Verejnosť na Slovensku o Černákovi dozvedela čoskoro aj vďaka honosným oslavám jeho 31. narodenín len niekoľko dní po spomínanej tlačovke. V Banskej Bystrici musel každý vidieť, že boss všetkých bossov oslavuje, nad Urpínom a tým aj nad mestom sa na jeho počesť rozpútal spektakulárny ohňostroj.

Zábery z oslavy odvysielala v hlavnom spravodajskom vysielaní televízia Markíza, ktorej vtedajší majiteľ Pavol Rusko mal k podsvetiu podivuhodný vzťah. Rusko potvrdil, že šot sa odvysielal na jeho zásah, pretože vedúci vydania ho do vysielania zaradiť odmietol.

„Pripadalo mi to ako dobrý komerčný ťah," skonštatoval Rusko. Ním vedená televízia odvysielala dokonca aj pozitívne ladený príspevok o Mikulášovi Černákovi ako sympatickom chovateľovi tigrov. Asi tiež dobrý komerčný ťah vzhľadom k možnému rozvoju chovateľstva dravých šeliem na Slovensku.

Počas prvého megaprocesu s Černákom bol Rusko predvolaný ako svedok. Mal vypovedať k údajnej existencii zvukovej nahrávky zo stretnutia Pavol Rusko - Mikuláš Černák. Rusko to najskôr popieral, ale o pár rokov potvrdil, že sa stretli „na päť-desať minút". Novinári našli svedkov, podľa ktorých sa stretli v bare banskobystrického hotela Lux a boli spolu dlhšie...

Reportáže v komerčnej televízii Markíza však znamenali tiež zenit Černákovej moci a „slávy". Koncom toho istého roku, 17. decembra, vyhlásila Polícia celoštátne pátranie po podarenej trojici - Černák, Kán a Kaštan.

Všetci traja zmizli. Ale nie na dlho. Ktosi im „dobre" poradil a tak urobili vzájomnú dohodu. Černák a Kán sa v očakávaní beztrestnosti (o vtedajších súdoch si ešte niečo povieme) prihlásili dobrovoľne na Políciu. Boli si zrejme istí, že proti nim si nikto netrúfne svedčiť. Kaštan sa mal skrývať na slobode a ako vždy dohliadať na rozbehnuté kšefty.

Dva dni po vydaní zatykača sa pred budovou Polície v Banskej Bystrici konala fraška. Černák a Kán sa tam dostavili v sprievode advokáta. Televízne štáby a novinári boli pohotovejší, než policajti. Tí neverili vlastným očiam a zrejme ani vlastnej povinnosti hľadaných zatknúť.

Takmer hodinu trvalo, kým sa z budovy vymotal ustráchaný vyšetrovateľ, aby sa presvedčil, či to hľadaní myslia naozaj vážne. Celkom komicky pôsobilo, keď sa ospravedlňoval, že do cely ich musí odviesť svojím Žigulíkom. Už to dokonca vyzeralo, že sa mafiáni zľutujú a milého vyšetrovateľa zavezú kam treba jednou zo svojich limuzín aj so šoférom.

Mreže cely ale nakoniec za oboma predsa len zapadli.

Svedok, ktorý hovorí nahlas

Po neobvyklej tlačovke šéfov Security 3 sa o štyri mesiace, v marci 1998, konala ďalšia historicky nevídaná tlačovka. Po prvý krát v novodobej mafiánskej ére Slovenska vystúpil pred novinárov svedok ochotný hovoriť podrobne o praktikách najvyšších mafiánskych bossov.

Podnikateľ Marián Karcel vypovedal obklopený niekoľkými maskovanými policajtmi, ďalší strážili budovu. Veď tento unikátny jav sa udial v Banskej Bystrici, hlavnom stane Černákovho zločineckého impéria. Ako bola celá tlačovka neobvyklá (schyľovalo sa k voľbám a verejnosti bolo treba predhodiť okázalú ukážku starostlivosti mečiarovcov o ich bezpečnosť?), tak bol jej obsah banálny.

Černák a spol. nevymysleli nič nové - fingovaná dlžoba, ktorá mala byť splatená vyhliadnutou nehnuteľnosťou. Nakoniec ponuka „dohody", kedy penzión, ktorý Karcel kúpil v roku 1993 za 7,25 miliónov korún (takmer štvrť milióna eur) pripadla Černákovi za 1,5 milióna (50 000 eur) v hotovosti.

