. Po otcovi. Aj on začínal s najpopulárnejšou hrou sveta, aby sa napokon stal krasokorčuliarom, neskôr uznávaným trénerom.

Poslúchol tatkovu radu a začal s prvými krokmi na ľade, na ktorom sa točia piruety. Výberom športu nebol nadšený. „Ešte aj v Bratislave, kde sme sa presťahovali z Prahy, ma to ťahalo na Pasienky, kde vtedy nebol žiadny dom, žiadny štadión, ale plno plôch vhodných na futbal. Za otcovým chrbtom som si pri každej príležitosti išiel zakopať,“ priznáva sa Karol Divín, ktorý žije v Brne, hovorí si, že je čerstvý dôchodca, hoci stále chodí trénovať krasokorčuliarov do Vancouveru, kde žije jeho syn.

„Približne v pätnástich rokoch som si uvedomil, že najlepšie je robiť to, čo najlepšie viem. Znamenalo to síce ďalej vstávať o štvrtej ráno, aby som stihol vyučovanie o ôsmej i dvojhodinový tréning a popoludní ďalší. Sprvoti ma prirodzene oveľa viac bavila voľná jazda. Napríklad na majstrovstvách Európy vo Viedni som bol po povinnej jazde tretí, mal som však najlepšiu voľnú. Dovedna mi to vynieslo striebro,“ vysvetľuje jeden z najelegantnejších krasokorčuliarov histórie, ktorý za morom nevysvetľuje, kde je Budapešť a kde Bratislava. Povie jednoducho – som Stredoeurópan. Napokon u Divínovcov sa hovorilo maďarčinou pomiešanou so slovenčinou i češtinou. „V základnej škole mi to robilo problémy, stále som niečo doháňal. potom sa mi to ale zišlo. Objavil som v sebe talent na reči,“ pochvaľuje si stále zhovorčivý muž ovládajúci perfektne angličtinu, nemčinu, ruštinu, maďarčinu, a zo skromnosti hovorí, že vo Francúzsku sa nestratí.

Pred majstrovstvami Európy v Bratislave 1958 bol už favoritom. „Domáce prostredie vie zväzovať ruky i nohy. Zimný štadión, ktorý práve vtedy zastrešovali, bol od nášho bytu asi sto metrov. Prišli sa na mňa pozrieť všetci kamaráti a kamarátky. Nemohol som si urobiť hanbu. Cvičil som do ,ohlúpnutia‘ povinné cviky,“ spomína Divín na svoj prvý titul európskeho šampióna. „Z povinných cvikov som mal náskok, voľná jazda mi celkom nevyšla. Nebol som celkom spokojný. Najlepší výkon som podal o rok v Davose. Tam som bol jasne prvý v ,škole‘ i vo voľnej jazde,“ hovorí dvojnásobný európsky šampión.

Na olympiádu do Squaw Valley vôbec nemal pre zranenie nohy ísť. „Napokon ma pustili, keď som prisľúbil, že preteky dokončím. Voľnú jazdu som vôbec netrénoval. V povinných cvikoch som sa zdokonalil tak, že som olympijskú súťaž viedol. Kalkuloval som s tretím miestom. Domnieval som sa, že ma preskočia Američan Jenkins a Kanaďan Jackson. Prakticky na jednej nohe som odjazdil voľnú jazdu. Trojitý rittberger v nej prirodzene chýbal, ale ostatné dvojité skoky som zvládol. Predstihol ma iba Američan.“ PETER FUKATSCH