prejavu zmätku a bezmocnosti vtedajšej moci predchádzali ešte ďalšie kúsky hviezdnej americkej pesničkárky, keď v hľadisku oficiálne uvítala v tom čase československo-socialistickú personu non grata číslo jedna Václava Havla a vzápätí znovu šokovala organizátorov, keď na pódium pozvala zahrať a zaspievať práve Ivana Hoffmana. Vtedy reproduktory v hale zmĺkli prvý raz. „K tomuto okamihu sa dodnes vraciam so zvláštnou fascináciou, bolo to oveľa silnejšie než trebárs dlhé výsluchy na ŠtB, ktoré pritom neboli naozaj ničím príjemným.“

O pár mesiacov zneli piesne IVANA HOFFMANA z novembrových tribún. Z folkera sa čoskoro stal rešpektovaný novinár, odišiel do Čiech, a po Lidových novinách, Rádiu Slobodná Európa a Rádiu Alfa od roku 1994 píše ranné poznámky pre Rádiožurnál Českého rozhlasu (výber z nich vyšiel vlani v knihe Pomalý potlesk) a je pravidelným spolupracovníkom Literárnych novín.

Literárne noviny sú jediné periodikum, kam píšete zadarmo.

„Literárky, ako všetky kultúrne noviny a časopisy, majú veľké problémy s financiami, takže preto. A pritom si myslím, že pre nich píšem svoje úplne najlepšie texty.“

Myslíte, že toto v Českom rozhlase počujú radi?

„Vnímam to skôr ako otázku žánru, do Rádiožurnálu nemôžem písať eseje. Literárky znesú aj typ neštandardných, vizionárskych textov.“

Váš novinársky jazyk sa vyznačuje hutnosťou, výstižnosťou, absenciou ornamentov a košatosti. Je v tom zakódovaná vaša textárska skúsenosť z folkovej scény?

„Možno trochu, ale keďže sa dnes vyjadrujem v češtine, je to taká slovenská čeština. Zatiaľ som neprijal češtinu ako jazyk v jeho celej bohatosti a tá úspornosť, to je vplyv slovenčiny s jej menšou slovnou zásobou, ktorá vedie k tomu, aby som skôr niečo povedal, než hovoril. Slovenský background je výhodou, ktorá ma vedie k tomu nezdržovať a povedať veci tak, ako sú.“

Nechýba vám hudba, komponovanie a koncertovanie?

„Hudbe sa venujem už len doma, v rodine. Na comeback, ktorý by za niečo stál, nie je čas. A robiť niečo polovičato nemá cenu.“

Sledujete aspoň folkovú scénu, svojich bývalých kolegov?

„Istý čas som mal v rádiu reláciu, kde som púšťal folkové pesničky, a vtedy som mal pocit, že som užitočný všetkým kamarátom, ale teraz už ich tvorbu nesledujem. Myslím, že táto hudba dnes už neplní tú spoločenskú funkciu ako kedysi, keď folkeri hovorili a spievali ľuďom pravdu. Dnes tú pravdu rovnako môže povedať komentátor, publicista, ktokoľvek.“

Boli ste fotografom, vydavateľom samizdatu, pesničkárom, teraz ste novinárom. Ktorú z týchto činností považujete za najzmysluplnejšiu, najkrajšiu? Uvažovali ste vôbec niekedy o tom?

„Ťažko sa to porovnáva. Keď som bol fotografom a fotografoval pamiatky, mal som pocit, že niečo dokážem. Dnes ako novinár viem, že ma denne počuje trištvrte milióna ľudí, a to je predsa oveľa viac, než ma počulo vo folkových kluboch. Ale práve to hranie a stretávanie sa na koncertoch s poslucháčmi bolo asi najkrajšie obdobie. Vtedy som bol paradoxne najslobodnejší, keď som spieval svoje kombinácie protestsongov a duchovných piesní, mal som pocit, že som pripojený aj na čosi univerzálne, čo vždy bolo a vždy bude.“

Patrili ste na Slovensku k tým zopár ľuďom, ktorí sa zaoberali samizdatom. Cenou za vnútornú slobodu nebolo len prenasledovanie, ale aj riziko, že budete žiť v akomsi umelom svete. Vnímali ste to tak?

