Nikde na Slovensku netrpeli obyvatelia tak, ako v Dunajskej Strede. Na uliciach po zotmení vládlo prikrčené ticho, ako počas stanného práva. Ľudia sa večer báli vykročiť na ulicu, neskôr s obavou vychádzali už aj počas dňa...
Úplné ovládnutie teritória dokladá aj prípad, keď si dvaja Pápayovi ľudia zaumienili pokecať - každý zo svojho auta - rovno na križovatke pred okresným úradom. Vodič neznalý pomerov, teda z iného okresu, si dovolil zatrúbiť a upozorniť, že už zhruba polhodinu nemôže prejsť. Nemal to urobiť. Dobili ho, s ťažkými zraneniami pohodili na schody okresného úradu a potom ešte dokončili debatu, ktorú prerušil „drzý" vodič. Nikto z okoloidúcich mu nepomohol, neprišli ani policajti, hoci boli telefonicky upozornení. Aj tí sa báli. Vodič sa musel sám pozviechať, sadnúť do auta a odísť.
Na pohrebe Pápayovho brata, ktorý sa zabil pri autonehode, zastavili pápayovci kvôli smútočnému sprievodu premávku na hlavnej ceste v Dunajskej Strede. Mafiózovia si dokonca trúfli na mesiac zakázať všetky kultúrne podujatia, nesmela sa púšťať hudba v reštauráciách ani nikde na verejnosti. Všetci museli nosiť smútočné čierne šaty. Nikto neprotestoval, pre istotu odložili aj stužkové bankety, hoci rodičia s maturujúcimi deťmi ich dlhodobo plánovali.
Papa Joe bol na vrchole moci. A dokázal to aj v rámci gangu. V Nových Zámkoch sa našiel jeden malý mafiózo, ktorý nahovoril ostatných, aby nerešpektovali Pápayom prideleného šéfa ich teritória. Pápay sa to dozvedel, zobral so sebou toho podšéfa a v obľúbenej reštaurácii tejto mafiánskej skupiny prinútil vzbúrenca kľaknúť na kolená a pobozkať mu topánky. Potom aj topánky určeného šéfa. A bez slova odišiel. Všetci aj tak pochopili, ako ďalej. Potupa pred vlastnými je najúčinnejšia výstraha aj im.
Bitka o Dunajskú Stredu
Z pohľadu Papa Joea všetko nádherne klapalo. Až jedného dňa náhle do mesta dorazila šokujúca správa - boss všetkých bossov, Miroslav Sýkora, je mŕtvy. Zakladatelia zápasníckeho gangu zdvihli hlavy, konečne šanca na vojnu. Aj z radov s nimi spriahnutých privatizérov a podnikateľov sa čoraz častejšie ozývali hlasy po zmene, návrate k starým dobrým časom zápasníckej verzie zločinu. Pápay musí skončiť.
Šipošovi ostalo už len niekoľko verných. Zato ich nemusel presviedčať, aby sa vzchopili. Nenávideli a pohŕdali obyčajnými darmožráčmi, ktorí sa len priživovali na aktuálnej priazni Pápaya a jeho umelo vytvorenej autorite. Ten medzičasom naverboval do gangu tú najväčšiu spodinu, bežných kriminálnikov, grázlikov najhrubšieho zrna, na jednotlivé kšefty ťahal aj cigánske klany.
A zápasníci sa dostávali čoraz viac na okraj. Hoci Vida ešte roztáčal kšefty a šipošovci sa pretekali v tom, kto získa viac z výpalného, všetko museli odovzdávať Pápayovi, ktorý zisk delil, ako sa sám rozhodol. Šipošovcom ostávalo čoraz menej. Prišli aj poníženia, Pápay skúšal svoju moc...
Už nemohli čakať. Rozhodli sa pre boj, ale na ten potrebovali kapitál.
Smrť mafiánskeho pokladníka
Zbrane, strelci, skrýše, munícia, výbušniny, únikové autá - to všetko niečo stojí. Zápasníci sa chystali na vojnu. Išli na to najľahšou cestičkou. Pokladník celého gangu Tibor Kovács prezývaný Keco ešte stále počúval na slovo Šipoša. Na jeho a Vidov pokyn zatajil príjmy z obchodu s alkoholom, ktorý šipošovci realizovali.
Ale Pápay sa o tom dozvedel a rozhodol o poprave pokladníka pre výstrahu. Nebolo to ľahké, lebo Kecov byt na Dunajskej ulici v Dunajskej Strede bol zabezpečený mrežami a pancierovými dverami. Do bytu mohli vstúpiť len určené osoby a to len v sprievode Šipošových ľudí, ktorí zabezpečovali ochranu. Stále oprávnenie mali len piati členovia gangu. Jedným z nich bol Kišcine. A to bol najbližší Pápayov muž.
Na jeho príkaz zavolal Kišcine pokladníkovi, že ide k nemu a aby mu otvoril. Keco to podľa pravidiel hlásil Sátorovi a ten mu povedal aby neotváral, že hneď príde. Keco napriek tomu na Kišcineho naliehanie otvoril a to sa mu stalo osudným. Spoza dverí vystúpil nečakane Michal Csémi a za prítomnosti Kecovej frajerky ho samopalom rozstrieľal. Polícia vtedy nič nevyšetrila, vrah bol neznámy. Csémi sa však pre istotu stratil z mesta, aby sa čoskoro pod prezývkou Mišo Maďar stal jedným z Černákových vojakov...
Útok na bossa
Milan Šipoš sa pridlho neodhodlal k úderu, tak ho Pápay predbehol. A trúfal si už na frontálny útok. Využil to, že jeho ľudia robili ochranku Šipošovho podniku. Ten tam hral biliard dlho po záverečnej.
Keď sa sťažovali, že zbytočne ponocujú, len odvrkol, že vo svojom podniku bude hrať dokedy on bude chcieť. Ochranka to nahlásila Pápayovi a ten nariadil na výstrahu Šipošovi dolámať obe ruky. Privolali si posilu a trest vykonali. Nemali to ľahké, lebo Šipoš sa bránil, ale presile sa ani on neubránil. Bol to nevídaný trest aj poníženie.
Vzápätí sa táto úderná jednotka presunula do baru Joly Joker a tam pod hrozbou zbraní vysvetlili šipošovcom, že ak chcú prežiť, jediná šanca je odteraz rešpektovať len Pápayovu neobmedzenú moc.
Pred týmto barom mal Vida zaparkovaný svoj Mercedes. Šéf najsurovejšieho Pápyovho komanda Vojtech Écsi osobne magnetmi pripevnil pod auto dve kilá plastickej trhaviny s iniciátorom na diaľkové ovládanie. Jeden začínajúci člen gangu si to všimol, upozornil Vidu a ten nahlásil udalosť na Políciu. Polícia však vec odložila ako neobjasnenú. Medzi nami, keď mafián volá na ochranu Políciu, tak je na tom naozaj zle. Ale horšie ešte len malo prísť.
Definitívne zúčtovanie so zvyškami šipošovcov malo nastať na stretnutí, kde boli vylákaní tí najvernejší - Sátor, Szamaránsky a Szerencsés. Sátora niečo zdržalo a tak šli len tí dvaja. Ale keď na mieste uvideli Écsiho BMW, vedeli hneď, že je zle. Než ušli, dostali sa do paľby z béemvéčka.
Szerencsés mal prestrelené brucho a Szamaránszky získal po hladkom priestrele jazvu na chrbte. Policajné šetrenie síce našlo BMW a aj stopy po streľbe, ale Écsi vyhlásil, že mu auto v noci ukradli. On teda s vecou nemá nič spoločné. Otázku, kto by si trúfol Écsimu ukradnúť auto z dvora jeho rodinného domu v situácií, keď boli pápayovci na vrchole moci, si vtedy policajti zjavne nepoložili a prípad ukončili ako neobjasnený...
Ústup do bezpečia
Po tom všetkom ostalo Šipošovi už len päť najvernejších. Museli uznať porážku. Útočisko našli v Trenčíne v bare Celentáno. Šipoš s dolámanými rukami, dvaja boli postrelení. Po zotavení nastalo vyjednávanie. Neboli dosť silní, aby sa do Dunajskej Stredy vrátili nasilu. Neostalo im, než predstierať podriadenie a uznanie Pápaya za jediného šéfa. Ale pokoj trval len chvíľu.
Raz v noci si Sátor pri návrate domov všimol muža v dlhom koženom kabáte s batohom na chrbte, ako číha v skryte. Sátor býval v paneláku. Domov sa dostal iným vchodom a cez pivnice prešiel do svojho bytu, zbalil si veci, rozlúčil sa s manželkou a zmizol v tme. Čoskoro ho nasledovali zvyšky Šipošovej skupiny do azylu v Maďarsku, kde mal Vida svoje kontakty.
Odtiaľ plánovali protiútok. Sami by na to nestačili a tak Šipoš hľadal silnejšieho spojenca. V zúfalstve oslovil toho Miša Csémiho, ktorý zabil pokladníka Keca a robil teraz pre Černáka. Šipoš nevedel, že on bol skutočným strelcom, vedel len o Kišcinem. Mišo bol Šipošovým zápasníckym učňom, predstieral ľútosť nad zavraždením Keca a sľúbil, že na oplátku vybaví u Černáka pomoc pri likvidácií Pápaya.
Ostatní zo skupiny zápasníckych utečencov Šipoša varovali, ale ten poznal Csémiho odmalička a veril mu. Tak dostal zakrátko echo, že stretnutie u Černáka je dohodnuté. Dostať sa do Banskej Bystrice, ale nebolo ľahké. Južné hranice mal Pápay pod kontrolou a vydal pokyn okamžite hlásiť všetky prechody utečencov. Milan Šipoš sprevádzaný len Emilom Potáčom si vybral prechod v Šiatorskej Bukovinke. Tam odstavili jedno auto a druhým pokračovali do banskobystrického hotelu LUX, kde sa stretli s Csémim. Do príchodu Černákových ľudí si stihli dať kapustnicu.
Potom si pre nich prišli mlčanliví chlapíci a odvtedy ich už nikto nevidel. Černákovci spolu s Csémim sa po chvíli vrátili do hotela a na oslavu dobre vykonanej práce si dali šampanské. Až v roku 2005 boli vykopané pri Banskej Bystrici dve telá a identifikované ako pozostatky Milana Šipoša a Emila Potáča.
Z vraždy je obvinený Černák. Podľa obžaloby ich zabil priamo vo svojej kancelárii za prítomnosti Pápaya. Ten na mieste zaplatil pokutu päť miliónov korún za potiaže, ktoré mal Černák s urovnávaním tohto sporu. Ani boss nevraždí zadarmo...
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
