Dubravka Ugrešićová (1946) je chorvátska spisovateľka a literárna vedkyňa. V osemdesiatych rokoch publikovala skice o novej ruskej literatúre a antológiu alternatívnej ruskej prózy. V deväťdesiatych rokoch sa v domácej i zahraničnej tlači vyslovovala proti „vytesňovaniu obzorov“, a súčasne bola obvinená z „jugonostalgie“. V dôsledku mediálnej štvanice sa roku 1993 vzdala svojej práce na Záhrebskej univerzite a emigrovala. Žije v Amsterdame. Roku 2001 získala za súbor esejí Americký fikcionár európsku Cenu esejistov Charlesa Veillona.

Ivan Čolović (1938) je belehradský etnolingvista, jeden z najvýznamnejších teoretikov spoločenského života krajín bývalej Juhoslávie. V Belehrade vyštudoval filológiu, ale doktorát získal z filozofie. Veľa rokov pracoval v Etnografickom inštitúte Srbskej univerzity, v súčasnosti spolupracuje so Srbskou akadémiou vied. Jeho publikácie sa týkajú najmä politickej antropológie a otázok etnolingvistiky. Zaujíma sa predovšetkým o problémy manipulácie v kultúre a v politike, najmä o manipuláciu prostredníctvom symbolov. Je laureátom jednej z najprestížnejších vedeckých svetových cien – Ceny Johanna Gottfrieda Herdera.

Čitatelia textov postjuhoslovanských autorov bývajú často prekvapení, ocitnúc sa tvárou v tvár extrémnemu písaniu. Neraz sa totiž možno stretnúť buď s ponurým, zle pretaveným, ignorantským a nacionalistickým štekotom, alebo s reflexiou najvyššej intelektuálnej a umeleckej triedy. Akoby nejaký cyklón, ktorý sa prehnal za posledné desaťročie touto krajinou, zničil celý prirodzený stred a zachoval len diela napísané buď z perspektívy chorého na zimnicu, alebo z perspektívy orla.

Nedávno vydaná kniha Politika symbolov Ivana Čolovića a súbor esejí Americký fikcionár Dubravky Ugrešićovej (obe mali okamžite veľkú odozvu v zahraničí) patria do tej druhej kategórie.

Chorvátsku autorku Dubravku Ugrešićovú poznajú v cudzine najmä vďaka jej skvelej knižke esejí Kultúra lži (1998), ktorá by mohla byť akýmsi náprotivkom súčasnému dielu Politika symbolov belehradského etnolingvistu a etnografa politiky Ivana Čolovića. Zatiaľ čo však Čolović vo svojej knihe analyzuje ošiaľ jazyka srbskej politiky posledného desaťročia, Ugrešićová si vedie intímny denník emigrantky, ktorá sa v zmenenom Chorvátsku cíti rovnako cudzo, ako keď prišla prvý raz do Spojených štátov. Napriek tomu obe knihy balkánskych autorov čosi spája.

Jugonostalgia

To „čosi“ je predovšetkým jugonostalgia, široký pojem, ktorý niekedy označuje skutočnú clivotu za starým režimom, niekedy jednoducho zúrivý nesúhlas s nacionalistickými alternatívami, a inokedy proste tradíciu nezávislého kritického myslenia – a práve tá je charakteristická tak pre Ugrešićovú, ako aj pre Čolovića.

Ukázalo sa, že skepticko-ironický odstup outsidera, ktorý charakterizoval v osemdesiatych rokoch celú skupinu nezávislých intelektuálov z Belehradu i Záhrebu, Sarajeva i Ľubľany, bolo veľmi ťažké udržať, pokiaľ išlo o dištancovanie sa od vlastného, nacionalistickým ošiaľom vyzbrojeného národa. Tých, ktorí to dokázali urobiť, biľagovalo ich okolie ako zradcov. Akoby smútili za „žalárom národov“ (tak označila vlastenecká susedka Dubravky Ugrešićovej bývalú Juhosláviu), alebo azda boli podplatení nepriateľom, či aspoň mu „objektívne nadŕžali“.

Záhrebská električka v roku 1993. Na svetelnej tabuli, kde sa striedali názvy zastávok s reklamami, preblesla náhle správa: nejaké vlastenecké zoskupenie „serie na Dubravku Ugrešićovú“. Autorka, ktorá sa práve vtedy vrátila z pobytu v USA, kde napísala Amerického fikcionára, tento nátlak nevydržala. Dnes žije v emigrácii v Amsterdame.

Ivan Čolović Belehrad neopustil, ale žil v ňom ako emigrant: opľuvaný, znevažovaný, štvaný v médiách, ktoré boli poslušné režimu, ale nenávidený aj obyčajnými ľuďmi, presvedčenými o tom, že je zradca.

Nenávistná kampaň zosilnela, keď v knihe „Bordel bojovníka. Folklór, politika a vojna“ (1993) s vedeckou precíznosťou etnografa dokázal, že motívy a trópy srbskej i chorvátskej vojenskej kultúry – až po pesničky, ktoré spievali chlapci mašírujúci na front – sú si také podobné, že ich často nemožno vôbec od seba rozlíšiť.

Pero ponorené do vitriolu

V Politike symbolov sa Čolović sústreďuje na srbský ošiaľ. V Kultúre lži uskutočnila svojho času podobnú analýzu Ugrešičová. Analógie bijú do očí.

Ale aj v Americkom fikcionárovi vidieť tú žiarivú podobnosť jasného myslenia. Napríklad vtedy, keď sa Ugrešićová zaoberá plytkým a lacným záujmom cudzincov o ich „tajomnú a vášnivú krajinu“. Čolović si perom ponoreným do vitriolu zas pripomína postavu francúzskeho intelektuála Daniela Schiffera, ktorý v lete 1992 pricestoval do Srbska, aby vyjadril s touto krajinou svoju solidaritu.

Schiffera vtedy napríklad ohúrila práve dokončená pseudofolklórna reštaurácia v Belehrade, o ktorej si myslel, že pochádza z minulého storočia. Ľudia, ktorých tam stretol, ho očarovali „výbuchom citov, spojených s akousi cigánskou pravdou“, a najmä srbské ženy, „jemné a nádherné gazely“.

Nový gýč

O takomto očarení a triviálnych opisoch píše aj Ugrešićová, odvolávajúc sa na Nabokovovu esej o Gogoľovi. Podľa Ugrešićovej nový, postjuhoslovanský gýč „neobyčajne pripomína gogoľovského mládenca, ktorý pláva v jazere, hladí dve labute a zvádza dievčinu sediacu na balkóne. K tomuto obrazu treba pridať niekoľko detailov: v jazere plávajú mŕtvoly, okolo dopadajú granáty, horia domy, zabité deti… Podstata tanca s labuťami je tá istá: zvádzanie. Naši plavci, zvolení i samozvaní balkánski vládcovia a ich nasledovníci, zvádzajú Európu sediacu na balkóne, ale aj svoje národy, zbedačene a vyhladovane čupiace na brehu jazera.“

Toto zvádzanie je efektívne, lebo aj zo Schifferovho hľadiska možno Srbov opísať ako „národ radikálne sa líšiaci od civilizovaných Európanov… Tá radikálna inakosť, hodnotená v prospech Srbov, je niečo, čomu treba pochlebovať, lebo sú lepší než civilizovaní Európania.“

Ako konštatuje srbský autor, v podstate však ide stále o ten istý, starý rasizmus, no tentoraz so znamienkom plus.

Napriek podobnosti názorov Ivana Čolovića a Dubravky Ugrešićovej sú oblasti, v ktorých sa pohybujú, často rozdielne. Ugrešićová opisuje jednak svoje reakcie na nočnú moru, ktorú nechala za sebou, no v ktorej zostala jej matka, priatelia, krajina, ale aj vlastný, neraz prenikavý údiv nad Amerikou.

Seizmológov pokoj

„Fikcionár“ akýsi analogický novotvar k slovu „dikcionár“, teda k „slovníku“ čitateľom veľa povie o autorkinom duševnom rozpoložení, spoločnom prakticky pre všetkých, ktorí pocítili epidémiu nezávislosti ako stratu vlasti. Vo vtipnej skici o sedení u psychiatra prináša Ugrešićová rozprávanie sedliaka z Čiernej Hory, ktorý prežil zemetrasenie.

„Sedel som doma, a tu zrazu cítim, že sa všetko trasie. Vyjdem na dvor a vidím epicentrum! Odskočil som vľavo, a epicentrum poďho za mnou, odskočil som vpravo, a ono zas len za mnou.“

Epicentrum, stredoeurópske chvenie, za ktorým už ceria zuby krvavé balkánske jatky, nestráca Dubravka Ugrešićová zo zreteľa dokonca ani v tom najnudnejšom americkom mestečku. Len ako to vysvetliť psychiatrovi, ktorý sa pýta, čo je to Čierna Hora?

Čolović nemá ako uskočiť pred epicentrom, on je stále uprostred neho. S pokojom seizmológa však opisuje, ako sa rúcajú hierarchie, hodnoty, nádeje, ako praská a sype sa na prach jazyk, ako sa v každodennej reči objavujú trhliny. A len občas natrafí na niekoho, kto sliedi, tak ako Ugrešićová, po epicentre.

Smutný osud doktora

Taký bol doktor Ratibor M. Djurdjević, ktorý sa po celom živote, plodne strávenom v Spojených štátoch, vrátil na starobu do vlasti, aby si tam oddýchol od „nemorálnosti a degenerácie svetskej západnej kultúry“, zahĺbil sa do jednoduchej autentickosti, vychvaľovanej aj Schifferom, a začal šíriť v Srbsku antisemitizmus, dovtedy v tejto krajine nevysvetliteľne neprítomný. Doktor Djurdjević založil príslušnú organizáciu, ale čoskoro sa ukázalo, že jeho zamestnanci mladí zapálení Srbi nie sú schopní pracovať tak ako ľudia na Západe, ktorí „dostali technický pokrok, ale stratili dušu“. Nič nevedeli vybaviť načas, zo služobných telefónov viedli súkromné rozhovory, až napokon doktor Djurdjević skonštatoval, že v Srbsku je „všetko zle zorganizované a nesystematické“ a vládne tam „typická srbská bezstarostnosť a egoizmus“.

Dospelo to tak ďaleko, že Djurdjević zatúžil po Amerike, ktorá je „normálnou krajinou“. Záležitosť sa nakoniec skončila pred súdom, kde ho bývalí spolupracovníci obvinili z toho, že sa usiloval zaviesť do organizácie „západnú, nepravoslávnu disciplínu“. Ťažko nesúcitiť s takýmto osudom „navrátilca“ – ťažko nebyť nesmierne povďačný Čolovićovi za to, že Djurdjevićov príbeh našiel a zapísal ho spolu s tuctami ďalších, a tak ho zachoval pre budúcnosť.

A tak hrajú Čolović a Ugrešićová – každý zo svojej partitúry a každý na svojom nástroji – koncert pre štyri ruky, a nič sa pritom nesnažia nasilu zladiť ani zharmonizovať. Hrajú neľútostne a s jasnou introspekciou, akoby sa týmto spôsobom usilovali zadržať číhajúcu nočnú moru. Ak sa im to darí, je to vec ich autenticity a talentu.

DAWID WARSZAWSKI

Gazeta Wyborcza