Po americkom ťažení proti terorizmu a vojenskej operácii v Afganistane padol jeden z najhorších svetových vládnych režimov, vedený islamskými fanatikmi z hnutia Taliban. Stále však existujú ďalší, menej nápadní utláčatelia, ktorým sa z rôznych dôvodov darí unikať výraznejšej pozornosti. Napríklad aj preto, že neterorizujú okolité krajiny, ale len svojich vlastných občanov. Jeden taký režim možno nájsť v Mjanmarsku, krajine známej viac pod starým koloniálnym názvom Barma. Nositeľka Nobelovej ceny mieru v domácom väzení

„Nie, nie, nehnevajte sa, tam určite nepôjdem, bojím sa.“

Taxikár v barmskej metropole Rangún radšej odmieta ponúkaný príplatok, ale do Univerzitnej ulice klienta odviezť nechce.

Čo je na nej také zvláštne? V domácom väzení tam žije víťazka posledných barmských slobodných volieb, nositeľka Nobelovej ceny mieru, Aung San Suu Ťij. Ešte pred dvanástimi rokmi bola Univerzitná ulica jednou z hlavných tepien mesta, dnes je však z oboch strán uzatvorená závorami. Miestni ľudia do nej zo strachu vôbec nechodia a ak sa tam vypraví cudzinec, obklopia ho ešte ďaleko pred závorami príslušníci tajnej polície a vykážu ho preč. Prístup do záhradného domu Suu Ťij má len jej pomocnica, ktorá jej nosí jedlo a upratuje, a blízky spolupracovník z opozície.

Domáce väzenie svetoznámej opozičnej vodkyne je však len najviditeľnejšou ukážkou barmskej politickej reality. Podľa údajov Amnesty International v tamojších väzniciach sedí zhruba tisíc šesťsto politických väzňov, slobodné prejavovanie názorov sa trestá niekoľkoročným väzením a na stavbách mostov a ciest pracujú bezplatne pod vojenským dozorom nútene nasadení robotníci.

Najhoršie je to však v hornatých zalesnených oblastiach pozdĺž hraníc s Čínou, Laosom a Thajskom. Tam si totalita našla svojho vysneného, nikdy nemiznúceho nepriateľa. Podľa mnohých zdokumentovaných svedectiev armáda tam v rámci nekonečnej vojny proti povstalcom z malých prihraničných národov likviduje celé dediny, ich obyvateľstvo zabíja, vyháňa do džungle, alebo berie do novodobého otroctva na nútené práce či ako nosičov zbraní.

S armádou na ceste k socializmu

V histórii krajiny za posledných päťdesiat rokov je zaznamenaných niekoľko zlomov a jedna zásadná istota. Tou je na smolu tamojších obyvateľov armáda, ktorá stála už pri vyhlásení nezávislosti Barmy od Veľkej Británie v januári 1948. Podľa predstáv otcov nezávislosti sa mali vojaci postupne z politickej scény stiahnuť a moc odovzdať civilom. Než sa tak ale stalo, prišiel začiatkom šesťdesiatych rokov vojenský prevrat generála U Nei Wina, po ktorom sa barmskí generáli vydali na „vlastnú cestu socializmu“. Síce bez vazalstva k Rusku, ale so zákazom opozície, s brutálnym porušovaním ľudských práv, so znárodnením podnikov či zákazom výučby angličtiny ako jazyka kolonizátorov.

V rokoch 1988 – 89 sa však režim po masových protestoch zrútil a v máji 1990 boli slobodné voľby. V nich získala opozícia pod vedením Suu Ťij vyše osemdesiat percent hlasov.

Odovzdanie moci sa však nekonalo. Generálski nástupcovia U Nei Wina demokraticky zvolených poslancov pozatýkali a Suu Ťij zavreli do domáceho väzenia. Junta v novom kabáte pod hrozbou štátneho bankrotu síce povolila súkromné podnikanie, represívna podstata režimu sa však nezmenila.

Návrat do minulosti

Zvláštnosti Barmy si jej bežný návštevník všimne ešte predtým, než vôbec vkročí na jej územie. Smerom z Thajska existujú dva hraničné priechody, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako skutočné. Turisti si tam môžu kúpiť barmské vízum, pozrieť sa do najbližšieho mesta, nakúpiť si na tamojších trhoch, ale tým sa návšteva tajomnej krajiny končí. Ďalej do vnútrozemia sa nikto bez vojenskej kontroly nedostane. Jediná povolená cesta do Barmy vedie vzduchom a potom cez bránu letiska v hlavnom meste Rangúne.

Počas letu z rušného, bohatého a slobodného Bangkoku, čo je najčastejšie dopravné spojenie s Rangúnom, si musí cestujúci posunúť hodinky o tridsať minút späť. V Barme to však vyzerá, akoby sa čas vrátil o tridsať rokov dozadu. Jej návštevníka privítajú temné a špinavé ulice, staré otlčené autá, zátarasy z ostnatých drôtov. Už po deviatej hodine večer pouličný ruch ustáva a všetky obchody a reštaurácie sa v dôsledku nedávneho rozhodnutia o zákaze vychádzania zatvárajú. Z letiska si každý cudzinec odváža dva druhy peňazí – okrem bežnej miestnej meny aj niekoľko špeciálnych poukážok v hodnote dvesto dolárov, ktoré tu musí minúť na turistické služby.

Máločo napovie o pomeroch v dnešnej Barme toľko ako návšteva oficiálnej zmenárne. Jednu z nich nájdete priamo v hlavnej rangúnskej informačnej turistickej kancelárii. Na prvý pohľad vyzerá všetko ako inde – vyvesený kurzový lístok, aj pracovník čakajúci na zákazníkov. Jeho reakcia na záujemcov o výmenu peňazí je však úplne neobvyklá.

„Čo tu chcete?“ víta klienta. „Bežte radšej na čierny trh.“

Potom vyberie kalkulačku.

„Oficiálny kurz je 6,7 kyatu za dolár, na čiernom trhu vám dajú stokrát viac – 690 kyatov za dolár,“ hovorí s úsmevom.

Prečo je rozdiel taký veľký?

„Neviem,“ krčí zmenárnik ramenami a opäť sa usmeje.

Ekonomické zmeny povoľujú generáli len postupne, navyše v prostredí ťažko predstaviteľnej korupcie a nulovej právnej istoty. Hovoriť o premyslenej ekonomickej reforme je poriadne prehnané. V krajine neexistuje parlament a jej chod určujú generálske dekréty.

„Zákony nie sú dôležité. Hlavné je byť dobre zapísaný na dôležitých úradoch a vedieť, akému úradníkovi a koľko zaplatiť,“ hovorí jeden z mála tunajších európskych obchodníkov.

Do Barmy prišiel pred desiatimi rokmi a už tu zostal. Pri stretnutí s novinármi reaguje striktne a opatrne – žiadne citácie s menom, nijaký oficiálny rozhovor, všetky informácie len anonymne. „Nemôžem riskovať,“ vysvetľuje. „Každý polrok musím požiadať o nové povolenie na pobyt a oni mi ho bez udania dôvodu nemusia vydať. Alebo si ma zapíšu na čiernu listinu a úrady so mnou prestanú spolupracovať.“

Pojem spolupráce pritom v barmských pomeroch znamená najbežnejšie úkony.

„Nedávno mi prišiel do tunajšej banky doklad o prevode peňazí do cudziny. Po dvoch týždňoch som sa šiel spýtať, prečo mi nič neposielajú. Povedali, že doklad síce prišiel, ale oni nemajú čas mi ho vydať. Mám vraj prísť o ďalšie dva týždne. Potom som zistil, že keď dám šiestim dôležitým ľuďom po dolári, vydajú mi list hneď na druhý deň.“

Bez peňazí, bez pasu, bez perspektívy

Tridsaťročný Mjanmarčan Win sedí na malej stoličke v jednej z rangúnskych pouličných čajovní a popíja horúci čaj. Chodí sem každý deň.

„Už tretí rok som bez práce. Sestra mi dáva necelý štvrťdolár vreckového na deň,“ hovorí sklesnuto vo svite zapadajúceho slnka.

Predtým mal ako stavbyvedúci asi tridsať dolárov mesačne, teraz, ako všetci nezamestnaní v krajine, nemá nárok na žiadnu sociálnu podporu. Peniaze si musí zohnať sám.

„Švagor našťastie pracuje v Singapúre, a tak ma živí.“

Rozhovor sa zasekne pri otázke na politické pomery.

„Neviem, čo k tomu povedať,“ odpovedá a rozpačito sa usmieva.

Až keď sa zotmie a od vedľajšieho stola odíde neznámy muž, nakloní sa ponad stôl a šeptom sa spýta: „Poznáte našich generálov? Nenávidím ich. Že prečo? Hovoria nezmysly a nerozumejú ekonomike. Žije sa tu veľmi zle.“

Rovnako ako jeho spoluobčania nemá Win pas a nikdy nebol za hranicami. Požiadať oň síce môže, nie je však isté, či mu ho dajú. Ak by mal šťastie a úrady by súhlasili, musel by za úradné úkony spojené s vydaním pasu zaplatiť zhruba päť mesačných platov a podobnú sumu ušetriť na letenku. Inak sa totiž z Barmy oficiálne vycestovať nedá. Po návrate musí doklady odovzdať a pred ďalším odletom celú ponižujúcu procedúru zopakovať.

Takéto peripetie sú v živote dnešnej Barmy bežné. Podobné je to napríklad s používaním auta: kto chce jazdiť, musí každý rok žiadať o povolenie a úradníkov patrične aj podplatiť.

Nik nikomu neverí

Strach z moci je v Barme neprehliadnuteľný. Prejavuje sa aj zásadnou neochotou ľudí hovoriť o politickej či ekonomickej situácii. Zatiaľ čo napríklad v Pakistane, ktorý je tiež pod vojenskou vládou, ľudia hovoria s cudzincami radi, vládu kritizujú, sťažujú sa na pomery, majú možnosť čítať kriticky píšuce noviny a voľne si vymieňať informácie cez internet, v Barme nič podobného neexistuje. Vzhľadom na predpokladanú všadeprítomnosť tajných policajtov nik nikomu neverí. Kritizovať vládu znamená riskovať väzenie. Každý dodržiava pravidlo, že v prítomnosti cudzích osôb sa o politike nehovorí. Keďže dlhší pobyt v spoločnosti cudzinca je podozrivý, miestni sa kontaktu so západnými návštevníkmi radšej vyhýbajú.

V krajine platí prísna cenzúra. Noviny sa čítať nedajú, je to ešte horšie ako v Československu za čias najtuhšej normalizácie. Siahodlhé opisy pracovných a ideologických úspechov junty sa striedajú s výzvami na zvyšovanie fyzickej a psychickej odolnosti ľudí. Nezabudnuteľný je aj jediný program štátnej barmskej televízie. V obľúbených reportážach z otvárania nových priehrad alebo mostov sa poctivo vyratúva nekonečné množstvo titulov, hodností a funkcií prítomných. Potom už bez zvuku nasleduje napríklad aj päťminútový záber na tichú hladinu nového jazera.

Značne komplikované je spojenie s cudzinou. Internet je zakázaný, používať možno len e-mail. Ten poskytuje jediná štátna spoločnosť, ktorá si nechala zo Singapúru dodať špeciálne počítače, na ktorých možno všetky posielané maily prehľadne kontrolovať. Volať do zahraničia sa ešte donedávna dalo len z hlavnej rangúnskej pošty. Dnes je to možné aj z hotelov, zaplatíte však sedem dolárov za minútu.

Generáli – vyznávači budhizmu

Samozrejme, naskytá sa otázka, ako je možné, že barmskí generáli vládnu stále tak dokonale po orwellovsky, keď všetky okolité totalitné režimy od Kambodže až po Laos padli, alebo aspoň výrazne povolili uzdu.

Čiastočnou odpoveďou je opora v polmiliónovej armáde a prepracovanom systéme tajných špicľov. V posledných rokoch slávila junta aj niekoľko úspechov v boji s povstaleckými skupinami a získala väčšiu kontrolu nad produkciou ópia v oblastiach severovýchodnej Barmy. No zrejme najdôležitejším faktorom silnej moci generálov je ich záľuba v budhizme. Keď totiž na konci 80. rokov barmská junta odmietla odovzdať moc opozícii, urobila zásadné rozhodnutie: odvrhla socialistickú ideológiu a vrhla sa na budhizmus.

„Generáli dobre vedia, že bez podpory mníchov sa v tejto krajine nedá vládnuť,“ hovorí jeden z rangúnskych diplomatov.

V päťdesiatmiliónovej Barme žije zhruba pol milióna mníchov a mníšok. Jedno dieťa z rodiny ide obyčajne študovať do budhistických centier a veľká väčšina obyvateľov dochádza každoročne do meditačných centier aspoň na niekoľkodňové meditácie. Pagody a meditačné centrá sú jedinými miestami, kde sa ľudia môžu aspoň trochu cítiť mimo dosahu tajnej polície. Vplyv mníchov na ľudí je teda značný a vojenská moc to využíva vo svoj prospech. Generáli sa prezentujú ako horliví vyznavači budhizmu, navštevujú modlitby, otvárajú výstavy Budhových sôch, dávajú dotácie na opravu známych pagod alebo dary vplyvným mníchom. A všetko to denne ukazuje televízia. Mnoho najvyšších barmských budhistických autorít túto hru prijalo. Na ich pravidelné schôdzky prichádzajú aj generáli a pred dvoma rokmi dokonca skupina významných majstrov budhistickej náuky prijala pozvanie bývalého diktátora U Nei Wina na večeru.

MAREK ŠVEHLA, Rangún

(Autor je redaktorom českého týždenníka Respekt.)