Ráno 16. decembra 1999 Karol Kolárik odchádzal do svojej obľúbenej posilovne na Triede československej armády. Zo svojho bytu na Tallinskej ulici vyšiel pár minút pred ôsmou hodinou spolu s manželkou Eleonórou. Tá si však čosi zabudla doma, takže vystúpila z manželovho Golfu a vrátila sa.
Strelec ukrytý za novinovým stánkom využil príležitosť a na osamoteného bossa vystrelil dávku zo samopalu. Bola mimoriadne presná. Potom nasadol do modrého Fordu Orion s košickou poznávacou značkou a zmizol.
Očividne nešlo o prácu sviatočného strelca z prostredia typickej pouličnej mafie. Vrah použil špeciálne strelivo, ktoré obľubujú najmä ruskí výsadkári a celkom určite nedržal samopal v ruke prvýkrát. Karči bol na mieste mŕtvy.
Na prácu profesionála však nepoukazuje iba presnosť streľby. Modrý Ford Orion, v ktorom vrah opustil miesto činu, našli policajti vyhorený do tla na smetisku pri Košickej Polianke. Samopal vzor 58 sa našiel na zadnom sedadle Golfu obete. O profesionalite vraha hovorí aj to, že si vystriehol okamih, keď streľbou nemohol ohroziť nikoho iného...
Deň po vražde vyhlásila polícia pátranie po Dušanovi Borženskom, zvanom Borža, a Dušanovi Hudákovi, zvanom Cibuľa. Nebolo treba ani veľmi dedukovať, že práve gang „boržovcov" mal na Kolárikovej smrti najväčší záujem. Cibuľa sa sám prihlásil na polícii, po Boržovi pátranie ešte pokračovalo.
Opona pomaly padá
Dva mesiace po Kolárikovi skončil rovnakým scenárom pri nastupovaní do auta v spŕške guliek aj šéf albánskeho gangu Fadil P., ktorý s kolárikovcami úzko spolupracoval. Cez Kolárika mal pravdepodobne dodávať kokaín vtedajším podnikateľským aj spoločenským špičkám Košíc.
Za to mal vraj Karčimu pomôcť s odstránením boržovca Dolyho. Veď na Kolárikovom hrobe nechýbal ani veľký veniec s nápisom „Od Albáncov". Už krátko po pohrebe dobre informované médiá avizovali, že gang si zvolil za Karčiho nástupcu jedného z dvoch Ladislavov B..
Ten druhý, ako syn manželky istého poslanca z radov vtedajšej parlamentnej opozície vedenej Mečiarom, mal toľko rozumu, že sa na rizikovú funkciu netlačil. Ani to ho však nespasilo. Súmrak miestnych „bohov" sa začal.
Odbor organizovanej trestnej činnosti Policajného prezídia vyzbieral na východe v nasledovných týždňoch viac ako dve desiatky mafiánov. Medzi nimi predovšetkým špičky kolárikovského gangu - oboch Lacov B. (Bata a Badó) a Maroša K.. Siedmich z nich obvinili zo Stojkovej vraždy a sudca ich vzal do väzby. A ako médiá nadšene hlásali - azda najdlhšie jestvujúcu vetvu slovenskej mafie tak rázne odpílili...
Karčiho konkurent Borža sa pokúsil poučiť z chýb minulosti a sklonil hlavu pred Ondrejom Žembom, silným mužom z Popradu. Tomu sa podarilo nepriamo získať vplyv nielen v popradskej Tatravagónke, kde vystriedal zastreleného Petra Steinhübela, ale napríklad aj v košickom kasíne Slovakia. Za týmto mužom mal stáť vtedy medzinárodne hľadaný Milan Reichel, popradský boss podozrivý z miliónových podvodov a násilných trestných činov. Zdalo sa, že Boržovmu panstvu nad Košicami a okolím už nič nestojí v ceste.
Posledné krvavé dejstvo
Zaujatí vlastnými bojmi o teritórium, nevšimli si jedni ani druhí, že doba sa mení. Časy štátneho teroru za vlády Vladimíra Mečiara sa skončili voľbami v roku 1998. SIS už nevelil nechvalne známy Ivan L., zo scény zmizli aj pochybní košickí veľkopodnikatelia.
Čas dozrel na to postaviť sa organizovanému zločinu aj v Košiciach a na celom východe republiky. Je len paradoxom, že ako prvý nabral odvahu cudzinec z albánskeho Kosova. Volal sa Mehmed Driton. Mehmed Driton bol majiteľom diskotéky v Lemešanoch. Výpalníckym metódam sa dokázal vzoprieť už raz, a to samému Holubovi. Vyslúžil si za to prepad troch maskovaných mužov, ktorí v novembri 1997 za plnej prevádzky diskotéky spustili paľbu zo samopalov.
Strely mierili ponad hlavy hostí, ako výstraha podporená slovami: „Ešte sa vrátime"... Holub medzičasom dolietal, a tak na discobar v Lemešanoch si spomenuli boržovci až po rokoch. Bola to podľa nich ešte stále voľná výpalnícka baňa. Na prieskum tam začiatkom mája 2000 vyrazil starší brat košického bossa Boržu, tridsaťročný Martin. Ale Driton ho ostro vyprevadil aj s jeho „protipožiarnou ochranou", ako výpalníckou novinkou. Vedel však, že sa vráti a nebude sám.
...Keď boržovci večer 19. mája 2000 vošli, bol pripravený. Prví ho napadli Boržovi ochrankári Miroslav Vančík, zvaný Pitbull, spolu Jozefom Lihanom. Jeden z nich chytil Albánca za vlasy a zhodil ho zo stoličky. Ten vzápätí vytiahol z ľadvinky pri páse zbraň a začal paľbu. Pitbull a Lihan padli mŕtvi.
Do bitky sa zamiešal aj ich komplic a údajný Dritonov „priateľ" Jaroslav Buža z Rozhanoviec, kde Borža býval. Toto je jeho opis posledného dejstva krvavej scény: „Ja som sa hodil na zem. Strely lietali po celom podniku, mohol to schytať hocikto. Ľudia revali a snažili sa dostať von. Vtedy prišiel ku mne a namieril mi na hlavu. Nerozumel som tomu, boli sme kamaráti, a z ničoho nič ma chcel zabiť. Niekto strašne zareval. Pozrel som sa tým smerom a otočil sa aj Driton. Počul som výstrel a Driton spadol. Chcel som sa postaviť, ale nešlo to. Myslel som si, že som dostal paralyzérom. Prestrelil mi žalúdok a chrbticu, ale vôbec som o tom nevedel. Celý čas som bol pri vedomí, ležal som tam, až kým neprišla sanitka."
Mehmed Driton vystrelil dovedna pätnásť rán. Jedna ľahko zasiahla na chodidle aj náhodného návštevníka baru. Na mieste okrem troch mŕtvol ostali ležať aj dve pištole.
Dritona pravdepodobne zastrelil Martin Borženský (ale podozrenie smerovalo aj na Dušana, keďže sa podobajú), ktorý sa sám prihlásil na polícii, v prítomnosti advokáta podal vysvetlenie o nutnej sebaobrane a odišiel ako slobodný človek.
Neskôr súd dospel k záveru, že predsa len nestrieľal Martin, ale Dušan Borženský, hoci už uvádzaný svedok a ich kumpán Jaroslav Buža bol ochotný tvrdiť, že „ten sa viac podobá na svojho brata spred piatich rokov ako on sám. Dokonca aj ja som si ich pomýlil. Videl som, kto to urobil, ale Borža to nebol. Jeho meno poviem až na súde."
Výsledok však bol aj pre druhého Borženského rovnaký - oslobodenie spod obžaloby. V ten istý deň a približne rovnakom čase ako Martin Borženský vo veci streľby v Lemešanoch vypovedal pred prešovskými vyšetrovateľmi, si Boržov gang trúfol ešte na jeden okázalý útok.
O 12:30 vstúpila do baru Flóra skupina mužov s bejzbalovými palicami. Mienili ich vyskúšať na štyroch členoch kolárikovskej bandy. Skóre tohto nerovného zápasu znie: Bratranec nebohého Kolárika, Róbert O. - zlomenina nosnej kosti a hornej čeľuste, k tomu niekoľko tržných rán. Doba liečenia približne štyri týždne. Rudolf O. s podobnými zraneniami, liečba pätnásť dní. Ďalší dvaja napadnutí, Róbert N. a Pavol G., obišli s ľahšími zraneniami.
Ako bonus pridali boržovci útok bejzbalovými palicami na auto napadnutých. Škoda na sivom VW Golf dosiahla odhadovanú výšku 50 000 korún (1 660 eur). Útočníci odišli v mercedese patriacom družke Dušana B. a na Felícii patriacej jej bratovi. Na výkon svojich borcov sa vraj prišiel pozrieť osobne aj sám Borža. To bolo zároveň aj posledné „verejné vystúpenie" týchto výtečníkov. Réžiu ďalších si už zobrala na starosť Polícia v spolupráci s prokuratúrou a súdmi.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
