Svedkovia na Černákovom procese na jeseň 2008 opisovali ako hrdo vyhlasoval, že ním vynesený smrteľný rozsudok je účinnejší, než rakovina. Vymyslel vraj aj ďalšie výstižné prirovnanie - všetkými obeťami, ktoré osobne zabil a aj dal zabiť, by vraj zaplnil autobus. Pozoruhodný prímer na bývalého vodiča autobusu! Isté však je, že v mafiánskych kruhoch malo stretnutie v Černákom naozaj pričasto smrteľné následky s efektom rakovinovej definitívy.
Černák pôsobil ako mor v slovenskom podsvetí. Po rokoch na to pred novinármi z Plus 7 dní takto žartovne zaspomínal: „´Niektorí ľudia zmizli na druhý deň, čo sa s nami stretli v reštaurácii a niektorí... Áno, máte pravdu. Niektorých zavraždili práve vtedy, keď som s nimi sedel pri stole,´ riekol Černák a pobavene sa zasmial..."
Premena Miťa na Mikiho
Černák začínal ako priemerný dedinský chalan s bežnými záľubami v motorkách a hre na gitaru. Keď na školskom výlete zatiahol vo vlaku za brzdu, ešte sa to prepieklo. Zlú povesť si začal robiť až v učňovke, keď býval na internáte Stavoindustrie v Banskej Bystrici. V nedeľu chodieval na pracovný týždeň z domu a vo vlaku si urobil z cestujúcich nedobrovoľných figurantov v pästnom ringu.
„Dal sa dokopy ešte s jedným chlapcom zo Šumiaca a vtedy už boli náznaky, že je to človek, ktorý nemá zábrany niekoho zbiť," spomenul si jeho rovesník pre časopis Život. Černák rád provokoval, aby potom využil svoju brutálnu silu. Takto sa predviedol aj na výlete školy v Banskej Bystrici, kde sa objavili cudzí chalani. „Miťo povedal jednému - čo čumíš. Ten mu trochu drzo odpovedal a to robiť nemal. O chvíľu ležal v kaluži krvi. Takú bitku do krvi som videl prvýkrát v živote."
Černák v Banskej Bystrici krátko robil v dielni, potom jazdil na nákladnej Tatrovke. Ale vrátil sa do rodného Telgártu, aby nastúpil ako vodič terénneho gazíku na miestnom družstve. Neskôr bol šoférom autobusu pravidelnej linky. Asi by ním aj zostal, nebyť radikálnej zmeny politického režimu. Po roku 1989 sa pre silných chlapíkov bez zábran otvárali nevídané možnosti.
Rozhodujúcim zlomom životnej dráhy Černáka, malo byť stretnutie s Milošom Kaštanom. Bojovník našiel svojho ekonóma. Kaštan bol nenápadný a pracovitý, ale Nežná revolúcia mu tiež otvorila oči. Ako bývalý mäsiar mal užitočné kontakty. Do tretice pribudol ďalší výtečník menom Kán. Základ budúcej obávanej mafiánskej bandy teda tvorili Mikuláš Černák, Miloš Kaštan a Ján Kán.
Boj o teritórium
Bol to asi Kaštan, kto prišiel na nijak objavnú myšlienku, že výpalníctvo sa najlepšie zakrýva oficiálnou civilnou bezpečnostnou službou (CBS). Tak vznikla povestná Security 3. Černákovci však neboli jediní chytrí v meste. Už pred nimi prvou organizovanou skupinou, ktorá istý čas ovládala Banskú Bystricu, boli karatisti.
Robili ochrankárov a vyhadzovačov v baroch a nočných podnikoch. Oni začali byť od roku 1993 vytláčaní konkurenčnou skupinou, kam patrili aj bratia Černákovci. Ich najaktívnejšími kumpánmi boli Hazy s Lábošom. Tí dvaja súboj o teritórium neprežili. Láboša asi v roku 1993 dopichali na smrť v hoteli Biotika. Bývalý mäsiar Hazy prešiel k Diničovcom a po ich násilnej smrti ho našli v roku 1998 so zviazanými rukami zastreleného v Bratislave.
Rozhodujúci boj o nadvládu sa odohral v roku 1997 v bare Natali, ktorý bol vlajkovou loďou karatistov. Táto skupina bola umiernenejšia. Muž, ktorý stál pri nej, o tom nechce veľa hovoriť, ešte aj dnes má strach: „Dostali nás odtiaľ tak, že podnik rozmlátili. Po pár týždňoch získali nadvládu."
Iná správa hovorí, že skupinu útočníkov viedol Černák tak šikovne, že ku skutočnému boju, nakoniec nedošlo. Hoci osadenstvo baru Natali sa naň chystalo pištoľami aj palicami, ich šéf to vzdal. Stačilo, aby černákovci v autách obkľúčili bar. Partia bývalých karatistov sa neskôr pričlenila k Černákovi a podnikala v podsvetí popri ňom.
Isté však je jedno, odvtedy bol v Bystrici iba jeden kráľ.
Ako chutí krv
Aj mafiánsky zabijaci potrebujú aspoň na začiatok nejaké ospravedlnenie svojich krvavých činov. Černák to mal o to ľahšie, že prvými vraždami „len bránil brata".
Na to doplatil životom Miroslav Vlček, nezvestný od roku 1994. Svedčil v prípade vraždy Milana Schwarzbachera, za ktorú stál pred banskobystrickým súdom brat Mikuláša Černáka Vladimír a jeho komplic Ján Handula. Tí čelili obžalobe, že zmieneného muža v auguste 1993 dobili na smrť pred telgártskou reštauráciou Femina. Svedka tejto surovej vraždy sa Černákovci pokúšali zastrašovať, ale ich vyhrážkam, že ho „dajú dolu" neveril.
Tak sa jeden večer objavil v tejto reštaurácii chlap, ktorý hovoril nemecky a tvrdil, že sa mu nad obcou pokazilo auto. Miroslav Vlček ochotne zobral vlastné auto a šiel neznámemu pomôcť. Odvtedy ho nevideli. Jeho auto našli pri Liptovskom Mikuláši.
Černákovci a ich komplici rozširovali, že vraj ušiel do zahraničia, lebo sa bál, keďže svedčil proti „nevinným". Neviniatka Černák s Handulom totiž tvrdili, že dobitého muža len našli v priekope a chceli mu „pomôcť". Pre súdy tej doby je typické, že svedectvo Vlčka, ktorý naň doplatil životom, ignorovali a oboch výtečníkov banskobystrický súd oslobodil. Vlčka vyhlásili za mŕtveho v júni roku 1996.
Podľa krajskej prokuratúry Černák poveril usmrtením svedka Vlčka svojich kumpánov. Postarať sa o to mali dnes už nebohí Alojz Hazy, Gustáv Slivenský a Jozef Burger. K údajnej vražde malo dôjsť v roku 1993 pri Liptovskej Tepličke na Pustom Poli, kde obeť vylákali do lesa a usmrtili...
Černák, ako už vieme, nemal k násiliu nikdy ďaleko, ale toto bola nová skúsenosť. A zdá sa, že sa mu veľmi zapáčila...
Horší než rakovina
Dovtedy bol Černák len vodcom gangu, ktorý robil to, čo iní, akurát na vlastnom území. Po prvých vraždách nepohodlných svedkov (a stretnutí s povestným námestníkom SIS Svěchotom?) však Černák začal byť nebezpečný aj pre vlastných. Nechcel byť jedným z nich, chcel byť jediným, najvyšším, suverénnym bossom Slovenska...
Novinári sa po rokoch pokúsili prísť na to, čo Černáka predurčovalo k takej krvavej kariére. Tu je charakteristika z pera Roman Krpelana a Daši Matejčíkovej: „Černák vynikal vo svojom prostredí vyššou inteligenciou, ktorú znásobovali jeho rozhodnutia na základe intuície, fyzická sila a tvrdosť. Navonok pritom pôsobí ako priemerný muž. Podľa novinára Dušana Valka, ktorý nakrúcal pre Markízu reportáž z Černákových narodenín, bol boss ´tichým mužom, ktorý v mojej prítomnosti hovoril len veľmi málo a len vtipy´.
Aj človek, ktorý niekedy Černáka nahneval, mal do poslednej chvíle dojem, že je i tak všetko v poriadku. Odveta na seba nenechala zvyčajne dlho čakať. Stačilo obrátiť sa vraj Mikimu chrbtom."
O tom ako sa Černák pustil s chuťou do diela, svedčí výpočet obetí, ktoré sú s ním spájané: vražda Jozefa Filipa v septembri 1994, o mesiac neskôr aj Jozefa Štefana. V roku 1997 fyzická likvidácia Pavla Lenhardta, Šipoša s Potáčom a desať dní po nich aj šéfa autíčkárskeho gangu Gustáva Slivenského. A to sme nespomenuli smrť Imricha Oláha, podozrievaného so spolupráce s Roháčom na bombových útokoch. Imricha Oláha zabili v lete 1997. Podľa Polície vraj na príkaz Mikuláša Černáka. Toto je len ukážka vražedného stroja, ktorý rozbehol šéf CBS Security 3.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
