má slovo gringo skôr pejoratívnu príchuť, že ide vlastne o nadávku. Vyjadruje najmä rozličné odtiene nevraživosti, opovrhnutia až výsmechu. Ja, gringo zo strednej Európy, som sa však stretol najmä s pozitívnejšími významami tohto slova: od neutrálneho označenia kultúrnej inakosti – indiánska matka v autobuse svojmu dieťaťu: Neboj sa! Veď je to iba gringo! Je škaredý, ale nie je zlý. Nemusíš sa ho báť! – cez žartovné doberanie a podpichovanie až po priateľské oslovenie na ulici či v dopravnom prostriedku v snahe bez ceremónií nadpriasť rozhovor.Z ktorejsi knihy o Mexiku gringo vyčítal, že na letisku najväčšieho mesta sveta víta návštevníkov Adelita – melodická pieseň mexických revolucionárov, ktorá sa počas poslednej revolúcie v rokoch 1910 až 1929 stala národnou piesňou. V hlavnej letiskovej hale ju celé roky vyhrávali a spievali mariachi, rázovití hudobníci – huslisti, gitaristi a trubkári – v sombrerách a v krátkych čiernych, zlatom vyšívaných kabátcoch.
Adelita sa však nekonala. Letiskom sa rozliehala iba tlmená reprodukovaná orchestrálna skladba neznámej proveniencie. Ako sa gringo neskôr dozvedel, po posledných voľbách v roku 2000 dostali mariachi padáka. Po porážke Labastidu, kandidáta PRI (Strany inštitucionalizovanej revolúcie) sa mexická revolúcia stala relikviou. Jednoducho, vyšla z módy. Prinajmenšom v ponímaní víťazov posledných volieb.
Terajší mexický prezident Vicente Fox sa nepovažuje za revolucionára, hoci počas predvolebnej kampane sľúbil svojim voličom revolučné zmeny. Fox je presvedčený, že demokraciu, spravodlivosť a prosperitu nemožno nastoliť revolučnými dekrétmi „zhora“, ale iba premyslenými, vyváženými a trpezlivými reformami.
Víťazstvo Vicente Foxa v roku 2000 bolo naozaj historické. Prvý raz v dejinách Mexika sa stalo, že po voľbách vláda padla. Strana inštitucionalizovanej revolúcie vládla neprestajne od svojho založenia, celých 71 rokov. Pred jej érou vládli iba víťazi revolúcií, prevratov a vojenských pučov.
V roku 2000 sa prvý raz v dejinách Mexika – znalci tvrdia, že aj v dejinách Latinskej Ameriky – uskutočnili korektné, nezmanipulované voľby. Najdokonalejšia diktatúra kontinentu, diktatúra s maskou pluralistickej demokracie, padla z vôle voličov.
A ako sa v Mexiku veľké očakávania premieňajú na hmatateľné zmeny?
Pohľad na Metropolitnú katedrálu v Mexico City zo zakonzervovaných zrúcanín aztéckeho chrámu Teocali. Španieli katedrálu postavili z kameňov tohto chrámu.
Melanchólia tretieho sveta
Všetky linky skvele fungujúceho metra v Mexiko City sa pretínajú pod Plaza de la Constitutión. Námestie ústavy, v indiánskom jazyku nauhatl Zócalo, je srdcom najväčšieho mesta sveta. Dalo by sa teda čakať, že sa tu ocitnete v ľudskom mravenisku.
Obrovské námestie je však skoro prázdne. Mierny vánok nadúva obrovskú mexickú zástavu. Prikryla by celé tenisové ihrisko. Povieva majestátne, vlní sa, prehýba ako v spomalenom filme. Pri vchode do metra stojí slepý verklikár vo vyblednutej vojenskej uniforme. Krúti kľukou, vyhráva akúsi zadŕhavú starodávnu melódiu. Vráskavá indiánka čupí pred metropolitnou katedrálou, postavenou z kameňov aztéckej pyramídy Teocali, a predáva ohmataný exemplár Che Guevarrovho cestopisu Na motocykli okolo Latinskej Ameriky.
Pred vládnou budovou stoja dve malé obrnené vozidlá. Okolo nich postávajú po zuby ozbrojení vojaci. Všetko indiáni a mestici. Bronzové tváre, zatienené tmavozelenými prilbami, sa usmievajú. Jeden vojačik sedí pod guľometnou vežičkou a zádumčivo oblizuje hlaveň samopalu. Opodiaľ dve indiánske dievčatká predávajú detské hrkálky v podobe veselo sa ceriacich smrtiek. Plešivá, zubatá a vycivená La Calaverita je odnepamäti najobľúbenejšou rekvizitou mexického folklóru. Je spravodlivá a nepodkupná. Najvernejší spojenec chudobných a trpiacich. Smrtka ako karikatúra života aj ako talizman.
El prezidente es un fanfarrón – Prezident je tlčhuba
Neďaleko lenivej zástavy sa zbieha dav ľudí. Uprostred kruhu zvedavcov stojí muž s maskou cirkusového šaša. Bufón, mamarocho, hazmerriér. Jeho hlášky prerušujú každú chvíľu výbuchy smiechu.
Bufón robí verejnú inventúru predvolebných sľubov prezidenta Foxa. Vypočítava ich na prstoch oboch rúk, komentuje ich plnenie. Dlho žongluje so slovom cambio – zmena a reformátora počastuje nálepkami el cambiador – výhybkár, el cambista – burzový maklér, dokonca aj el cámbaro – krab.
Gringo to pochopí až neskôr, keď mu priatelia vysvetlia, že prezident mnohé významné reformy odsúva na vedľajšiu koľaj, nezaprie svoju minulosť manažéra Coca Coly a jeho počínanie pripomína neraz chaotický pohyb kraba na morskej pláži.
Najväčší úspech zožne šašova replika: „Sľúbil nám zmeny. Ale menia sa iba ceny. Rastú!“
Publikum sa smeje a aplauduje.
Keď si bufón všimne, že gringo ho fotografuje, hneď ho zapojí do predstavenia: „Ajhľa, pueblo mexicano! Aj gringo sa mu smeje. Hola, gringo! Odkiaľ si? Zo strednej Európy? Ani u vás neplnia politici predvolebné sľuby? Odkáž im, že tu majú bratanca. Nuestro prezidente esta un fanfarrón. Nerozumieš? Pozri sa do slovníka. A tú fotografiu máš zadarmo. Od Yenkiho by som pýtal najmenej dolár.“
Gringo síce tušil, čo slovo fanfarrón znamená, pre istotu sa však do slovníka pozrel. Fanfarrón je po slovensky tlčhuba alebo chvastúň.
Prezidentove sľuby
Šestnásť mesiacov pred týmto pouličným kabaretom skandovalo na tom istom námestí milión ľudí krstné meno víťaza „najvýznamnejších volieb v dejinách kontinentu“.
„Vi – cen – te!“
Čakali dlho.
Vicente Fox prvé hodiny po svojom víťazstve premyslene zrežíroval. Vedel, že na jeho prvé slová po porážke diktatúry čakajú ľudia v celej krajine. Jeho scenár bol určený najmä pre televízne kamery.
Najprv sa dlho a sústredene modlil v katedrále Madony Guadelupskej, patrónky Mexika. Potom sa v predmestskej štvrti naraňajkoval s deťmi z najchudobnejších rodín. Na druhý deň, hneď po inaugurácii, odletel do Oaxaky, jedného z najzaostalejších štátov Mexika. Tam v prítomnosti miestnych indiánov, Zapotékov a Mixtékov, vyhlásil, že sa ospravedlňuje za stáročia rasistickej diskriminácie indiánskeho obyvateľstva. Sľúbil radikálnu pozemkovú reformu a rozvojové programy pre všetky najzaostalejšie oblasti. A potom v prítomnosti komisárky OSN Mary Robinsonovej slávnostne podpísal medzinárodnú konvenciu o ľudských právach.
Foxovo vystúpenie v Oaxake sledovali pozorne najmä zapatisti, indiánski rebeli zo štátu Chiapas, kde po obsadení nevyužívanej pôdy trvá už vyše desať rokov ozbrojené prímerie , prerušované výbuchmi násilia. Fox sľúbil, že armádu a špeciálne paramilitaristické jednotky z Chiapasu okamžite stiahne.
Prezident Vicente Fox
Bicykle z Yucatánu
Po potulkách medzi ruinami veľkého mayského mesta neďaleko mesta Cobá na Yucatánskom polostrove prenocovali gringo so ženou v miestnom hotelíku Bogadito.
Ráno sa pred hotelom zhromaždili mayskí mládenci. Všetci na bicykloch. Popíjali pivo a po očku šacovali gringov. Jeden z nich si položil bicykel rovno za ich zaparkované auto. V spätnom zrkadle ho nebolo vidieť, a tak mu ho gringo pri cúvaní poškodil. Domorodci sa šli popučiť od smiechu, nešťastný majiteľ bicykla sa však skoro rozplakal.
V opravovni odhadli škodu na sto sedem pesos. Vyše jedenásť dolárov.
„Nemuseli ste sa unúvať, sám si je na vine,“ povedal majiteľ opravovne gringovi.
„Okrem toho, ten bicykel dostal pred voľbami zadarmo. Od bývalej vlády, proti podpisu, ktorým sa zaviazal, že všetci z jeho rodiny budú voliť kandidáta PRI, Francisca Labastidu. Počas predvolebnej kampane iba tu, na Yucatáne, rozdala vláda vyše 150 000 bicyklov.“
„Ako viete, koho naozaj volil?“
„Don Gringo! Tu sa o každom vie, koho volil. Skúsil by nevoliť… Rozdávači bicyklov by mu to spočítali, aj keď nevyhrali.“
Bicyklová aféra na Yucatáne bola iba jedným z mnohých predvolebných škandálov, ktoré sa prevalili. Vždy išlo o kupovanie a vymáhanie hlasov v prospech vládnej PRI. Sekretariát štátostrany v štáte Chiapas dal dokonca vytlačiť formuláre, na ktorých stálo: „Ja, dolupodpísaný sa zaväzujem hlasovať vo voľbách za všetkých kandidátov PRI, prezidenta, senátorov i poslancov.“
Nevedno, koľkí tieto formuláre podpísali. Isté je, že mexickí voliči, najmä zo zaostalejších regiónov, volia zotrvačne. Boja sa štátnej moci, boja sa, že Veľký brat ich nelojálnosť odhalí. Boja sa zmeny. Ktovie, či tí druhí nebudú ešte horší? Túto zotrvačnosť umocňuje tradícia: koho volí hlava rodiny, toho volia všetci. Najmä na vidieku, kde vycvičení verbovači kupujú hlasy voličov za niekoľko stoviek pesos.
Na predvolebné kortešačky uvoľnila PRI aj pred poslednými voľbami miliardy pesos. Na obedy pre najchudobnejších, na lacné kredity pre podnikateľov, na vytvorenie nových pracovných miest, na výstavbu bytov a ciest, na zavádzanie vodovodov a elektriny do najzaostalejších dedín. V niektorých štátoch aktivisti PRI voličov dokonca vydierali. Ak sa nezaviazali voliť štátostranu, odňali im štipendiá pre študujúce deti. V chudobnej Oaxake z predvolebnej tribúny pohrozili, že ak nezvíťazí kandidát PRI, štát zruší financovanie všetkých sociálnych a rozvojových programov. Po prehratých voľbách stihli svoje hrozby aj uskutočniť. Podľa ústavy odovzdali totiž moc až po piatich mesiacoch.
