Patrí k najznámejším humoristickým autorom svetovej literatúry a zároveň k najproduktívnejším, lebo napísal vyše päťdesiat kníh, ktoré boli preložené do 37 jazykov. Ephraim Kishon sa narodil v Budapešti ako Ferenc Hoffmann roku 1924 a po strastiplných vojnových a povojnových rokoch sa natrvalo usadil v Izraeli, kde žije. Pokiaľ ide o slávu, začalo sa to vlastne tým prisťahovaleckým úradníkom, ktorý jeho pôvodný pseudonym Ferenc Kishont zmenil na trvalé meno Ephraim Kishon a toto meno sa stalo na svete pojmom.
Je dosť nepochopiteľné, že slovenskí vydavatelia nesiahli už dávnej-šie po Kishonových čitateľsky atraktívnych dielach, ktoré predstavujú ten druh lektúry, ktorej sa hovorí oddychová. Invenčne neobyčajne vynachádzavý humorista a satirik píše navyše celkom krátke prózy týkajúce sa bežného života. Túto neschopnosť editorskej iniciatívy narušilo vydavateľstvo Kalligram, keď tu v priebehu troch rokov vyšli hneď tri knihy: To sa iným nestane (1999). Pomsta je sladká (2000) a najnovšie Zostane to v rodine.
Uvažoval som, v čom je podstata Kishonovho humoru, ktorý uplat-ňuje v najrozličnejších tematických oblastiach; v knihe Zostane to v rodine sú to zväčša vzťahy medzi rodičmi a deťmi, medzi manželmi, medzi priateľmi a susedmi, vzťahy k domácim zvieratám. Inde si Kishon vybral napríklad modernú techniku, zdravotníctvo či fenomén masmédií.
Nič nezostalo nepovšimnuté, pretože autor neberie nič vážne alebo, aby som bol presnejší, na všetkom vie nájsť niečo smiešne, nedokonalé, hodné výsmechu a irónie. Stojí za zmienku, že Kishon nevytvára nejaké exkluzívne, ale skôr epizodické situácie, ani výnimočné, skôr konvenčné postavy. Jeho vtip je láskavý, nie zničujúci, sú v ňom aj typické znaky židovského humoru, ktorý sa vyznačuje dôslednou logickosťou, absurdizáciou samozrejmostí a či samozrejmosťou absurdizácií.
Neoddeliteľnú súčasť väčšiny jeho poviedok tvorí postava „najlepšej zo všetkých manželiek“: tá vystupuje skoro vždy ako autorov protihráč, večne a vo všetkých otázkach oponujúci partner, ale v niektorých prípadoch aj ako dobrý radca. Kishon dosahuje komický účinok všelijakými prostriedkami: raz je to zmena v nazeraní na tú istú vec, inokedy hyperbolizácia ľudských zvykov (napríklad dary k narodeninám), inokedy zasa nedorozumenie, neporozumenie, podozrievavosť, súhlas alebo nesúhlas s iným, nevhodné riešenia, ktoré rodia ďalšie zápletky. Jeho vtip nie je samoúčelný, dá sa naň použiť výrok istého nemeckého teoretika, že „humor je vážnosť skrytá v žarte“.
Kishonove poviedky majú jednoduchú kompozíciu a vyslovene rozprávačský štýl s dobrými dialógmi, bez zbytočných odbočiek mieriaci priamo k jadru problému; autor však výborne ovláda takzvanú odďaľovaciu taktiku, ktorou stupňuje očakávanie čitateľa a je majstrom point.
V súvislosti s vydávaním jeho diela u nás by stálo za to pouvažovať o preklade jeho spomienok Nichts zum Lachen, ktoré vyšli roku 1996. Naozaj nič na smiech, lebo autor tu v rozhovoroch s izraelským novinárom Jaronom Londonom rozpráva aj vážne o svojom ťažkom živote pred útekom do Izraela a niekoľkokrát sa tu vyskytuje i Slovensko. Napríklad v rozprávaní, ako ušiel z Budapešti vlakom do Bratislavy a potom skrytý pod hromadou sena až do Rakúska.
