u sú porušením aj tých málo pravidiel, ktoré ešte podsvetie má.

Každému je totiž jasné, že tým sa otvára prakticky nekonečná možnosť revanšu, ktorá môže silové zložky mafie paralyzovať. Slovenská mafia si totiž asi ťažko môže dovoliť vlastniť azylové mesto, tak ako tá ruská, keď okupovala slávne české kúpele Karlovy Vary svojimi príbuznými. Navyše v prípade Vladimíra Ongaľu nešlo o púhe zabitie, takže nájsť zdôvodnenie takej vraždy nebude ľahké.

Dňa 20. júna 2001 Dušana B. zvaného Borža previezli z vydávacej väzby v českých Litoměřicích na Slovensko. Rozhodnutím sudkyne bol Borža bezprostredne po prevoze vzatý do väzby. V prípravnom konaní využil svoje právo a nevypovedal. Pred súdom tvrdil, že ide o komplot proti nemu.

Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania JUDr. Pavol Hudák vzniesol 6. septembra 2000 viaceré obvinenia voči 13 členom skupiny okolo 28-ročného Dušana Borženského. On a jeho spoločníci boli obžalovaní z troch vrážd, vrátane vraždy konkurenčného bossa Karola Kolárika a vraždy albánskeho majiteľa baru v Lemešanoch. Samotný Borža bol obvinený z pokusu trestného činu vraždy, dvojnásobného trestného činu vraždy, trestného činu nedovoleného ozbrojovania a poškodzovania cudzej veci.

Polícii sa nakoniec podarilo získať aj korunného svedka, už spomínaného Martina Trojana, priateľa nebohého boržovca Pitbulla. Mal na krku útok na verejného činiteľa, takže nad možnosťou zaradiť sa do programu na ochranu svedkov asi nemusel dlho špekulovať.

Podľa oficiálnych policajných správ Kolárikovu vraždu zorganizoval Borža a na jednom z dvoch predošlých nevydarených pokusov sa mal zasa podieľať otec kolárikovcami zavraždeného Miroslava Stojku. Starého pána policajti predviedli, vypočuli, prepustili a vzápätí po ňom vyhlásili pátranie. Mal to byť akýsi premyslený vyšetrovateľský trik, ale je otázne, či úspešný.

Dňa 6. decembra 2001 Dušana B. previezli z bratislavského Justičného paláca do Košíc. Z jeho skupiny bolo obvinených celkovo už 14 mužov, z ktorých boli piati vo väzbe, traja stíhaní na slobode, jeden bol vo výkone trestu a ďalší traja na úteku. V ostatných prípadoch bolo stíhania odložené.

Dňa 14. januára 2003 sa za sprísnených bezpečnostných opatrení pred senátom Krajského súdu v Košiciach, ktorému predsedal Karol Kučera, začalo viackolové hlavné pojednávanie s Dušanom Borženským a siedmimi členmi jeho skupiny.

Presne o rok a mesiac, dňa 14. decembra 2004, Trestný senát Krajského súdu v Košiciach uznal Dušana B. prezývaného Borža, Petra K., Radka B., Jozefa S., Mariána P. a Jozefa T. vinnými z trestných činov podľa obžaloby. Dvoch údajných „boržovcov" Rastislava V. a Petra F. spod obžaloby oslobodil.

Borža dostal ako organizátor vraždy bossa konkurenčnej skupiny košického podsvetia Karola Kolárika, ako aj za spáchanie trestného činu ozbrojenej lúpeže a ďalších trestných činov úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov a pre výkon trestu ho zaradili do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Jozef T. obvinený z vraždy podnikateľa Vladimíra Višňovca, ktorého mal zastreliť v martinskom bare Alpia, dostal trest 11 rokov odňatia slobody v tretej nápravnovýchovnej skupine. Ďalším boržovcom Petrovi K. a Radkovi B. uložil súd tresty odňatia slobody v trvaní 12 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine. Na tri roky nepodmienečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny odsúdil aj Jozefa S.. Šiesty boržovec Marián P. bol odsúdený na dva roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na tri roky.

Aj keď podľa súdu spáchal Borža skutky ako člen organizovanej skupiny, ktorú riadil a prípravu trestných činov financoval, senát neakceptoval návrh prokurátora udeliť mu výnimočný trest. V čase spáchania skutku - vraždy bossa konkurenčného klanu Karola Kolárika - nebolo totiž ešte príslušné ustanovenie v trestnom zákone...

Súdy ako božie mlyny

Dva roky, od leta 2000 do leta 2002, boli v Košiciach i okolí nápadne pokojné. Noviny dokonca mohli ohlásiť „výrazný pokles kriminality" až o 12% a citovať riaditeľa KR PZ JUDr. Michala Dudu, ktorý to pričítal rozloženiu Boržovej skupiny a eliminácii Kolárikovej. Ale v tom druhom prípade to bolo predčasné jasanie. Do kauzy kolárikovcov neblaho vstúpil sudca Dušan Kán.

Siedmi obžalovaní kolárikovci sedeli už dva roky vo väzbe, keď 7.8.2002 podal krajský prokurátor JUDr. Jozef Sonderlich na príslušný súd ich kompletnú žalobu v rozsahu 1 880 strán aj so žiadosťou o predĺženie ich väzby, ktorá mala skončiť 8.9.2002. Kauzu pridelili sudcovi Kánovi, ktorý mal v tej dobe už tri dni riadnu dovolenku.

V deň podania žaloby si však prišiel pre výplatu, 19. a 20. augusta podpísal povolenky na návštevu obžalovaným a 23.8. si prišiel po zálohu. Kolegami aj pracovníčkou trestnej kancelárie bol vďaka tomu opakovane upozornený, že návrh na predĺženie väzby musí na Najvyšší súd SR podať najneskôr desať dní pred vypršaním pôvodnej väzby, teda 28.8..

Sudca Kán nastúpil do práce 26.8. a pri nesmiernom úsilí, na ktorého preukázanie si po prevalení škandálnej kauzy povolal ako svojho advokáta JUDr. Pavla Hagyariho, sa mu spis včas doručiť nepodarilo.

Pre Plus 7 dní za prítomnosti zmieneného advokáta neskôr s blahosklonným úsmevom dokomentovaným fotografiou vyhlásil: „Bolo pre mňa veľkou traumou, keď som sa... dozvedel, čo sa stalo." Reportéri toho istého časopisu zistili, že sudca Kán sa len nedávno presťahoval z bytovky do novo rekonštruovaného rodinného domu, pred ktorým parkuje VW Polo ale aj nový Opel Frontera, ten bratku za dva milióny. Ďalší takýto luxusný voz vlastnil sudcov syn. Podľa toho istého zdroja mala sa po prepustení kolárikovcov začať v podsvetí zbierka na 7 miliónov a polovica pripadnúť nešikovnému sudcovi. Na otázky reportérov v tomto smere však sudca Kán už neodpovedal.

Sudcovi Kánovi bol prechodne znížený plat na polovicu a odobratá kauza kolárikovcov. Ale vtáčikovia už boli na slobode a dali o sebe veľmi rýchlo počuť.

Novinári striehli na prepustených, ale nie tak vytrvalo ako sestra Marcela Brozmana, ktorá bola pred väznicou v pohotovosti údajne takmer 24 hodín, až sa ho v nedeľu skoro ráno dočkala. Za všetkých jediný zhovorčivý bol 31-ročný Ladislav Bata, ktorý so širokým úsmevom pozval na novinárov na súd, „aby videli, aká je skutočnosť". A dodal: „Ale všetci! Budete prekvapení." Talent na provokujúce výroky možno získal ako syn prvej manželky Jána Slotu z predošlého manželstva.

No a prekvapenie prišlo ešte skôr. A veľmi nemilé, ohnivé.

Pomsta je ohnivá

Pri prepustení sa kolárikovci dušovali ako im veľmi chýbala rodina, ktorej sa odteraz budú o to viac venovať. Ale už o dva dni začala séria ohnivých pripomenutí, že sú na slobode. Do mesiaca vyhorelo šesť luxusných áut rôznych podnikateľov. Až na jeden rovnakým rukopisom - vybité predné okno, vhodená horľavina a škrtnutie zápalkou.

Tou výnimkou bol Peugeot 405, ktorý odpálil nástražný systém dômyselne napojený na tlakovú nádobku na plnenie zapaľovačov. Trochu paradoxne tak o svoj Citroen Xsara prišiel aj advokát jedného z obvinených, Dušan Kanasa. V aute mali zhorieť aj niektoré dôležité spisy, čo je ešte zvláštnejšie, ak boli naozaj dôležité.

Od podivného ne-konania sudcu Kána sa z celého procesu stala fraška. Hlavné pojednávanie s Ladislavom B., ako nástupcom Kolárika, a šiestimi spoluobvinenými bolo pre neprítomnosť svedkov viac krát odročené. Raz dokonca s pauzou až 15 mesiacov len preto, aby 19.6.2006 po štvrťhodine skončilo konštatovaním, že svedkovia opäť neprišli. Vďaka sudcovi Kánovi si celé tie roky obžalovaní užívali slobodu. Mali teda šancu ovplyvňovať svedkov a proces sa dostal do slepej uličky, ktorú bude riešiť až Najvyšší súd SR.

(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")

Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte