(20. máj 1997 - 11.júl 1997)
Tóth skonal pred svojim vlastným podnikom, barom s rovnakým menom, aké dal vlastnej CBS-ke (civilno-bezpečnostnej službe). Nálož bola umiestnená vo výplni dvier starého Žiguli a vybuchla vo chvíli, keď Tóth nastupoval do vedľa stojaceho vozidla značky Hyundai. Smrtiaci stroj okrem trhaviny obsahoval aj klince a skrutky, ktoré nielen telo Tótha, ale i jeho auto prederavili ako rešeto.
Podľa neskorších výpovedí v procese s Černákom špecialista, ktorý sa takto postaral o Júliusa Tótha, prišiel do Čiernej nad Tisou z Banskej Bystrice. Volali ho Tichá smrť.
Keďže Tóthovým najväčším a najsilnejším protivníkom v boji o ovládnutie trebišovského okresu bol Peter Muszka, boss druhej skupiny, tóthovci celkom logicky predpokladali, že za Tóthovu smrť je zodpovedný práve on.
„Muszka je mŕtvy!" Emóciami diktované výkriky pred barom Panda v Čiernej nad Tisou i sľuby pomsty nad hrobom v Kráľovskom Chlmci sa splnili už po niekoľkých týždňoch.
V piatok 11.júla 1997 medzi 14.00 až 14.30 hodinou našli pri ceste vedúcej z Liptovského Hrádku do Podbrezovej mŕtvolu tridsaťročného Petra Muszku. Telo ležalo v priekope, približne desať metrov od cesty číslo I/72 na ľavej strane vozovky v smere Podbrezová - Liptovský Hrádok v katastri obce Vyšná Boca v okrese Liptovský Mikuláš.
Miesto nálezu sa nachádza na polceste medzi Banskou Bystricou a Popradom, na horskom prechode Čertovica. A práve tieto dve mestá boli vtedy strediskami veľkých organizovaných skupín z podsvetia. Je teda viac ako pravdepodobné, že Muszku zavraždili na východe a telo previezli na miesto nálezu kvôli sťaženiu vyšetrovania.
Záhada zabudnutého kraja
Priznajme si to, väčšina obyvateľov Slovenska v živote nepočula o Kráľovskom Chlmci a nebyť pozoruhodného mafiánskeho duelu, ani by na to nemala dôvod. A predsa sa v 90-tych rokoch v trojuholníku medzi Kráľovským Chlmcom, Veľkými Kapušanmi a Čiernou nad Tisou zrodilo silné zázemie organizovaného zločinu...
Organizované skupiny pištoľníkov sa na tomto „divokom Východe" začali objavovať v roku 1992 súbežne s holubovcami v Košiciach. Blízka hranica s Ukrajinou lákala možnosťou pašovania ľudí, zbraní aj drog.
Začalo to nevinne a začali to dvaja synovia svojich starostlivých mamičiek. Július Tóth si v roku 1990, za pomoci dobrého postavenia svojej matky na mestskom úrade, otvoril denný bar s názvom Panda v centre mestečka.
Peter Muszka sa v tej dobe vrátil z výkonu trestu a rozhodol sa so svojou partiou znepríjemňovať „panďákom" život. Nepracoval ani nepodnikal a predsa mal peniaze na nákladný život a luxusné autá. V septembri 1996 regionálnemu denníku Korzo na otázku, z čoho teda žije, odpovedal, že z dedičstva svojej matky a výhier v kasíne. Stret týchto dvoch kohútov bol na takom malom priestore priam nevyhnutnosťou.
Hra so zápalkami
Tóth po prvý krát narazil, keď sa pod hrozbou zabitia pokúšal z maďarského podnikateľa M.L.L. dostať 8 miliónov forintov alebo 110 tisíc dolárov. Vďaka následnému vyšetrovaniu sa dostal na pár mesiacov za mreže.
Len čo sa vrátil, nastalo ohnivé účtovanie. Dňa 17.8.1996 zhorela služobná Felícia CBS Panda-Slovakia a v ten istý deň horelo aj u náčelníka Mestskej polície vo Veľkých Kapušanoch. O deň neskôr zasiahli plamene aj auto bývalého advokáta Júliusa Tótha.
Odveta prišla vzápätí. Dňa 20.8. 1996 zhorelo auto priateľky Petra Muszku. Jeho priateľovi Karolovi Sz. zhorel bavorák a o pár dní mu to panďáci ešte osladili ručne-stručne. Zároveň zhorelo auto Muszkovho advokáta.
V nasledujúcich troch mesiacoch výbuchy poškodili dva rodinné domy patriace Muszkovým priateľom. Pozoruhodné ale je, že tesne pred zničením boli poistené. Ďalšiemu Muszkovmu kamarátovi hodil ktosi granát rovno do obývačky.
Tóth mal dojem, že má navrch a môže si už dovoliť všetko. Od istého Š.K. si požičal 30 tisíc (996 eur) a keď ich ten žiadal vrátiť, dostal priamo v sídle CBS Panda-Slovakia rukolapné vysvetlenie, že nemá otravovať.
O pár dní sa Tóthovi na zúženej ulici, kvôli rozkopávke, neuhla Avia šoférovaná Jánom S.. Tótha toľká neúcta naozaj rozčúlila. Neskôr behom dňa poslal za previnilcom dve autá z Pandy a tie sa Aviu pokúšali vytlačiť z cesty a spestrovali to výstrelmi smerom ku kabíne vodiča.
Zdalo sa, že kráľovstvo Júliusa Tótha a jeho bandy bude aspoň na juhu Zemplína večné. Až prišiel 20. mája 1997 a jeden profesionálne načasovaný výbuch. Ale to už vlastne poznáme. A nielen z príkladu tohto duelu, v ktorom niet víťazov. Žeby snáď predsa istá spravodlivosť, na ktorú sa štát akosi nezmohol?
Jednu reakciu štátu to ale predsa len vyvolalo. Podľa informácií vtedajšieho riaditeľa KR PZ v Košiciach Andreja Komana sa začal urýchlene pripravovať zákon o civilno-bezpečnostných službách, pretože boli „nekontrolovateľné, sústreďovali sa v nich nielen zbrane, ale aj podozrivé osoby a stávali sa potenciálnym semeniskom trestnej činnosti". Zákon mal určiť, kto bude kontrolovať činnosť takýchto služieb.
Tento krátky príbeh je poučný aj v tom, že je esenciou mafiánskeho života v skratke. Pôvodne nenápadných grázlikov ktosi vytiahne na čas na výslnie moci, kde celkom stratia súdnosť a naozaj si myslia, že tie ich stromy porastú viac, než do neba.
Rozklad štátnych štruktúr a skorumpovanosť niektorých jej predstaviteľov im dávala pocit absolútnej moci a beztrestnosti. A v okamihu, keď na nich zdanlivo nik nemal, prichádza zákonitá roztržka. Tóth vyletel rovno do „neba" vo veku, kedy život dospelého muža ešte len začína. Muzsku popravili ak 30-ročného. A to len, aby obaja potvrdili stáročia známe príslovie: „Kto čím zachádza, tým aj schádza..."
P.S.
Jedenásť rokov po smrti týchto nezmieriteľných rivalov sa v megaprocese s Mikulášom Černákom objavila akoby mimochodom ešte iná verzia tohto duelu. Sám Černák totiž priznal, že bomba, ktorou skončil život Júliusa Tótha, bola zmontovaná v jeho garáži! „Montérmi" boli bratia Mellovci (Karol a Ivan), Karol Szatmáry a Ján Šovčík, prezývaný Tichá smrť, lebo toho veľa nenahovoril.
On tiež bombu odpálil, keď z blízkeho bytu pozoroval, kedy sa Tóth priblíži k autu. V byte však zanechal odtlačky prstov a preto ho na žiadosť Mellovcov mal Černák ukrývať, kým sa situácia neupokojí.
Černák s tým podľa vlastnej výpovede, samozrejme, nemal vôbec nič spoločné. Skrátka, v jeho garáži sa občas niečo zmontovalo, a ajhľa, bombička, navyše smrtonosná. To ale podporuje odvážnu teóriu, že Černák vo svojom ťažení na post bossa všetkých bossov jednoducho využil známe rímske príslovie „rozdeľuj a panuj!".
Tým, že pomohol na druhý svet Tóthovi, „panďáci" mu ušetrili prácu likvidáciou Muszku, ako domnelého útočníka. Ak aj za tým nemal prsty Černák cez svojho miestneho emisára Karola Szatmáryho. Muzskovci totiž prešli po smrti bossa pod jeho velenie. Podstatné je, že kým sa oba gangy náhle a definitívne zbavené velenia spamätali, už nebol taký problém vysvetliť im, že boss je len jeden...
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