V zmluve však figurovala suma 3,5 milióna (viac ako 116 tisíc eur) a celé to „ošetril" nastrčený sprostredkovateľ Andrej Ambroz. Keď už ale celý objekt ovládol Černák, hneď sa prejavil. Objekt premenoval na Penzión Shark (rovnako ako predtým bar a posilovňu) a nasťahoval sem aj svoje obľúbené tigre...

Ešte jedna zvláštnosť zaujala novinárov prítomných na tlačovke so svedkom Karcelom. Môže sa o nej presvedčiť každý, kto si aj dnes pozrie zábery na hlavnú postavu tejto mediálnej udalosti. Karcel hovoril celý čas nahrbený, s golierom vyhrnutým až na uší a odovzdaným výrazom akoby len čakal, z ktorej strany príde protiúder.

Napriek tomu, že priznal vyhrážky proti nemu, odmietol ochranu Polície, aj odchod zo Slovenska.
Karcel tušil dobre. Keďže na rozdiel od mnohých svedkov pred ním aj po ňom svoju výpoveď proti Černákovi nikdy nezmenil, umlčať ho mohla len smrť. Karcel svoje verejné odhalenie Černákových praktík prežil len o tri roky.

Prvý veľký proces

Súd s Černákom a ôsmimi jeho komplicmi začal 3.11.1999 priamo v banskobystrickom Ústave na výkon väzby za prísnych bezpečnostných opatrení. Na lavici obžalovaných už s nimi sedel aj Miloš Kaštan, ktorému sa podarilo unikať pätnásť mesiacov, ale nakoniec ho chytilo české policajné komando v Prahe.

Obvinení čelili pred šesťčlenným súdnym tribunálom žalobe zo siedmych trestných činov vrátane troch prípadov vydierania (pričom najdôležitejšie bolo svedectvo podnikateľa Mariána Karcela), daňového úniku a najzávažnejším bola vražda poľského megapodvodníka Szymaneka. V denníku Národná obroda vtedy Peter Vavro napísal: „V kauze Mikuláš Č. ide o prípad, ktorého rozsah a škála trestnej činnosti nemá obdobu v novodobých slovenských dejinách."

Tento súdny proces bol považovaný za historický, čo do rozsahu bezpečnostných opatrení aj nových procesných úkonov. Na „proces storočia" Černáka priviezli tri dni pred prvým pojednávaním z Leopoldova helikoptérou. Prísne bezpečnostné opatrenia zahŕňali dokonca aj to, že všetci zamestnanci väznice, ktorí mali na Horehroní nejaké rodinné zväzky alebo korene boli dočasne premiestnení na iné pracoviská.

Po prvý krát tiež bola využitá inštitúcia chránených svedkov, ktorí vypovedali pomocou videokonferencie. Najdôležitejší z nich vypovedal o najťažšom zločine, únosu a vražde Szymaneka. K výpovedi ho priviedlo poznanie, že aj jemu ide o život.

Večer 8.3. 1998 vychádzal Alexander Horváth zvaný Šani z nočného klubu Viktória v Prešove. Guľka z pištole Magnum 22 ho zasiahla do chrbta blízko jeho auta BMW, na ktoré spadol, a zanechala mu trvalé následky. Z obávaného gangstra, neoficiálneho švagra zastreleného bossa Holuba a dlhoročného kumpána Černáka, sa stala ochrnutá troska odhodlaná vypovedať.

Jeho svedectvo o posledných hodinách uneseného Szymaneka začína v jeden septembrový večer roku 1997 v hoteli Ďumbier. Černák sem podľa Šaniho slov zvolal vybranú spoločnosť - košického bossa Holuba, jeho pobočníka Fabiána a švagra Horvátha (teda Šaniho). Asistovali im ďalší mafiáni nižšieho kalibru. Všetci už vedeli, že super-boss Černák má kdesi rukojemníka v hodnote sto miliónov.

V najlepšej zábave sa hostiteľ Černák zdvihol a vyzval hostí, aby ho nasledovali. V terénnom voze vyšli niekoľko kilometrov za Brezno. Tam presadli do iného džípu, ktorým sa vyviezli do strmého kopca k jednej z chát v lesoch za Polomkou. Tam našli spútaného bradatého Poliaka.

Černák sa v scéne, ktorú režíroval len on sám, zjavne vyžíval. Nechal Poliaka priviesť a okázalo sa ho opýtal, či je ochotný zaplatiť výkupné. Odpoveď ho ale už nezaujímala. Mal lepší nápad. Vytiahol zbraň a so slovami „Uvidíme sa v pekle!" Szymaneka strelil do otvorených úst. Potom jeho muži odtiahli telo do pripraveného provizórneho hrobu. Tam Černák vystrelil druhý krát, tentoraz mieril na srdce.

(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")

Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte