Čierne mačky v rímskej štvrti Trastevere dodržiavajú siestu vo výklade kníhkupectva. Driemu na knihách najvýznamnejšieho talianskeho spisovateľa Prima Leviho a nechávajú sa obdivovať fotoaparátmi turistov. Jarný rímsky deň je ako stvorený na prechádzku mestom.Majstri improvizácie

Trastevere – teda akési Zátiberie, miesto na druhom brehu rieky Tiber – je najpríjemnejšia rímska štvrť. V jej úzkych uliciach visí na šnúrach natiahnutých od domu k domu bielizeň, obyvatelia sedia na stoličkách postavených rovno na dlažbe, čítajú noviny alebo vášnivo diskutujú. O čomkoľvek.

Trastevere je však aj štvrťou kín.

Režisér Nanni Moretti, posledný víťaz z festivalu v Cannes, otvoril na začiatku deväťdesiatych rokov práve v Trastevere umelecké kino podľa vlastného vkusu, ktoré pomenoval Nuovo Sacher. Pred filmami sa tu premietajú krátke snímky mladých režisérov, ktorým Nanni Moretti udeľuje cenu – Sacher d‘Oro. Samozrejme, vo vstupnej hale prerobenej na kaviareň predávajú preslávenú viedenskú sachertortu.

Talianski filmári sa stretávajú v Nuovo Sacher. Kino otvárajú až v podvečer a premietačky sa spúšťajú o siedmej.

„Mal som vás upozorniť, tu aj kiná dodržiavajú siestu,“ vysvetľuje režisér Gabriele Muccino, keď na neho čakám pred bránkou Nuovo Sacher. Bránka je omotaná hrdzavou reťazou s veľkým zámkom.

Gabriele Muccino mi má ukázať Felliniho Rím.

Rímske hviezdy

„Anna, vy ste symbol Ríma. Temná a smiešna, aristokratka a pobehlica, vlčica a vestálka,“ obracia sa Fellini v sedemdesiatom druhom ku koncu svojho slávneho filmu Rím k veľkej herečke Anne Magnani.

Anna Magnani, Giulietta Masina, Anita Ekberg, to všetko boli felliniovské rímske múzy, rímske vlčice a ľahké ženy. Ale ten, koho Fellini portrétoval, bol Rím.

Rimania nemajú, pochopiteľne, nič spoločné s hollywoodskou predstavou starovekej dekadencie. Rím v slávnych talianskych filmoch predstavovala prostitútka kombinovaná s energickou mamou a jej veľkým srdcom.

Najskôr, v štyridsiatych rokoch, v prvom zárodku neorealizmu, to bola prostitútka – obeť dejín. Vo filme Roberta Rosseliniho, kde americký vojak opustí mladé dievča a ona skončí na ulici. Potom je to matka – madona v jedinom rímskom filme Viscontiho, Bellissima z roku 1951. A napokon Anna Magnani, slávna Pasoliniho Mamma Roma. Rok 1957 – Felliniho Cabiriine noci, Rím stelesnený dojemnou prostitútkou. Giulietta Masina, materinsky veľkodušná, melancholická víťazka, ktorá opustí maringotku na konci Via Appia, keď padne do rúk obyčajnému gaunerovi. Ale až v šesťdesiatom nastupuje vo Felliniho Sladkom živote najväčšia vlčica – bohyňa, Hollywoodčanka Anita Ekberg, ktorá provokuje vyjúce rímske psy pred zmeraveným zrakom Marcella Mastroianniho. A napokon sa slávne vykúpe vo vodách veľkolepej fontány di Trevi. Scéna, ktorá z nej urobila novú svätú pobehlicu Ríma. Sladká vlčia matka Rím si vedela vo filme nájsť svoj obraz lepšie než Paríž.

