„Proces s Miloševičom je nevyhnutný, pretože nejde iba o odsúdenie tohto človeka, ale o odsúdenie celého krvavého politického systému, ktorý bol produktom srbského nacionalizmu,“ povedal v rozhovore pre Gazetu Wyborczu Jim Hooper, šéf washingtonskej kancelárie Skupiny medzinárodného práva a politiky, nezávislého analytického strediska právnikov a diplomatov. Jim Hooper sa stal známym v polovici 90. rokov, keď sa na protest proti neangažovaniu sa Spojených štátov pri riešení balkánskeho konfliktu vzdal funkcie koordinátora juhoslovanskej politiky na americkom ministerstve zahraničia.Ako hodnotíte proces s Miloševičom pred medzinárodným tribunálom v Haagu?

Doteraz ani jediná Miloševičova výpoveď pred súdom nebola určená sudcom, ale najmä Srbom. Miloševič sa pokúša využiť svoj proces podobne, ako to robil Adolf Hitler po nevydarenom puči v roku 1923. Miloševič chce odkázať Srbom svoje politické posolstvo. Jediný rozdiel je v tom, že Hitler využil proces na to, aby sa pred Nemcami zviditeľnil, zatiaľ čo Miloševič predkladá svetu svoju posmrtnú víziu. Pomocou procesu chce posilniť srbský nacionalizmus a presvedčiť Srbov, nie súd, že jeho politika bola správna. Miloševič dúfa, že prívrženci Veľkého Srbska budú v jeho diele pokračovať.

Miloševič sa teda zmieril s tým, že zvyšok života strávi v haagskom väzení?

Presne tak. Je presvedčený, že súd koná na objednávku západných vlád a NATO, ktoré ho už dávno odsúdili. Cíti však, že proces môže využiť na vlastné politické ciele.

Podarí sa mu posmeliť srbských nacionalistov?

Srbský nacionalizmus je jedným z najagresívnejších nacionalizmov na svete. Západ s tým musí niečo robiť, lebo inakšie sa nacionalistom podarí – v Srbsku i na celom Balkáne – zopakovať všetko, čo robil Miloševič od začiatku 80. rokov. Srbskí nacionalisti sa zamykajú do vlastného sveta a vytvárajú si vlastný obraz toho, čo sa deje mimo ich košiara. Preto sú Miloševičovi prívrženci presvedčení, že sú obeťami sprisahania celého sveta, že ich nivočí NATO, moslimovia, židia, slobodomurári, všetci. Nevieme, aké účinky vyvolá Miloševičovo divadlo v Haagu. Môžeme iba čakať.

Ak je to tak, potom proces v Haagu je chybou medzinárodného spoločenstva, pretože môže opäť rozdúchať srbský nacionalizmus.

Medzinárodné spoločenstvo nemalo iné východisko, lebo už predtým bez úspechu využilo všetky možné metódy. Medzinárodná verejná mienka v prvých rokoch balkánsku krízu ignorovala, potom sa pokúšala relativizovať rozmer tejto tragédie. Taký postoj pretrvával dovtedy, kým sa NATO nerozhodlo zasiahnuť. Srbský nacionalizmus je absolútne antidemokratický a antizápadný, je preplnený rasistickými ideami a ak nie je pod kontrolou, rozlieva sa po okolí v podobe etnických čistiek a vojen.

Veríte tomu, že keby sa Miloševiča podarilo zastaviť už na začiatku jeho politickej kariéry, na Balkáne by nedošlo ku krviprelievaniu?

Celkom to vylúčiť nemožno, ale rozsah tragédie by bol určite menší. Tak to bolo aj s Hitlerom. Keby mu weimarskí Nemci neboli dovolili premeniť proces v roku 1923 na cirkus a hrozbu nacizmu by posúdili prezieravejšie, nacistické Nemecko by nebolo vzniklo. Weimarská republika mala svoje problémy, ale nacizmus vo svojej počiatočnej fáze mocnel najmä zásluhou magnetickej osobnosti Hitlera. Bez Hitlera by nacisti nezískali toľko prívržencov. Presne tak to bolo aj s Miloševičom.

