(1962 - 1999)

Dňa 6. júla 1998 Ladislavovi Chromiakovi, ktorý mal patriť medzi hybné páky miestnej mafie, ktosi vhodil do okna bytu kameň. Chromiakovi sa jeho zvedavosť neoplatila. Keď pristúpil k rozbitému sklu, dostal dobre mierený zásah guľkou zo spriengfieldky, čo je poľovnícka puška, guľovnica na diviačiu zver.

Projektil mu roztrieštil lakeť, prenikol do brucha a potrhal všetko, na čo narazil. Ešte kým ho ochromila bolesť, stihol vystreliť zo svojej pištole. Potom sa zrútil a na niekoľko dní sa ocitol medzi životom a smrťou. Zranenia spôsobili rýchly nástup veľmi vážnych komplikácií.

O dubnický región vtedy bojovalo niekoľko organizovaných skupín. Bratom Chromiakovcom najviac konkuroval gang Jozefa Kucmerku alias Oša alias Hrdzavého, lebo mal ohnivočervené vlasy.

Po polročnom pobyte v nemocnici sa Chromiak vrátil domov. Bolo jasné, že odveta na seba nenechá dlho čakať. Zvlášť, keď pozícia Kucmerku začala slabnúť. Policajti zbalili jemu spriatelených prievidzských bratov Mellovcov a dokonca aj dovtedy nedotknuteľného Černáka. Vedel to aj sám a takmer celý čas sa skrýval. Tri týždne pred smrťou sa obklopil ochrankármi.

„Aj auto odstavoval tesne pod oknami," prezradila novinárom susedka, „a nie na parkovisku za domom ako mával vo zvyku."

Nepomohlo.

Poprava za bieleho dňa

Je pondelok 7. júna 1999, o štvrtej hodine popoludní deti už nemyslia na učenie a rodičom sa práve končí pracovná smena. Na sídlisku Pod hájom v Dubnici nad Váhom si nikto nevšíma medzi obytnými domami postávajúceho fúzatého chlapíka v montérkach. Jeho samopal UZI izraelskej výroby kalibru deväť milimetrov s tlmičom bez výrobného čísla je pripravený.

Po chodníku medzi domami sa blíži k svojmu autu 37-ročný Jozef Kucmerka zvaný Ošo, ktorého označujú za bossa miestneho podsvetia. Sprevádza ho 25-ročný Radovan Remenár, ale streľba začne tak náhle, že ani nestihne vytiahnuť pištoľ značky Luger. Strelec páli bezhlavo a do spŕšky jeho striel sa nešťastne dostane aj pätnásťročná školáčka Lenka Z. na ceste za kamarátkou a dvadsaťročný Roman Č., ktorý si šiel len zabehať. Ale majú smolu - ocitajú sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Jozefovi Kucmerkovi nedá útočník žiadnu šancu. Osem strelných rán končí jeho pozemskú púť. Radovana Remenára zasiahnu strely do brucha a hrudníka. Po paľbe zostáva ležať na zemi aj dievčina a športovec, ten po priestrele ruky a hrude. Vrah pri úniku zahadzuje samopal do neďalekého kontajnera. Potom pokojne odkráča k čakajúcemu autu bledej farby s pražskou poznávacou značkou a zmizne.

Miesto brutálneho činu zaistia policajti a vzápätí sú tu aj kukláči. Čoskoro pribehnú rozrušení a nervózni „bojovníci" svojho zastreleného šéfa. A neveriacky volajú do svojich mobilov: „Ošo to dostal!"

Tri obete odvážajú sanitky do ilavskej nemocnice. Jozefovi Kucmerkovi alias Ošovi sa ujde už len pohrebné auto.

Kým zranenie Lenky si vyžiadalo len ambulantné ošetrenie, v operačnej sále musia doktori do neskorých nočných hodín bojovať o životy dvoch chlapov. Bežca Romana dajú dokopy, Ošov komplic prichádza o obe obličky a musia ho napojiť na prístroje. Policajti strážiaci v Nemocnici s poliklinikou v Ilave nariadia, aby údržba budovy na chodbách vypla svetlo. Hrozí totiž nebezpečenstvo, že ostrostrelec ešte nemusel povedať posledné slovo. A tak tu potme posedávajú zamaskovaní muži v kuklách a pred vrátnicou postáva hlúčik nakrátko ostrihaných chlapov...

Druhý deň po vražde dážď zmyl posledné krvavé stopy na chodníku. Miestny rozhlas vyzýval občanov, aby hoci aj anonymne nahlásili svoje svedectvá a napomohli tak odhaleniu páchateľa.

Kucmerkov pohreb bolo pozoruhodne skromný, takmer utajený. Predtým, podľa svedectva susedov, prišlo „niekoľko mladíkov v čiernom a bozkávali zem, na ktorej ešte boli krvavé škvrny". Nechýbal ale ani zvrátený zvyk, že na ukladanie do hrobu sa prišli pozrieť aj niektorí zástupcovia konkurenčného gangu, možno aj vrahovia. Kar si ošovci odbili už sami v dubnickom hoteli Filagor. Práve ten a blízku reštauráciu „U zlatej podkovy" mal Ošo získať len nedávno. Pôvodnými majiteľmi boli šéfovia súperiaceho gangu, Chromiakovci.

Známa firma, známa príčina konca?

Jozef Kucmerka bol viackrát trestaný za krádeže a menej závažnú trestnú činnosť. Informácie, ktoré medzi kriminalistov prenikli z kruhov podsvetia, signalizujú, že jeho doménou bolo výpalné, na ktoré sa nabaľuje široká škála trestných činov vydierania, lúpeží, pokusov o vraždu, znásilnení, pašovaní drog a obchodov so ženami.

Ošo bol údajne takým silným bossom dubnického podsvetia, že vzbudzoval patričný rešpekt v celom Trenčianskom kraji. Pomáhať mu mali už spomínaní Mellovci, ale aj František Salinger zvaný Malý Fero. Ten ako vyučený automechanik opustil poctivé remeslo a dal sa radšej na pasenie bielych koní.
A keďže mu akosi mizli pod rukami, jeho obvinenia obsahujú podozrenia z piatich vrážd, dvoch návodov na vraždu a rozsiahlej ekonomickej trestnej činnosti. S Dubnicou ho mala spájať jedna z jeho priateliek, ktorá z mesta pochádzala.

Ošo hneď od začiatku terorizoval miestne obyvateľstvo zámerným vyvolávaním incidentov, na ktorých konci bola zvyčajne tvrdá bitka. Činnosť jeho skupiny sa však postupne stala pomerne vysoko organizovanou. Okrem toho, že mnohí majitelia reštauračných a hotelových zariadení boli nútení platiť výpalné, Ošovou špecialitou a známkou absolútnej moci bolo aj to, že od nich vyžadoval trvalú rezerváciu osobného stola a osobné parkovacie miesto pred ich podnikmi. Prípady, že stôl alebo parkovacie miesto boli obsadené náhodnými hosťami, Ošo riešil zásadne fyzickým násilím.

Okrem výpalníctva na seba nechávali ošovci cez biele kone prepisovať aj podiely vo firmách, či autá. Aj najmenší živnostníci museli platiť 10 000 korún (332 eur) mesačne, najväčší desaťnásobky. Rajón Ošovej bandy siahal od Ilavy cez Púchov, Považskú Bystricu, Bánovce až po Partizánske. Ako jedni z mála sa bez odvrávania podriadili Mikulášovi Černákovi, ktorému odvádzali podiel zo svojich špinavých „obchodov". Nie vždy to šlo ľahko a tak došlo aj k zmiznutiu asi desiatky podnikateľov, o ktorých sa krátko predtým intenzívne zaujímali práve ošovci.

Pred priateľmi mal Kucmerka raz vyhlásiť: „Buď sa stanem pánom Slovenska, alebo ma do troch rokov zastrelia." Pánom Slovenska sa nestal ani zďaleka.

(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")

Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte