pán biskup Zoch. Kapláni Martin Rázus, Emil Boleslav Lukáč, Vladimír Roy. Myslím na to, akú každý z nich vyoral brázdu, ani jeden z nich nebol uzavretý iba do práce v zbore. Je to veľmi zaväzujúce. Karol Štúr bol profesorom na lýceu. Pavel Zoch bol zakladateľom a správcom sirotinca. Samuel Zoch, to bol Peter Veľký pre Modru. Prvý bratislavský župan, osnovateľ Martinskej deklarácie. Vďaka nemu tu napríklad prežilo hrnčiarstvo. V čase hospodárskej krízy, keď bola továrnička na keramiku takmer pred zánikom, prišiel na myšlienku spraviť účastinnú spoločnosť, vďaka čomu sa zachránila. Vášnivo propagoval turistiku, na jeho podnet bola postavená Zochova chata. Jej otvorenia sa už nedožil, ale meno dostala na jeho pamiatku. Na faru chodil aj Janko Čietek – Smrek, ktorý vyrastal v miestnom sirotinci. No a do desiatich rokov tu žila Anna Kafendová – Zochová, ktorá spoločne s manželom založila bratislavské konzervatórium.“

Farárka v sukni

Čo budem zapierať, na pani farárku som bola zvedavá. Veľa som už o nej od Modranov počula. Predstavovala som si ju ako vážnu upätú pani s vlasmi do uhladeného drdola. Žena, ktorá mi prišla otvoriť bránu fary, však vôbec moje predstavy nespĺňala. Elegantná, mladistvá a šik, usadila ma za stôl zaprataný tlačivami. Raz darmo, marec je mesiac účtovania. Neustále vyzváňal telefón, fax. Jednoducho, moderná, emancipovaná a vzdelaná žena. Vyzná sa nielen v teológii a filozofii, ale aj ekonomike. Maturovala totiž na obchodnej akadémii.

Narodila sa na Slovensku, ale mladosť prežila v Uherskom Hradišti, pretože rodičia museli v tridsiatom ôsmom „peši do Prahy“. Veľmi dobre si pamätá, ako sa v mrazivej noci držali so súrodencami maminej sukne a nevedeli, kam sa podejú. Odvtedy je citlivá na každý prejav nacionalizmu, šovinizmu.

Od 14 rokov túžila slúžiť Bohu. Skúšky na bratislavskú bohosloveckú fakultu robila v roku 1951. Zhodou okolností práve vtedy bola v evanjelickej cirkvi vysvätená prvá žena.

„Nás už bolo v ročníku päť dievčat, ale stále to bolo čosi nového. Ani môj prvý farár nebol nadšený, že ženy majú byť ustanovené za duchovné. Nevravel síce nič, ale videla som, ako ťažko to znášal. Až keď som už bola u neho dva roky, trúfla som si povedať, že viem, ako mu to padlo zaťažko. Veľmi si vážim, že mi vtedy povedal: ‚Máte pravdu, nebol som nadšený, ale presvedčil som sa, že máte rada cirkev a celým srdcom konáte túto prácu‘ Bol to pre mňa najkrajší dar. Niekoho, kto nebol za, som presvedčila prácou, bez veľkých rečí a proklamácií.“

Farárku v sukni dnes rešpektujú nielen evanjelickí, ale aj katolícki farníci.

Hoci na Slovensku sa porobí veľa vtipov na margo súžitia katolíkov s evanjelikmi, v Modre je veľa dôvodov na ich priateľské vzťahy. Dané už historicky, spoločne tu stáročia žili Slováci, Nemci, Židia, Maďari, luteráni, katolíci. Tiež tu bolo vždy množstvo škôl, vzdelanosť. Veľa však závisí aj od toho, akí ľudia sú na čele zborov. Aby aj kňazi boli tolerantní. A to sa v Modre deje. Dokonca sa stáva, že keď Annu Adamovičovú – Olexovú predstavuje niekomu člen katolíckeho spoločenstva, povie – toto je naša pani farárka.

„No povedzte, môže byť krajšie uznanie?“ usmeje sa luteránska pastorka.

Annin kríž

Modra sa pastorke stala osudnou už počas štúdií, lebo sem vykázali bohosloveckú fakultu. Na škole sa zoznámila s budúcim manželom, v malokarpatskom mestečku si zariadili prvú domácnosť, porodila dvoch synov. A v modranskom kostole po prvý raz kázala.

„Mala som strach a trému. Modranský kostol je veľký, kazateľnica je vysoko. Navyše, vtedy ešte nebola aparatúra, bolo treba kričať, aby ma počuli. Stála som tam hore nad hlavami veriacich a v duchu si vravela, čo ty, mláďa, budeš rozprávať týmto ľuďom? Vidíte, a prešlo toľko rokov, a ja tam stávam s rovnakým pocitom bázne a úzkosti, aby som zvestovala, a ľudia cítili, že to ide zvnútra.“

Čo môže byť romantickejšie než detstvo na fare? Šuchot kňazského rúcha, všetky tie krásne predmety, ktorá slúžia na bohoslužbe, kostolné zákutia. Pani farárka však záporne krúti hlavou.