Vieme, že veľa zločincov, aj Karadžič s Mladičom, sa naďalej ukrýva v Srbsku. Motorom a lokomotívou srbského nacionalizmu bol však Miloševič. Tento nacionalizmus neochabuje ani v dnešnej Juhoslávii a nereprezentuje ho iba krajná pravica Vojislava Šešelja. Nacionalistom je aj prezident Koštunica. Pravdaže, existujú aj iné nacionalizmy, v americkom či francúzskom vydaní, ale tie neohrozujú ani demokratický poriadok v Amerike a Francúzsku, ani susedné štáty. To sa však o srbskom nacionalizme, hoci v podaní Koštunicu, povedať nedá. Koštunicovi sa podarilo udržať Čiernu Horu vo federácii, pričom odmietol sprostredkovanie zo strany Európskej únie. Odmietnutie nezdôvodnil záujmami Čiernej Hory a Srbska, odmietol ho jednoznačne z hľadiska srbských záujmov. To je typické správanie sa srbských nacionalistov.

Prezident George Bush by mal v týchto dňoch posúdiť postup reforiem v Juhoslávii. Ak ich odobrí, Juhoslávia dostane značnú časť zo sľúbenej finančnej a hospodárskej pomoci. Myslíte si, že Biely dom je spokojný s reformami v réžii Koštunicu?

Nie celkom. Koštunica mnohých ľudí z americkej administratívy sklamal. Jeho politické i hospodárske reformy spôsobujú rozpaky.

Mnohí európski komentátori obviňujú USA, že používajú dvojaký meter. Washington na jednej strane podporuje súd s Miloševičom na základe medzinárodného práva, na druhej strane podporil aj snahy Španielska, ktoré chce postaviť generála Pinocheta pred španielsky súd. Na tretej strane však ten istý Washington odmieta rovnaké zaobchádzanie s väzňami Al-Kaídy na základni v Guantaname. Je to iba nedôslednosť?

Predovšetkým: mnohí ľudia z americkej administratívy (ale aj ľudia mimo nej) si myslia, že Pinocheta treba postaviť pred súd. Ja osobne som nevidel dôvod, kvôli ktoréme by Veľká Británia nemala vydať Pinocheta Španielsku. Nikto netvrdí, že americká vláda nerobí chyby, lenže v tomto prípade rozhodnutie nemohlo padnúť v Amerike, ale iba vo Veľkej Británii.

Pokiaľ ide o Al-Kaídu, európski komentátori nepostrehli, že v tomto prípade existujú dobré právne argumenty aj pre použitie ženevskej konvencie, aj proti jej použitiu. Okrem toho, americká vláda, pokiaľ ide o status a spôsob súdenia teroristov z Al-Kaídy a talibanského režimu, prijala dve rozhodnutia. Teším sa, že v oboch prípadoch, či už išlo o Zacariasa Moussaouiho alebo o amerického talibanca Johna Walkera, vláda rozhodla, že ich budú súdiť civilné súdy v rámci normálnej súdnej procedúry.

Biely dom sa obával, že súd s Pinochetom v Španielsku vytvorí veľmi nebezpečný precedens. Tribunál v Haagu je medzinárodný súd, ktorý vznikol z moci medzinárodného práva. Potvrdila ho aj OSN. Dnes Miloševič tvrdí, že tribunál je nelegálny, ale zabúda na to, že sám uznal jeho legálnosť vo chvíli, keď podpísal medzinárodnú dohodu v Daytone o ukončení vojny v Bosne. V tejto dohode sa Miloševič zaviazal, že bude s medzinárodným súdnym dvorom v Haagu spolupracovať. Napriek tomu, že tento záväzok ostal napokon iba na papieri, je dnes dôkazom, že Miloševič vtedy považoval tento súd za legálny.

Súd v Španielsku nemá nijaký medzinárodný status. Keby Španieli Pinocheta súdili, sudcovia z iných krajín by začali hromadne pozývať politikov a vojakov z iných krajín, najmä zo Spojených štátov. Nastala by paralýza, ktorá by znemožnila akékoľvek ozbrojené intervencie na svete. Mnohí by to, samozrejme, uvítali, ale bol by svet naozaj lepší bez amerických intervencií v Kuvajte a v Afganistane, bol by bezpečnejší bez zásahu NATO na Balkáne?

Henry Kissinger sa nazdáva, že súdenie bývalých hláv štátov je obyčajná pomsta. Okrem toho tvrdí, že takýto postup budúcich diktátorov nezastraší…

… pretože ak tí diktátori budú vedieť, že po strate moci ich budú súdiť, o to brutálnejšie budú svoju moc brániť. V tomto zmysle je dobrým príkladom Saddám Hussajn. Iracký diktátor vie, že úpadok svojho režimu neprežije, a tak sa bráni, radikalizuje činnosť armády a bezpečnosti proti vlastným občanom. S týmto problémom bojuje každá demokratická opozícia v totalitných štátoch. Na jednej strane je diktátor stelesnením zla, ale ak chce opozícia prevziať vládu nekrvavo, musí s ním vyjednávať. Diktátor, ak si uvedomí, že už demokratom nezabráni, aby sa podieľali na moci, začne s nimi vyjednávať, pričom hlavnou prioritou v rokovaniach s opozíciou sa pre neho stanú záruky jeho nedotknuteľnosti po páde režimu. V mnohých krajinách demokrati na takýto kompromis pristali, pretože boli presvedčení, že je to primeraná cena za nekrvavú zmenu režimu. Tak to bolo v Chile, tak sa to udialo, s výnimkou Rumunska, aj v strednej Európe.

V tomto spore je pravda na oboch stranách. Pinochet sa vzdal moci bez boja, lebo opozícia mu zaručila, že bude mať pokoj. Začiatkom Miloševičovho konca, ktorý sa moci vzdať nechcel, bolo jeho obvinenie pred medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Predtým však Západ jeho pozíciu upevňoval, lebo s ním diskutoval. Zakaždým, keď americkí diplomati prišli za ním do Belehradu, Miloševič si myslel, že si môže dovoliť ďalšie represie proti bývalým republikám Juhoslávie. Až potom, keď bol obvinený, sa jeho mýtus o medzinárodnej úcte a nenahraditeľnosti rozsypal. Jeho úpadok bol už iba otázkou času. Proces s Miloševičom je nevyhnutný, pretože nejde iba o odsúdenie človeka, ale celého krvavého politického systému, ktorý sa opieral o srbský nacionalizmus. Okrem toho, Miloševiča vo chvíli, keď stratil moc, oficiálne stíhal Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Diktátor, ktorý bol obvinený ešte pred odovzdaním moci, sa už nemôže vyhnúť procesu.

Vyplýva z toho, že s diktátormi, ktorí odovzdajú moc nekrvavo, tak ako Pinochet, treba zaobchádzať šetrnejšie ako s tými, ktorí sa bránia až do samého konca?

Presne tak. Keby bol Pinochet postavený pred medzinárodný súd, jeho rozhodnutie pomalej demokratizácie krajiny by sa považovalo za významnú poľahčujúcu okolnosť. Keby Pinochet prišiel o moc po ozbrojenej revolúcii, výrok súdu by bol podstatne ostrejší.

Mnohí experti sa nazdávajú, že ak má byť Pinochet súdený, tak iba v Chile. Lenže potom medzinárodná verejná mienka musí povoliť Srbom, aby sami súdili Miloševiča.

Ani vláda USA, ani nezávislé americké organizácie a, dúfam, že ani Európa s tým súhlasiť nebudú. Srbsko nedokáže súdiť Miloševiča spravodlivo. Koštunica nemá s Miloševičom nič spoločného, ale je to bezpochyby nacionalista, ktorý sa zanovito vzpiera vydať zločincov do Haagu. Keď sa na ústavnom súde Juhoslávie malo rozhodnúť, či bude Miloševič vydaný, v deň rozpravy, ešte pred jej začiatkom, zatelefonoval ústavným sudcom šéf Koštunicovej kancelárie a prikázal im hlasovať proti vydaniu. Tak sa aj stalo, hoci vieme, že vláda Srbska Miloševiča napokon vydala. Vieme, že juhoslovanský súdny systém nie je nezávislý. Okrem toho, neobyčajne veľa spolupracovníkov Miloševičovho režimu sa udržalo v štruktúrach moci, majú v krajine nezanedbateľný vplyv. Nejde im iba o záujmy Miloševiča, vedia, že v jeho osobe chránia aj vlastnú kožu. Kto by zaručil pri prípadnom belehradskom procese bezpečnosť svedkov, najmä tých z Bosny a Kosova? Títo ľudia sú vystavení značnému riziku aj v Haagu. Srbsko ešte nie je pripravené na proces s Miloševičom. Pripustiť taký proces by bolo katastrofou.

GAZETA WYBORCZA