Čo pozerá
Televíziu takmer nepozerám. Možno správy alebo nejaké dokumentárne filmy, zavše sa pristihnem pri tom, ako pozerám nejakú úplnú kravinu, zahanbím sa, ale nevypnem to... Zato z malého mi pred očami vyrastá televízny maniak. Včera bol Pacho, dnes je D Artagnan alebo Asterix. A tak o dušu karbaníčim, každý deň som trikrát Čierny Peter, prehrávam v Pexese ostošesť.
Čo číta
Čítam stále... Doma, v autobuse, na zastávke. Keď som chodila do školy, čítavala som aj idúcky po ceste. Z času na čas som narazila nosom do stromu. Teraz som dočítala Marcela Pagnola - Jak voní tymián. V tej knižke je kusisko starého sveta, kus Francúzska, najmä Provensálska. Knižku som čítala vo Francúzsku, priamo pod Cézannovou horou Saint Victorie a zhltla som ju na jeden šup, skoro ako obed v Cézannovej krčme... Dočítala som ju v Grenobli a vrátila sa domov. Ešte som sa zo svojho výletu nespamätala. Akoby som narazila nosom do stromu. Malému čítam Dušekovho Pištáčika na striedačku s Dobšinským, naučila som ho naspamäť Válkových Panpulónov. Najviac sa mu páči ten Pištáčik, hoci potajomky nadŕža aj Marcelovi.
Z novín čítam tie vaše a Reflex.
Čo počúva
No, teraz Sergea Gainsbourga, Brassena a Brela. Ušami som vo Francúzsku. Predtým to bol Nohavica a jeho posledná platňa. A ešte pretým... určite nejakí Francúzi, Pašie Ilju Zeljenku, a Bachove tiež. Rádio počúvam málo, najradšej prelaďujem stanice a nikdy tú istú nenájdem dvakrát po sebe, vždy sa mi stratí.
Spisovateľka Veronika Šikulová upútala pozornosť už svojím knižným debutom Odtiene, ktorý sa stal v ankete Knižnej revue knihou roka 97 a získal prestížnu cenu Ivana Krasku. Pôvodne novinárka, z roztvetvenej spisovateľskej rodiny, je dnes autorkou už dvoch knižných titulov a mnohých poviedok. Nezabúda však ani na svoje žurnalistické "návyky" a periodicky uverejňuje rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Dnes pracuje na novej knihe a spolu so svojím synčekom Vinckom Mihalkovičom "poskakuje na voľnej nohe".
Autor: (čort) Foto: Marek Mihalkovič
