jvyššie postavení muži v hierarchii bandy - Dušan Borženský alias Borža a Karol Kolárik zvaný Karči.
Kolárik sa dostával do povedomia podsvetia po roku 1993, keď ukončil výkon trestu za ozbrojenú lúpež v jednom z košických klenotníctiev. A začal robiť rýchlu kariéru v skupine vtedajšieho bossa Róberta Holuba.
Borženského si vybral Fabo, Holubov najbližší človek, mafián s vysokoškolským vzdelaním a manierami gentlemana. Boržovou úlohou bolo vyčistiť pohraničie od ukrajinských skupín, ktoré sa sem tlačili z východu. Uspel a tým si vyslúžil v podsvetí mimoriadny rešpekt. Zároveň medzi ním a Fabom vzniklo v podsvetí nebývalé priateľstvo. Preto sa tiež Borža riadil starosvetskou zásadou o mafiánskej cti. Fabovu smrť pri atentáte na Holuba potenciálnemu objednávateľovi Mikimu Černákovi neodpustil.
K prvej roztržke došlo práve na kare v reštaurácii Modrá lagúna. Borža nemal proti Kolárikovi veľké šance, lebo ten už dopredu uznal bystrického šéfa za capo di tutti capi a celý gang Holubových sirôt podriadil jeho autorite. Mikuláš Černák sa neskôr dokonca stal krstným otcom Karčiho syna.
Karol Kolárik si s Černákom vybudoval také nadštandardné vzťahy, že v novembri 1997 strávili spolu aj s manželkami dovolenku na Kanárskych ostrovoch. Pridal sa aj švagor nebohého Holuba Alexander Horváth, prezývaný Šani, čím v podstate odobril Holubovu popravu. Karči so Šanim sa zúčastnili aj honosných osláv 31. narodenín Mikiho Černáka, ktorému priviedli rovno pred banskobystrický hotel Lux ako dar bieleho koňa.
Karčimu sa tak podarilo ovládnuť teritórium aj napriek značnej nepopularite prameniacej z jeho brutálnych metód. V Košiciach zavládol teror najhrubšieho zrna. A Borža, ktorý nevedel zabudnúť na Fabovu vraždu, sa zrazu stal lovnou zverou. Napriek tomu sa nepodriadil.
Kolárik má problémy
Borža bol určený na odstrel. Na začiatku februára 1998 v najfrekventovanejšom čase okolo 17:00 otriasol Staničným námestím v Košiciach mohutný výbuch. Nálož uložená v starej Lade zle poničila fasádu železničnej stanice. Útok mieril na Dušana Borženského, ktorého terénne auto parkovalo hneď vedľa a len vďaka zhode náhod vyviazol, hoci s ťažkými zraneniami.
Námestie bolo v tom čase plné a len zázrakom neprišli o život desiatky nevinných ľudí. Akonáhle bol Borža schopný opustiť nemocnicu, stratil sa niekde v juhovýchodnej Ázii. Neskôr, pri procese v roku 2009, obvinil z naplánovania tohto útoku osobne Holubovho švagra Šaniho Horvátha, ktorý bol v tej dobe na Kolárikovej a Černákovej strane.
Ten sa bránil tým, že v tej dobe ani nebol na Slovensku. Borža mu odpovedal: „Odišiel si do Švédska iba preto, aby si si zabezpečil alibi, ale celý útok si zorganizoval a riadil osobne. Si chamtivý. Po Kolárikovej smrti si chcel vziať všetky peniaze z firmy Sekura pre seba. Preto si teraz na vozíku." Horváth ochrnul po streľbe ne neho v Prešove na Hlavnej ulici. Ten za tým naopak vidí Borženského pomstu.
Vrátil sa o niekoľko týždňov, naďalej sa však skrýval. Až kým Karči s kumpánmi nepostrelil v bare Maxiss na košickom sídlisku Železníky jedného z Boržových ľudí. Ján Tatič však útok prežil a vypovedal proti nim. Bol totiž presvedčený, že zomrie a tak hovoril bez zábran.
Po útoku na Jána Tatiča začalo byť týmto mafiánom predsa len trochu horúco, takže sa Kolárik rozhodol na čas opustiť rodný kraj a spolu s komplicom Ladislavom B. sa ukrývali v Maďarsku. Ale nie na dlho. Zo svojho úkrytu vyslali signály, že by sa radi vzdali Polícii.
Dnes sa môžeme domnievať, že už totiž vedeli odhadnúť výsledok ich súdu vo veci dobodaného Tatiča. Novinárom časopisu Moment sa totiž dostali do rúk motáky, ktoré posielal zázračne vyliečený Tatič spoluväzňovi a v ktorých rozoberal výhody náhlej straty pamäti. Podstatné však je, že oboch mafiánskych utečencov si zakrátko vyzdvihol na hraniciach osobne vtedajší šéf košickej kriminálky Jaroslav Dzúrik. Až tak sa s nimi ponáhľal preč, že pri tom takmer rozbil služobné auto. Pol hodiny po ich odchode sa totiž na hraničnom priechode zjavilo luxusné tmavé BMW a v ňom sedel mlčanlivý muž. Nápadne sa podobal na Čističa...
Službukonajúca sudkyňa nenašla dôvody na vzatie Karola Kolárika do väzby. Boss si ale nedal pokoj a tak sa stalo, že napokon čakal na svoj proces predsa len za mrežami. Situáciu využil Borža a ovládol košické teritórium. V meste odrazu zavládol pokoj a poriadok, hoci na mafiánsky spôsob.
Krátka vláda Boržu
Podnikatelia si vydýchli. Nový boss nielen znížil sadzby výpalného, ale podniky, ktoré platili, aj reálne ochraňoval. V prípade problémov stačil telefonát na horúcu linku. Podľa niektorých majiteľov nočných podnikov mal ceny nižšie ako legálne bezpečnostné firmy a služby neporovnateľne účinnejšie. Preto ho niektorí dokonca vyhľadali sami.
Zároveň sa Borža zaviazal finančne postarať o rodiny konkurentov, ktorí sa ocitli za mrežami. Mal však jednu podmienku - nesmeli rozpredávať majetok mužov za mrežami. Zdanlivý akt milosrdenstva mal jednoducho zabrániť príbuzným, aby zohnali peniaze na eventuálne korumpovanie prokurátorov a sudcov.
Boržovci nevládli bez problémov. Museli „umravňovať" kolárikovcov. V decembri 1998 pred barom Alfa ktosi z idúceho auta vystrelil z brokovnice na Maroša K., ktorý pre Kolárika obhospodaroval prešovské podniky. Živý terč sa však stihol včas hodiť na zem a útok prežil bez následkov.
Už o dva dni na to prišla odveta a výstrely zasiahli auto Boržovho človeka. Streľba na parkovisku predajne áut na Južnej triede v Košiciach však aj tentoraz minula cieľ.
V tom istom týždni sa Borža rozhodol vybaviť si čosi s konkurentmi priamo z očí do očí. Práve totiž prebiehal proces s Kolárikom a jeho najbližší zo spoluobžalovaných komplicov, Ladislav B., si ako stíhaný na slobode mohol dovoliť odskočiť v prestávke pojednávania na obed do reštaurácie Šport. Tam ho osobne vyhľadal Borža vraj len preto, aby sa o čomsi dohodli. „Dohoda" skončila Boržovým prerazeným nosom a nemocničným ošetrením prasknutej lebky Ladislava B..
Faktom je, že keď si Borža vypil, bol agresívny a nevypočítateľný. Nebolo ho treba ani zvlášť provokovať. Táto všeobecne známa črta ho priviedla v jeden večer do bitky v bare na košickom sídlisku Luník I. a krátko na to v centre mesta v bare Absolut Mystic spolu s bratom Martinom vyprovokoval hádku s partiou štyroch neznámych mužov. Borža za nimi vybehol na ulicu, párkrát vystrelil a napokon jedného z nich spolu so svojimi kumpánmi chytili. Toho vyviezli za mesto a pokúsili sa z neho vymlátiť, kto boli tí ostatní. Nakoniec mu len zobrali mobil a zmizli.
Už na druhý deň mal na krku obvinenie z viacerých násilných trestných činov a za asistencie kukláčov sa ocitol v tesnom susedstve svojich konkurentov. V tomto okamihu sa začali preteky o prepustenie z väzby. Karči bol obžalovaný z toho, že s kumpánmi dobodal Jána Tatiča z konkurenčnej skupiny boržovcov. Ján Tatič na smrteľnej posteli označil Karčiho za svojho vraha. Potom akýmsi zázrakom prežil a svoju výpoveď zmenil.
Časom sa našlo aj niekoľko svedkov, ktorí vypovedali v Kolárikov prospech. Na súde Karol Kolárik vypovedal aj o súvislostiach pri prevode Mercedesu 300 od vydieraného Vladimíra Rybárika do vlastníctva svojej manželky. V tej dobe už vlastnil pre zmenu BMW 740, spomínaný mercedes predal zhruba po roku prostredníctvom autobazáru...
Keď v lete 1999 vyšiel Karči po oslobodzujúcom rozsudku senátu košického Krajského súdu pod vedením sudcu Ladislava Tomčovčíka ako bezúhonný človek z brán košickej väznice, pomery sa vrátili do starých koľají. Vrátane toho, že Kolárik sa čoraz častejšie ukazoval na verejnosti v sprievode Rezeša, tentokrát mladšieho.
Súťaž s Boržom teda vyhral Karči, upevnil si tak pozície a údajne už vtedy mal zostavený zoznam ľudí, s ktorými sa chcel porátať. Na prvom mieste bol istý Doly.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
