Vtedy, na začiatku, Tak ho prichýlil jeho spoluväzeň Rudolf Hodosi prezývaný Kišcine.
Cez svojich bratov, zápasníkov (jeden bol seniorským majstrom sveta), dostal Kišcine Pápaya do bandy. Spočiatku na najnižšom stupni bežného mafiánskeho vojaka na najšpinavejšie práce. Lenže práve pri nich Pápay vynikal. Neštítil sa ničoho, v násilí sa vyžíval. Ideálny adept na riešenie problémov, ktoré nevyhnutne museli prísť.
Písal sa rok 1993 a dunajskostredská idylka medzi mafiou a podnikateľmi končila. Niektorí z tých podnikavejších sa chceli trhnúť na vlastnú päsť, iní uverili tomu, že kapitalistický trh je naozaj voľný a chceli podnikať samostatne. Akosi pozabudli na svojich dobrodincov, zápasníkov. Ale fakt je aj v tom, že zápasníci na čele so Šipošom ešte stále váhali stať sa skutočnými zlo-synmi. Radšej mali ten filmový obraz mafiánskeho patróna, ktorý to predsa myslí vždy tak dobre. A dokonca spravodlivo!
Tak si na špinavú prácu proti odbojným podnikateľom vybrali Pápaya. Nepatril k zápasníkom, ale k zločineckej spodine. Navyše mu jeho úloha bezškrupolózneho zločinca zjavne vyhovovala. Rád okolo seba šíril hrôzu, vyžíval sa vo svojej moci a naopak bezmoci okolia.
A zápasníci urobili tú chybu, že mu dali aj ďalšie zadanie - mal začať s naozajstným výpalným. Dostal široké právomoci nad celým teritóriom a voľnú ruku vo výbere vlastnej údernej, výpalníckej skupiny.
Energia s akou sa Pápay pustil do diela vyrazila samotným zápasníkom dych. Zregrutoval skutočnú spodinu, búchačov bez citu, ľudský odpad s túžbou vyniknúť jedinou cestou, ktorú poznali - brutálnym násilím.
Ich úspechy privádzali ich najvyššieho bossa Šipoša do rozpakov, pretože to brali pekne do radu a tak výpalné museli odrazu platiť aj jeho známi a bývalí spolužiaci. Aby nevyzeral, že robí výnimky a je takzvane „mäkký", zaplatil z vlastného im vyrubené výpalné, aby tie peniaze po odpočítaní odmeny Pápayovým snaživcom aspoň čiastočne dostal späť.
Takto to ďalej nešlo. Nespokojnosť s Pápayovými metódami rástla v zápasníckom gangu a aj medzi obyvateľmi. Šipoš bol ešte dosť silný, aby zjednal nápravu. Spolu s Vidom preorganizovali celé teritórium a ubrali Pápayovi na kompetenciách. Odškodnili ho tým, že jeho brat dostal na tie doby luxusnú piváreň a aj iné výhody. A v tichosti pracovali na Pápayovej postupnej pacifikácii. Lenže zabudli, že iní zase túžia spacifikovať ich.
Koniec bielych koní
V októbri 1993 začalo prituhovať. Fakturantských podvodov mal už štát plné zuby, veď sa tomu prizeral už naozaj pridlho. Po prvýkrát za Vidom zapadli brány väzenia, zatiaľ len väzby. Horšie pre neho bolo, že pri zatknutí bol zaistený aj jeho športový kabriolet Mercedes. A na jeho zadnom sedadle kufrík s dokladmi o činnosti takmer všetkých bielych koní!
Samozrejme, že sa Vida bránil tým, že si to tam zabudli akýsi mysteriózni „stopári" a policajti tomu napodiv uverili, lebo si „nevšimli", že v takom kabriolete je na zadnom sedadle miesto naozaj len pre ten kufrík. Ale Vida zasa nebol taký hlúpy, aby nevedel, že raz príde policajt, čo vidí aspoň na jedno oko a začne sa v zozname tých bielych koní špárať.
A to bola veľká chvíľa pre Tibora Pápaya, teraz už Papa Joea. Jeho šéf Šipoš sa totiž tiež musel kvôli tomu horúcemu zoznamu aspoň na čas zašiť do ústrania. A to na čas potrebný pre znehodnotenie toho zoznamu tou najjednoduchšou cestou - biele kone doskákali.
Pápayovi a bande jeho vyvrheľov to trvalo tri mesiace, ale nakoniec zamietli stopy dôkladne. Dokonca až tak, že až na jedného (ako sme spomínali už v úvode knihy) sa dodnes tí falošní fakturanti nenašli. Ani ich telá. Po troch mesiacoch sa teda mohol ísť Šipoš naivne opýtať na Políciu, či ho náhodou nehľadajú.
A so zadosťučinením si vypočul, že bez svedectva bielych koní sú všetky podozrenia voči nemu, ale aj Vidovi, len podozreniami a trestné konanie bolo zastavené.
Karta sa obracia
Nebol to happy-end. Rozhodne nie pre Šipoša s Vidom. Tri mesiace bola dosť dlhá doba, aby stratili kontakt s realitou. A realitou bolo, že teritóriu celý čas očividne šéfoval Pápay. Nikto nemohol páchať žiadnu trestnú činnosť bez jeho súhlasu a následného odvedenia určeného podielu zo zisku.
Riešil spory v gangu, ukladal pokuty, určoval výšky odvodov a následne rozdeľoval zisk. Menoval šéfov jednotlivých podskupín, určoval im teritórium pôsobenia, rozhodoval o ich sporoch a aj o ich živote. Jeho príkaz bol zákon a nikto si nedovolil nesplniť ho. A tí, čo tak urobili, oľutovali.
Navyše mu začal dobre sypať jeho výpalnícky kšeft, ktorým Šipoš s Vidom opovrhovali. Horšie ale je, že Pápayove kraľovanie sa začalo pozdávať aj niektorým zápasníkom zo zakladateľského jadra. A Pápay mal aj na verejnosti kvôli svojej brutalite väčší rešpekt, než zápasnícky boss Šipoš. Mohol si teda dovoliť začať skúšať svoju moc aj na svojom ešte stále nadriadenom šéfovi...
Nastupuje nový boss
Píše sa rok 1994, na politickej scéne sa dostáva na vrchol moci Vladimír Mečiar a v bratislavskom podsvetí Miroslav Sýkora. To dvojvládie im na vzájomný prospech vydrží až do Sýkorovej smrti. Lenže Sýkora má problém. Na to, aby ovládol aspoň symbolicky celé Slovensko, mu stojí v ceste Dunajská Streda.
Tamojšia mafia je ďaleko silnejšia, bohatšia a lepšie organizovaná. Oproti nim je Sýkora len začiatočník. Ale má v rukáve tri tromfy: Má kontakt na Rusov, ktorých rešpektujú aj v Dunajskej Strede. A šéf ukrajinskej mafie ho vyhlásil za svojho syna. Má podľa všetkých zverejnených indícií kontakt na Lexovu SIS, pre ktorú vybavuje krvavé politické zákazky. Má teda, čo ponúknuť.
Len vďaka nemu sa neskôr bude Pápay chváliť, že ho chráni SIS, či už to bola pravda alebo nie. Fakt je, že bol na výzvu Sýkoru prítomný vražde Remiáša. A tá sa SIS i Mečiarovej vláde veľmi hodila.
A do tretice, Sýkora má chuť expandovať, ako aj odvahu a aroganciu vládnuť. Toto dunajskostredským chýba. Majú nečakané problémy na vlastnom území, dochádza u nich k prerozdeľovaniu moci. Preto sa pomoc z Bratislavy hodí jedným aj druhým...
Temno nad mestom
Z pohľadu Sýkoru to bol skvelý ťah. Odstavil ďaleko schopnejšieho Vidu s Šipošom a podriadil si Pápaya, ktorý nemal ambície vstúpiť do legálneho podnikania a aj z nelegálneho neovládal ani len začiatok abecedy. Stačilo mu, že ako šéf môže rozkazovať, hoci tým iba zabezpečoval plnenie úloh pre Sýkoru.
Ten bol skutočným zločineckým mozgom, Pápay sa stal jeho prostoduchým generálom. Nestaral sa už o obchody. Dunajská Streda tým stratila svoje výsadné postavenie. Najväčší príjem, biznis s LVO, prepustili bez odporu Černákovi. Finančné straty plátal Pápay jedinou cestou akú poznal - výpalníctvo.
A dotiahol to na úplné absurdum. Uvalil na mesto absolútnu zločineckú daň. Bolo by to smiešne, keby to nebolo tragické, ale veľmi to pripomínalo fantomasovskú „daň za život" zo známej série komédií s Luis de Funésom. Lenže Fantomas takto „zdaňoval" len najväčších boháčov, Pápay doslova každého.
Jemu bolo treba odovzdať daň doslova zo všetkého - za stavbu domu, za kúpu auta, poplatky museli platiť aj tí, ktorí vyhrali v kartách, ak hrali v pohostinstvách alebo na iných verejných miestach. Ale neskôr už aj v súkromí. Papa Joe vedel o všetkom.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