Zdá sa, že vo filmovom Ríme sú prostitútky jediné osoby, ktoré pracujú. Zvyšok mesta totiž trávi čas v monumentálnej zaháľke. V jednej zo scén Felliniho filmu Rím sa hovorí: „Vidím Rím. Vidím ľudí, ktorí idú pracovať.“ „Tak to potom musíš vidieť iné mesto,“ znie zborová odpoveď.

V Taliansku sa hovorí, že Rím je mesto určené aristokratom na leňošenie. Pracuje sa v Miláne. Rím je tiež najlepšie mesto, kam odísť do cudziny a povaľovať sa ako Audrey Hepburn v Rímskych prázdninách. Zmrzlina na Piazza di Spagna, kvetina na Campo dei Fiori, jazda na Vespe, gracióznom talianskom skútri, tančiareň na brehu Tiberu pod Anjelským hradom. Je to ideálne mesto na sladké farniente, anonymné ničnerobenie. Nie život, ale víkend v Ríme, to je ten naozaj sladký strapec života, sladší než ironická dolce vita u Felliniho, kde vládne prázdno, úzkosť a horkosť.

Okrem šľapiek v Ríme už naozaj pracujú jedine filmári.

„Fellini,“ hovorí Gabriele, „sa ponáhľal, aby stihol zachrániť z Ríma, čo sa ešte dalo. Ešte než sem vpadli motorizované hordy policajtov, než raz a navždy odrezali perifériu a zrúcali ruiny.“

Tridsaťpäťročný Gabriele Muccino je filmár, režisér, jeden z tých Rimanov, čo pracujú. Jeho nový film Posledný bozk sa odohráva s Rímom v pozadí. Je to najúspešnejší taliansky film minulého roka. Príbeh citového zmätku, čo vypukne tesne pred svadbou. Koniec je šťastný, ale jemný, prikrytý všadeprítomnou melanchóliou.

Fellini – to je film

Námestie oproti kostolu Santa Maria in Trastevere, s fasádou vyzdobenou mozaikou, je takmer prázdne. Rimania prichádzajú na obed, blíži sa druhá hodina popoludní.

S Gabriele Muccinom sedíme v reštaurácii Sabatini. Oproti, v osemhrannej fontáne špliecha voda, pred vedľajšou reštauráciou hrá trojčlenný klezmerband východoeurópsku židovskú hudbu.

Rimania vravia, že je to najlepší čas Ríma. Skorá jar, takmer dvadsaťstupňové teplo, kvitnúce stromy a už zelené parky. A najmä dosť veľká pravdepodobnosť, že sa vyhnete davom turistov. Aj napriek hluku a vzrušeniu sú obyvatelia Ríma pokojní a nikam sa neponáhľajú. Blázon na motorke nezvládne riadenie a vletí do troch stojacich mopedov priamo na námestí. Jeden z jeho majiteľov, čo práve vystúpil zo svojho motoguzzi, najskôr dotelefonuje, bez akejkoľvek nervozity starostlivo zastrčí mobil do vrecka najmodernejšieho sivého obleku, nadýchne sa a zahrá profesionálnu filmovú scénku s príslušnou gestikuláciou.

Gabriele vyberá z batôžka knihu Fare un film Federica Felliniho o Ríme a Taliansku. Lebo turista chce spoznať Rím Federica Felliniho.

Fellini je pre Rimanov bohom, synonymom filmu. Aká veľká bola ich láska, sa ukázalo v roku 1993 pri jeho pohrebe, keď sa za rakvou v rímskom filmovom mestečku Cinecittá posúvali desaťtisíce Rimanov.

„Tak teda Felliniho Rím. V tom prípade sa, samozrejme, ako prvé vyberieme k barokovej fontáne di Trevi,“ určuje Gabriele smer vychádzky.

O pätnásť minút sme na námestí s menom slávnej fontány. Najprv ideme električkou cez Piazza Argentina, potom pešo.

Fontána s bohom mora a tritónmi na mramorových schodiskách je stále v obkľúčení, aj v noci. Kde sú tie časy, keď sa v nej pred očami božského Marcella Mastroianniho kúpala samučká, takmer polonahá Anita Ekberg s hlbokým výstrihom.

„Film môže vzniknúť z bezvýznamného detailu, z pocitu, z farby, spomienky na nejaký pohľad alebo hudobný motív,“ vraví Gabriele Muccino. „Slávny Sladký život vznikol z jediného pohľadu režiséra. Krásna žena kráčala za žiarivého rána po Via Veneto, v letných šatách, hoci ešte nebola jar.“

Felliniho Rím, to sú malé uličky s obrovskými fontánami, strohé paláce popretínané mamutími tieňmi na opustených bulvároch, hrozivo nádherné zrúcaniny, obrazy zachytené v chvejúcom sa dennom svetle alebo v zmyselnej fialovej farbe večera. Nemé obrazy bez zmyslu, tajomné – dráždiace neľudskou krásou.

Ak sa cez neúnavných Japoncov prepracujete až k obrube fontány di Trevi a podarí sa vám chrbtom k nej cez ľavé rameno pravou rukou vhodiť mincu do vody, máte návrat do mesta zaručený. Postup je nutné dodržať.

„Felliniho Rím sa snažil užívať život – s vášňou, zúfalo, dychtivo. Temne, bez akýchkoľvek zásad. Tým sa podobá na náš svet,“ hovorí Gabriele.

Odbočíme od ľudí a motáme sa okolo Campo dei Fiori.

Zabudnuté domy

Campo dei Fiori so sochou Giordana Bruna. Od piatej rána patrí toto námestie predavačom zeleniny a rýb. Presne o jednej sa všetci zbalia, špinu spláchnu do kanálov a začína sa tu spoločenský život Rimanov medzi kyticami jarných kvetín.

Campo dei Fiori je prepletené malými ulicami. Filmári ich poznajú do najmenších detailov. Prasknuté omietky, poničené tabuľky, výklady sa vždy hodia do nakrúcania. Zabudnuté obchody s tovarom čudného pôvodu, starožitníctva, stolárske a sklárske dielne. Môžete tu nájsť všeličo – od krásnych látok až po kuriozity, ktoré sem chodia nakupovať rímski maliari a výtvarníci. Na jednom rohu bliká sviečka pri oltári s malou Madonou, ku ktorej sa však nemôžete priblížiť – striehnu na ňu ochrancovia.

Námestia, paláce, chrámy, Španielske schody, stále dookola. Napríklad Piazza Navona s Berniniho barokovou fontánou a Borrominiho kostolom Sant‘Agnesa. Žúruje sa tu do neskorej noci, sedia tu rýchlokresliari, svoje kúsky predvádzajú hltači ohňa, osamelí herci aj hudobníci. Lepšiu dekoráciu pre svoje vystúpenia by asi nenašli.

Hneď za rohom, za Piazza Navonna, kam už nie príliš často zablúdi turistova noha, stojí mladý muž a pripravuje sa na pracovný deň – pudruje sa zlatým práškom od hlavy po členky. Potom bude stáť bez pohnutia ako socha a čakať, až mu niekto vhodí do klobúka pár centov eura. Chlapec letmo tuší, kto bol Fellini. „To bola tá scéna vo fontáne?“

Neďaleko je Largo di Torre Argentina – námestie, na ktorom je v tesnom susedstve vykopávok štyroch antických chrámov jedno z najslávnejších rímskych divadiel. Cirkus pre turistov sa tu koná po celý rok. V objatí s gladiátorom sa môžete dať odfotografovať tu alebo na Forum Romanum. Archeologický areál je aj jedným z obľúbených zhromaždísk rímskych mačiek.

„Mačky milujeme. Áno, milujeme aj ženy. Ale toto Largo di Torre Argentina je miesto, kde sme im zariadili niečo na spôsob výkrmne a improvizovanej stanice prvej pomoci dohromady. Skvelý film môže byť zložený z neúplných epizód. Aj niečím podobných tomu, čo vidíte,“ hovorí Gabriele. „Tak ako sa tvár dá poskladať z hlinených črepín, teda z úlomkov.“

Obľúbené tajomno

Via Veneto už dávno nie je mondénnou triedou s rušným nočným životom, ktorý v Sladkom živote vyznieval tak provokatívne. Namiesto pokrikujúcich paparazzov tu vidíme nelákavé bary s rýchlym občerstvením a banálne kaviarne. Federico Fellini uličky okolo Via Veneto obľuboval. Na čísle 118, na Margutta, je vynikajúca reštaurácia Margutta Vegetariano – Fellini mal rád jej šalátový a zeleninový bufet.

V jeho snímke Interview je krásna pasáž, keď sa modrá električka, jazdiaca z centra do filmových ateliérov v Cinecittá, zrazu ocitne na Via Appia Antica. Po najslávnejšej rímskej ulici, ktorú roku 313 postavil cenzor Appius Claudius Caesus, samozrejme nijaká električka nepremáva. Via Appia s pozostatkami starej dlažby sa tiahne od Porta Sebastiano až k okruhu diaľnic. Lemujú ju oleandre a ruiny antických hrobiek, mohyly, náhrobky a torzá z plastík.

„Takmer nikto z cudzincov netuší, že pokračuje ďalej, aj cez diaľnicu, vinie sa medzi poľami a opustenými chatrčami. Rímske hrobky sú v tejto časti zdevastované, alebo zmizli úplne,“ upozorňuje Gabriele.

Viu Appia nie je jednoduché nájsť, keby som nemala sprievodcu, netrafila by som. Od malej kaviarne za katakombami by sa malo pochodovať po vlastných, ale nikto okrem nás to nedodržiava. Pri hydrantoch sa dookola umývajú autá. Zaparkované v prítmí kríkov sú príjemným utajením milencov. Mramorové sochy a busty na náhrobkoch majú oči začiernené sprejom. Autá sa pohupujú, ale ony nič nevidia.

Via Appia je obľúbenou adresou rímskych hviezd – v prvej tretine sa za mnohými veľkolepo a neprístupne vyzerajúcimi bránami skrývajú sídla celebrít a boháčov. Tu mali vily aj Mastroianni a Lollobrigida.

Veľmi blízko

„Milujem scény v nočnej električkovej linke, aj tú o futbalovom zápase Lazio Rím, kde fanúšik prehral stávku a musí vliezť do fontány na námestí Hrdinov,“ napísal Fellini. „Sekvencie o rímskych ženách, o západnom vetríku aj o oblakoch. Nenakrútil som ich, lebo som bol priveľmi blízko. Ako mesto ti Rím môže byť tristošesťdesiatštyri dní v roku celkom vzdialený, môžeš v ňom žiť, a ani ho nevidieť.“

A potom slávny režisér v zlej nálade klesol do taxíka, a ulica, ktorú dobre poznal, sa mu zrazu zjavila v novom svetle a v takej farbe, v akej ju nikdy predým nevidel.

V hrkotajúcej električke sme znovu v Trastevere. Je neskorý večer, na námestí sa zhlukujú mužské skupinky. Vášnivo bedákajú nad stavom miestneho futbalového veľkoklubu. Reštaurácia La Cannonica je plná Rimanov, až na mňa. Cannonica je bývalá fara a my si objednávame úplne pozemský pokrm: Venušine mušle.

Nad starými drevenými stolmi s červenobielymi obrusmi visia z trámov hlavičky cesnaku, feferoniek a fľaše vína. Kto má na čo chuť, môže si jednoducho odviazať zo špagátu. Okolo stolov zakopávame o igelitky s nákupmi. Reštaurácia je miesto, kde sa večer stretávajú rodiny, aby si porozprávali, ako prežili deň.

Slávny ruský režisér Andrej Tarkovskij v emigrácii v Ríme vo svojich denníkoch píše, že Rím je mocný muž, plný prekvapujúceho svetla. S ním si môžete storočia odlupovať ako kôru zo stromov.