„Z nás troch, čo sme vydávali Fragment K, mali možno ten pocit malého akčného rádia alebo uzavretosti Oleg Pastier či Milan Šimečka. Ja som mal svoje občianske povolanie fotografa, pre mňa naopak bolo vždy obohatením, keď som sa dostal do tej minority disidentov, a oni ma prijali. Zatiaľ čo iní sa ich báli, tak mňa priťahovali. Cítil som to ako výsadu stretávať ľudí, ktorí sa zaoberajú úvahami o tom, ako svet má vyzerať, čo je hlavné a podstatné.“

Tých nie je väčšina asi nikdy.

„Samozrejme. Aj dnes človek len s určitým malým okruhom ľudí zdieľa úvahy nekaždodenné, a tá veľká väčšina sa pozerá na televízne správy a nerozozná, že ich práve niekto klame.“

Myslíte, že rozhlas je vašou poslednou profesijnou stanicou?

„Práca politického komentátora ma baví a uspokojuje. Na druhej strane, asi pred dvadsiatimi rokmi som sa prvý raz stretol so skupinou výtvarníkov ako Jankovič, Minárik, Fischer, Laubert, Bočkay a ďalší. Vtedy som pocítil, že vlastne túžim skončiť ako maliar. To bude moja posledná profesia, o tom som hlboko presvedčený.“

Presťahovali ste sa z Prahy na vidiek. Nechýba vám atmosféra veľkomesta?

„Odkedy trávim v Prahe namiesto piatich dní v týždni iba dva, tak si ju užívam. Už ma neničí, nestresuje, nefrustruje, ale prichádzam tam načerpať trochu realistický pohľad, pretože na dedine mám po piatich dňoch tendenciu si myslieť, že sa svet zlepšuje, že všetko smeruje k dobrému. Keď však prídem do práce, moji kolegovia mi veľmi rýchlo povedia - zadrž, počkaj, tak ono je to takto. Čiže, mesto mi pomáha zostať realistom a dedina získať určitý odstup. Ale tri týždne mám satelit, takže možno už ani vidiek nebude tým úplným azylom.“

Ale neoslabil sa aj váš kontakt s kultúrnym dianím?

„Paradoxne práve v Prahe, keď som každý večer musel písať svoju rannú rozhlasovú poznámku, ma táto práca pripravila o možnosť systematicky sledovať kultúru.“

Vo vašich poznámkach sa však občas objaví.

„V práci sledujem kultúru vtedy, keď má nejaký spoločenský presah.“

Verili ste v pád komunizmu?

„Nie. Myslel som si, že to bude trvať dlho a ani som si nevedel predstaviť, čo príde. Ak som si niečo predstavoval, tak to, čo prísť nemohlo. Akýsi ideál, že ľudia zrazu začnú žiť úplne inak, budú napríklad rozmýšľať aj ekologicky. Dnes viem, že pár ľudí dokáže hocijaký systém poškodiť a urobiť z neho karikatúru. A aj ten kapitalizmus, ktorého sme sa nakoniec dočkali, nie je taký, aký som si ja prial a predstavoval.“

Nenahráva to dosť početným hlasom, že teraz je to horšie než pred revolúciou?

„Nechcem súdiť tých, ktorí hovoria, že kedysi bolo lepšie. Kdesi som čítal, že historická pamäť trvá tri roky, že na hlbšiu minulosť si ľudia nedokážu realisticky spomenúť. Ja som však šťastný, že komunizmus padol, a aj keď, samozrejme, problémy sú, je možné im normálne a prirodzene čeliť.“

Ste zástancom hrubej čiary za minulosťou?

„S obdobím totality sa málokedy vyrovná generácia, ktorá ho prežila a ktorá je ním poznačená. V Nemecku sa s fašizmom vyrovnali až deti tých, ktorí v tom čase žili. Myslím si, že s komunizmom v oboch našich krajinách to bude podobné.“

Ste jedným z mnohých známych Slovákov, čo odišli do Čiech. Ako sa po desiatich rokoch dívate na rozpad bývalého spoločného štátu?

„Stále mám pocit, že to je škoda, že sa udialo čosi, čo nebolo nevyhnutné. Ja som bol federalista, cítil som sa doma v Prahe i v Bratislave, a tak ani nemožno očakávať, že by zo mňa mohol byť nejaký vzorný Čech alebo vzorný Slovák. Navyše si myslím, že svojím založením som Dán.“

Ako ste prišli na toho Dána?

„Bol som v tej krajine dvakrát, a ak existuje viac životov, ktoré človek žil, tak ja som určite musel jeden z tých pekných životov prežiť kedysi v Dánsku. Keď sa ma raz Marek Eben pýtal, či mám radšej Čechov, alebo Slovákov, odpovedal som, že ako Dán mám oba tieto národy rovnako rád.“