FOTO TASR/AP - MARTIN MEISSNER

Našinec-volič sa má – hoci si môže aj sťažovať, že v krajine vládne blbá nálada a nebankové subjekty krachujú jeden za druhým, na nedostatočnú ponuku ministrov zemegule, ktorí mu vytiahnu tŕň odkiaľkoľvek, to nezvalí. Národné strany sú dve, pravíc je tiež viacero (od OKS cez DS a KDH až po SDKÚ), medzi Ficom a Mečiarom nájsť rozdiel bude pomaly problém a ako v laboratórnych podmienkach sa rozmnožili aj ľavice – akoby nestačila SDSS a SDĽ a KSS a SDA, s novým ľavicovým subjektom prišiel aj bývalý komunista a esdeeľkár a popredný činiteľ ZRS a HZDS Jozef Kalman. Je jasné, že jeho ľavicovému cíteniu museli byť odporné niektoré pravicové maniere jeho straníckych kolegov – ale že na to prišiel až teraz? Alebo žeby Starému až tak tieklo do topánok?

S nacionalizmami sa v strednej Európe roztrhlo vrece – svoje historické korene nachádzajú a svoje nároky nimi opodstatňujú nielen Malíková so Slotom, ale na Říp sa vydala aj česká občianska a sociálnodemokratická elita a právo na širší životný priestor v Karpatskej kotline obhajoval u južných susedov už nielen Csurka. Ako to však v postkomunistických krajinách neraz býva, výsledkom býva často to najmenej čakané – a tak nacionalistická karta V. Orbána, ktorá sa tvárila ako eso, ak nie priam žolík, devalvovala na dolníka. Že tým vyrazila tromfy z rúk podobne sa tváriacim esám na severnej strane Dunaja, môžeme len dúfať.

Ján Filc to nemá jednoduché – v Salt Lake City sa mu nevydaril naganský reparát, hoci vzorec zostavovania tímu na jednotlivé zápasy pripomínal prijímacie skúšky z matematiky na vysokú školu. Rovnica na majstrovstvá sveta vo Švédsku bude jednoduchšia – počítať nemožno s Demitrom, Hossom, Pálffym, Stümpelom, Zedníkom, Chárom a nečakane celou phoenixskou enklávou a zrejme ani s väčšinou tímu, ktorý v doterajších prípravných zápasoch ani raz nevyhral. Zasa raz pôjdeme do sveta bez veľkých očí a skromne, ako sa pre našu národnú mentalitu najviac hodí – základy úspechu sú teda položené.