„Detstvo na fare vôbec nie je romantické. Aj keď to duchovné, samozrejme, zostane, deti vidia aj druhú stránku profesie. Koľko štúdia a prípravy si vyžaduje kázeň, že duchovný sa musí starať aj o cirkevný majetok po stránke hospodárskej, viesť účty, zháňať peniaze, zariadiť opravu kostola. Naši chlapci nezažili, čo je to prechádzka, rodinný výlet cez víkend. Sobota a nedeľa sú dni naplnené prácou. Navyše, za socializmu boli poznačení tým, že sú farárskymi deťmi.“

Kňaz tiež musí vedieť poradiť. A predovšetkým počúvať. Nie je všemocný, nemôže odpomôcť od trápenia, no mnohým pomôže už aj to, že sa majú komu zveriť, vyrozprávať. Všeličo si vypočuje. Nie je to ľahké, lebo preberá časť cudzieho bremena na vlastné plecia. Zveriť sa nemôže. Spovedné tajomstvo je sväté.

„Mám jeden obraz, venoval mi ho môj bývalý konfirmant. Je na ňom Ježiš na kríži a pod ním strapatá blondína, ktorá má na chrbte vlastný kríž. Volám ten obraz Anna pod krížom. Nesiem si svoj kríž, ale Ten nado mnou mi dáva silu.“

Buď vôľa tvoja?

Silu potrebovala modranská farárka veľakrát. Bola ťažko chorá, iba v štyridsiatich dvoch rokoch prišla o milovaného manžela, s ktorým prežila dvadsať rokov života.

„Ťažko som niesla manželovu smrť. Potom som sa vydala za kolegu, ktorý tiež stratil manželku. Bol to krásny vzťah. A zrazu mi zomrel, po šiestich rokoch. Sedeli sme vedľa seba na porade, vstal, chcel niečo povedať, no po prvej vete vraví, prepáčte, prišlo mi zle. Vyskočila som, chytila ho do náručia, a bol mŕtvy. Je ľahké modliť sa „buď vôľa tvoja“ kým je všetko v poriadku. Ale keď príde strata, bolesť, odrazu pri tom „buď vôľa tvoja“ zaváhate. Začnete si hovoriť, naozaj? Pýtať sa, prečo ma to postihlo? Aj ja som sa to pýtala. Sú to veľmi ťažké otázky. Pre každého a nikto ich nevyrieši. Ale „preto“ existuje. Aj keď príde neskôr, je.

Dnes si hovorím, Bože môj, koľko ťažkého bolo, no napriek tomu som šťastný človek. Lebo som mohla ľúbiť a bola som ľúbená. Dostala som aj dala veľa lásky, a to je to najfantastickejšie na živote. Mala som šťastie na skvelých partnerov, som za to pánu Bohu vďačná.“

Čím má človek viac ťažkých životných skúseností, tým viac vie súcitiť s inými, tak znie jej filozofia:

„Prvý Štedrý večer, keď sme už boli sami, mi deti povedali, že tak, ako som vtedy spievala žalm, som ho nikdy predtým nezaspievala. Dnes, keď som sama vdova, viem úplne inak pochopiť ženu, ktorá je sama.“

Ako sa rodí kázeň

Nedávno si pani farárka pripravovala kázeň k sviatku Zvestovania panne Márii.

„V slovenskom preklade Biblie sa píše – „buď pozdravená Mária milosťou obdarená.V nemeckom texte som však našla „buď pozdravená Mária, žiješ v priestore milosti“. A k tomu úvahu, kde autor konfrontuje svet milosti a bez milosti. Spomenul tam nemeckého spisovateľa Petra Weissa. Študoval spisy procesov o Osvienčime, v ktorých bola výpoveď vartáša, čo videl, keď otvorili po splynovaní pece. Povedal, že dole boli deti, vyššie slabí a chorí, potom ženy a najvyššie muži. Aj tam bol svet bez milosti, každý sa chcel dostať aspoň k troške vzduchu. A svet je stále taký, živých ľudí v lietadle použijú, aby zabili tisíce ďalších.“

Do kázní sa premietajú aj dôležité udalosti každodenného života, výročia. Keď bolo výročie osvienčimskej tragédie, na modranskom oltári boli namiesto kvetov kamienky, vedľa kríža židovský svietnik a kostolom znela židovská modlitba za mŕtvych.

Mimochodom, evanjelická duchovná má „na svedomí“ aj rekonštrukciu modranského „múru nárekov“.

„Raz som náhodou objavila, že v Modre bol kedysi židovský cintorín. Padol za obeť ceste, všetky pomníky vyviezli na smetisko. Nedalo mi to pokoja, pátrala som za pomoci ľudí z katastra, až sme ho našli. Zostal však z neho len rozpadávajúci sa múr, pred ním neupravený trávnik s vyschnutou slivkou. Bol to smutný pohľad. No a práve v tom čase mi zavolal jeden neznámy pán z Minnesoty v USA, že príde na Slovensko so skupinou mladých evanjelikov a chceli by čosi manuálne robiť. Či nemám nejaký projekt. Najprv som nevedela, no potom mi napadol múr. Chytili sme sa toho, zašli sme na zväz židovských obcí, kde myšlienku privítali, dali spraviť pamätnú tabuľu. Akciu podporil aj primátor a mesto a Američania spoločne s modranskou mládežou dali cez leto múr do poriadku. Keď ťahali zo zeme starú slivku, v koreňoch objavili ešte jeden pomník. Síce zlomený na tri kusy, ale dali sme ho zlepiť a stojí tam. Je krásny, z bledoružového mramoru. Všetko je na ňom v hebrejčine, iba meno mŕtveho latinkou. A viete ako sa volal? Samuel Blau. Teda Modrý.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC