„Som vďaka rodičom divadelné dieťa, čo znamená bohužiaľ iba toľko, že som v divadle vyrastal, keďže iná možnosť nebola,“ hovorí JAKUB NVOTA, ktorý už niekoľko rokov ide v šľapajach svojho otca JURAJA, patriaceho k špičke súčasnej slovenskej divadelnej réžie.

„V trnavskom divadle, vtedy sa to volalo Divadlo pre deti a mládež, sa obšmietal od úplného malička, už ako chlapča vedel naspamäť mnohé repliky, a tak bolo takmer súdené, že mu Tália učaruje,“ potvrdzuje otec. Ten v Trnave prežil jednu podstatnú časť umeleckého života aj s partiou svojich rovesníkov z Vysokej školy múzických umení, v súčasnosti je kmeňovým režisérom bratislavskej Astorky a pohostinsky pôsobí v ďalších slovenských i českých divadlách.

„Nikdy mi ani nenapadlo ho nahovárať či odhovárať od divadla, len som ho tak od boku pozoroval a cítil som, že je ním čoraz viac pohltený.“ A ako to vidí Jakub? „Odjakživa som chcel byť divadelníkom, možno aj preto, lebo nič iné mi nešlo lepšie.“ Keď sa blížil k maturite a rozhodnutiu študovať na VŠMU divadelnú réžiu, už ju amatérsky robil štyri roky v Túlavom divadle, ktoré založil a dodnes vedie spolu s Kamilom Žiškom.

Odchovaný na Lasicovi a Satinskom, pražskom Semafore či Radošincoch, pomerne logicky zamieril ku kabaretu. „S réžiou to však nebolo až také jasné, pôvodne som chcel byť hercom, no keď som sa k nej v Túlavom divadle dostal, zachutila mi,“ upresňuje Jakub.

„Musím povedať, že sa mi zatajoval dych, keď som si uvedomoval jeho literárnu šikovnosť, ktorú určite nezdedil po mne, tú ľahkosť, s akou písal a píše dialógy či texty piesní,“ hrdo závidí otec synovi. A čo obdivuje Jakub na rodičovi? „Schopnosť vidieť a odhaliť veci, to, akým spôsobom človek pozoruje svet a ľudí a ako sa s nimi dokáže rozprávať. V tom je otec skvelý a ja len dúfam, že to raz tak alebo aspoň trochu tak budem tiež vedieť.“

Zatiaľ to vyzerá, že je na najlepšej ceste. Na VŠMU už má za sebou absolventské predstavenie Šotolovej hry Padalo listí, padali jablíčka na profesionálnej scéne Trnavského divadla, a popri svojom Túlavom divadle, kde majú v repertoári asi desať predstavení, režijne pripravil nové naštudovanie legendárneho Jááánošíííka (po tridsiatich rokoch) v Radošinskom naivnom divadle. Tam sa stretli aj profesijné cesty syna a otca, ktorý tu práve chystá júnovú premiéru hry Návod na použitie.

„Keď máme čas na debatu o divadle, nerozoberáme to, čo kto režíruje, ale bavíme sa skôr vo všeobecnejšej rovine, napríklad si vymieňame skúsenosti o komunikácii s hercami, ako viesť herecký proces,“ vraví otec. „Neraz sa od neho čo-to podučím. A či on odo mňa? To neviem.“

Kým Jakub si herecké chúťky uspokojí pri autorskom charaktere Túlavého divadla, otec je v role herca známy z filmového plátna. „Vždy sa rád naň pozerám, ale najlepší je, keď hrá sám seba, ako v Hanákových Ružových snoch či Šulíkovom filme Všetko, čo mám rád. Otec je veľmi zaujímavý človek, a vtedy je to úžasné žiarenie, ktorým všetkých obdarúva, najintenzívnejšie.“

ALEXANDER BALOGH