V niektorých mestách siahli aj k brutálnejším metódam. V San Luís Potosí zavraždil ktosi muža, ktorý jedného z funkcionárov PRI osočil, že vydiera a korumpuje voličov.
Napriek tomu všetkému kandidát PRI Francisco Labastida nevyhral.
Nožnice sa otvárajú
O tom, ako to vyzerá v Mexiku jeden a pol roka po voľbách, sa dá najviac dozvedieť z rozhovorov so spolusediacimi počas ciest diaľkovými autobusmi. Mnohí z nich dochádzajú za prácou tisíce kilometrov. Zväčša na sever.
„Doma sme treli biedu, na severe je práce dosť,“ hovorí murár z Tapachuly. „Celé mesiace však žijem bez rodiny. Raz sa tam presťahujeme všetci.“
Na severe Mexika pribudne každý rok milión pracovných miest. Investujú tam najmä Američania – vznikajú veľké agrokomplexy, moderné fabriky, rozvíjajú sa služby. Tam NAFTA – Severoamerické združenie voľného obchodu – funguje.
„V južnom a strednom Mexiku pracovné príležitosti oveľa rýchlejšie ubúdajú ako na severe vznikajú,“ vysvetľuje inžinier z Puebly v autobusovej čakárni. „Privatizované podniky prepúšťajú, spústa malých a stredných podnikov v čoraz ostrejšej konkurencii bankrotuje, uživiť sa nedokážu ani malí farmári.“
„Zaniká mexická stredná trieda,“ bedáka hoteliér z Choluly. Vie, o čom hovorí. V jeho hoteli prespávali najmä obchodní cestujúci, malí a strední podnikatelia. V posledných rokoch počet týchto hostí klesá. Obchody viaznu, ceny dopravy i ubytovania rastú.
„Nožnice sa otvárajú. Nielen u nás, v celej Latinskej Amerike. Počet bohatých rastie aritmetickým, počet chudobných geometrickým radom,“ vysvetľuje študent ekonómie z Villahermosy.
Gringo sa nepýtal, koho volili. Ich argumenty však korešpondovali s výrokmi porazených „revolucionárov“ zo strany PRI, ktorí sa ozývajú najmä vo svojich novinách. Hovoria o výpredaji národného majetku, o špecifikách Latinskej Ameriky, ktorým gringovia zo severu nerozumejú, o tom, že dostatok pracovných príležitostí pre všetkých môže zabezpečiť iba štát.
„Fox nie je demokrat,“ presviedčajú stratených voličov. „Iba sa tak tvári. Je to diktátor nového typu. Má niečo z Pinocheta, niečo Fujimoriho… Najhoršie je, že počúva klerikálov. To je hotová pohroma. Najmä pre umelcov.“
Napriek kuvičím hlasom väčšina voličov ešte Foxovi verí. Zhodujú sa v jednom: potrebuje čas.
Dilemy chladnokrvného pragmatika
Prezident Vicente Fox je elegantný dlháň v kovbojských čižmách. Sugestívny rečník, muž s magickým hlasom, ktorého gestá pripomínajú Peróna. Politik, ktorý hovorí vždy to isté, ale zakaždým iným spôsobom. Ináč hovorí v televízii, ináč na mítingu v hlavnom meste, ináč na pozbíjanej tribúne v odľahlom regióne.
Vždy odhadne, čo chcú ľudia počuť, a to im povie hneď na začiatku. Až potom vyrukuje s tým, na čom mu naozaj záleží. A ľudia majú pocit, že aj v tom prípade hovorí to, čo si sami mysleli. Fox dokáže vzbudiť sympatie i úctu, rovnako však aj obavy a strach.
V minulosti úspešný manažér Coca Coly je konzervatívny liberál, ktorého heslom je: „S trpezlivosťou najďalej zájdeš.“ Možno preto odkladá privatizáciu najväčšieho štátneho podniku, PEMEX. Je to impérium naftárov. Štát v štáte. Gigantická firma, v ktorej sa funkcie dedia. Najväčší zamestnávateľ, ktorý najúčinnejšie korumpuje svojich odborárov. „Veľká rodina“, kde majú špeciálne privilégiá nielen bossovia, ale aj radoví pracovníci: odmeny, podnikové byty, športoviská. Zdroje nafty síce Fox sprivatizovať nemôže, pretože by porušil ústavu, ale skôr či neskôr sprivatizuje všetky rafinérie, naftovody a benzínové stanice. Ako sa s tým zmiera vyvolenci impéria PEMEX, nevedno.
Mexiko je jedným z najväčších exportérov sveta. Vyváža automobily, oceľ, cement, textil, ropu a celý rad iných výrobkov. Motorom rozvoja sú najmä maqiladoras, veľké závody na severe, ktoré dovážajú materiály a súčiastky a vyrábajú z nich finálne výrobky. Hospodárstvo rastie, hoci podaktorí varujú, že za cenu zatajených dlhov.
Liberál Vicente Fox vie, že v stomiliónovej krajine, ktorá má 55 percent nezamestnaných a iba príležitostne zamestnaných, by divoká liberalizácia spôsobila katastrofu. Nedávny import lacnej kukurice zo Spojených štátov zbedačil tisíce Mexičanov – malých pestovateľov kukurice.
V Mexiku žije dvadsať miliónov analfabetov. Tí sú na trhu práce prakticky bez šancí. Mzdy najbiednejších sú dnes o štvrtinu nižšie ako pred šiestimi rokmi, pričom ceny z roka na rok rastú. Rozpätie medzi najnižšími a najvyššími mzdami je najširšie v celej Latinskej Amerike. V extrémnej biede (podľa kritérií OSN je to menej ako dolár na deň) žije štvrtina Mexičanov.
Do čoho skôr investovať? Do modernizácie priemyslu, do školstva alebo konečne dotiahnuť pozemkovú reformu? Bude môcť prezident splniť aspoň polovicu svojich sľubov?
Aj Mexičania pokladajú nesplnené sľuby za lož.
Hneď po Foxovom víťazstve si skeptici položili niekoľko otázok: „Ako dlho bude trvať, kým nadšením omámení ľudia vytiahnu do ulíc proti demokracii, slobode, výpredaju národného majetku, aby si vynútili návrat „obludného filantropa“, štátu, ktorý síce skúpo, ale uvážlivo honoroval poslušnosť a lojalitu? Do akej miery sa zotrvačnosti „dokonalej diktatúry“ a rozkladnému vplyvu jej kádrov podarí premeniť projekt odvážnych zmien na bezcenný zdrap papiera? Varujú, že demokracia sa v Mexiku môže zmeniť na chaos, sloboda na právo päste, trh na arénu vyvolených. Ako bude Fox tomu čeliť? Premení Stranu národnej akcie na novú štátostranu, alebo sa utopí v kompromisoch? Jeho mexická „stredná cesta“ je neobyčajne úzka a kľukatá.
* * *
Pri pohľade z lietadla vyzerá nočné Mexico City ako ozrutná pahreba. Na dne vysušeného aztéckeho jazera Texcoco sa trblietajú, sliepňajú, blikajú, ligocú a posúvajú nespočetné svetielka. V najväčšom meste sveta žije vyše dvadsať miliónov ľudí. Ak by sa k tomu prirátali aj obyvatelia satelitných mestečiek, v Mexico City by našli strechu nad hlavou všetci obyvatelia Česka, Maďarska i Slovenska. V kruhu s priemerom osemdesiat kilometrov, čo je vzdialenosť z Bratislavy do Piešťan.
Ľudia okolo všetkých svetielok stomiliónového Mexika čakajú na zázrak. Rovnako ako ľudia v strednej Európe, ktorí oproti väčšine Mexičanov žijú v relatívnom blahobyte.
FOTO – AUTOR, ZUZANA TATÁROVÁ a TASR/AP
