Uprostred obce sa vyníma veľký betónový dvojkríž. Nemožno sa čudovať, v dedine pôsobia miestne organizácie SNS a HZDS.

V obci žije 1900 obyvateľov. Všade je nesmierne čisto.

Na Ostrom vrchu nad obcou je lyžiarsky vlek, cyklistická horská cesta a náučný chodník.

Obec má aj zopár pamiatok, vrátane storočného, dodnes funkčného vodovodu.

Dedina roka 2001.

Soblahov v okrese Trenčín.

„Je to kultúrna dedinka. Býval som tu do dvadsiatich štyroch rokov, potom som žil päť rokov v Mníchovej Lehote. Keď to porovnávam, tak Mníchova Lehota urobila možno pre ľudí viac, ale Soblahov by som nevymenil ani za Prahu,“ hovorí Soblahovčan František Halgoš o svojej obci, ktorá získala od ministerstva životného prostredia titul Dedina roka 2001.

Soblahov je koncová obec, pri ceste od Trenčianskej Turnej nenájdete k nej ani smerovú tabuľu. Na prvý pohľad obyčajná dedina, ktorou občas prejde traktor a ľudia postávajú pred domami. Čím bližšie k centru, tým sú však domy vynovenejšie, na zemi niet jediného papiera, dedinou prechádzajú cyklisti z Trenčína. Mieria na cykloturistickú trasu vybudovanú za obcou na mieste bývalej lesnej železnice.

Starosta Miroslav Ďuráči je na svoju obec hrdý a ľudia na neho nedajú dopustiť. Urobil veľký kus roboty. Všetci vedia, že získali titul Dedina roka a tvária sa spokojne.

Všetko by to bolo zaujímavé, keby súťaž o dedinu roka nemala trochu komickú podobu. Z 2886 slovenských dedín sa do nej prihlásilo len sedem. A iba päť splnilo súťažné podmienky. Komisia dala nejaké ocenenie každej z nich. A hoci Soblahov, čistučká dedinka s nádherným okolím, vyšiel z hry víťazne, najchytľavejšia atmosféra a najviac pozoruhodných detailov je v obci Semerovo v okrese Nové Zámky. Ocenenie získala za prácu s mladou generáciou a budovanie kultúrno-historického povedomia občanov.

Semerovská atmosféra

„Starostovia ostatných dedín buď nečítajú dvojtýždenník Združenia miest a obcí, v ktorom bola prihláška do súťaže, alebo si netrúfli prihlásiť sa,“ smeje sa starosta Semerova Imrich Hrabovský.

Človek neznalý miestnych pomerov by čakal, že v obci ležiacej uprostred polí pri Nových Zámkoch bude mať problémy dohovoriť sa po slovensky, že na každom kroku bude počuť „jónapot“ a „tešik“, úradné tabule budú plné fotografií s tvárami SMK a na domoch niektorých „vlastencov“ budú visieť maďarské vlajky.

Nič z toho. Väčšina Semerovčanov volí HZDS a po maďarsky vie málokto. Obec totiž v 17. storočí osídlili poddaní z Myjavy. Dnes tam žije 1300 obyvateľov.

Semerovo nemá šťastie na krásnu prírodu ako Soblahov, atmosféru v dedine s dvoma poľnohospodárskymi podnikmi však vytvárajú detaily.

Od roku 1994 vlastní obec licenciu na televízne vysielanie.

„Dvakrát mesačne, v sobotu, vysielame o živote v dedine, a okrem toho bývajú priame prenosy z rokovania obecného zastupiteľstva a priame prenosy zo všetkého, čo sa deje v obradnej miestnosti – zo svadieb, prijímaní, jubileí,“ hovorí Imrich Hrabovský.

Dedinčania majú počas priameho prenosu z rokovania zastupiteľstva dokonca možnosť telefonovať do rokovacej miestnosti, dávať pripomienky a pýtať sa.

„Občas býva aj ostrejšia diskusia, ale priame prenosy sú prínosom, lebo sme sa prestať hádať o nezmysloch,“ tvrdí starosta.

Ľudia vedia o spravovaní dediny všetko, každý má prehľad aj o starostovej výplate.

„Bývali sme na Orave, ale chceli sme sa presťahovať na dolniaky. Hneď ako sme vošli do Semerova, povedali sme si – tu zostaneme. Dedina je pekná a keď som sa navyše zoznámil so starostom, bolo rozhodnuté,“ hovorí jeden z mladších Semerovčanov, Roman Kameník. Teraz sa síce kvôli práci sťahujú do Šale, ale Semerovce opúšťajú s veľkou ľútosťou.

„Ľudia v Semerove sú zvyknutí na demokraciu, vládne tu duch tolerancie netypický pre dedinu. Vyskytnú sa aj vybočenia z normálu, ale ľudia to berú,“ hovorí Roman Kameník o atmosfére v Semerove. „Samozrejme, niektorí aj šomrú – ako všade – že všetko je nanič. Ak aj pociťujú nejakú hrdosť, že sú zo Semerova, nehovoria o tom. Ale my, keď sme sem prichádzali, sme boli nadšení.“

Miestna pani poštárka, ktorá chodí na babete s poštou aj do susednej dediny Čechy, prišla do Semerova pred deviatimi rokmi.

„Dedina sa odvtedy veľmi zmenila. Predtým to bola obyčajná družstevná dedina, teraz je všetko upravené, vyzerá to tu úplne inak. Cintorín bol kedysi ako smetisko. Keď príde leto, my si ani nemusíme kosiť popred domy, o všetko sa postarajú, takže nám aj ušetria roboty.“

Semerovské detaily

Dedinská televízia nie je v Semerove jedinou raritou. V roku 1995 tu obnovili pôvodný židovský cintorín.

„Myslím, že to sa hodnotiteľom súťaže dosť páčilo. Pred vojnou tu žila asi päťdesiatčlenná židovská komunita,“ hovorí starosta Imrich Hrabovský.

Na stene kostola je zachovaná čitateľná rímska tabuľa z roku 229. Donedávna vraj bola druhou najstaršou tabuľou na našom území, ale medzitým sa našli aj ďalšie. O Semerove existuje tiež knižka. Kedysi bolo v dedine nezamŕzajúce jazierko a v archívoch sa píše, že Rimania tam mali kúpele. Pri novej drevenej zvonici dal obecný úrad postaviť základný kameň, do ktorého vodotesne zamurovali dokumenty o dedine. Jednu časť z nich majú nasledujúce generácie otvoriť v 22. storočí, druhú časť v 23. storočí.

Starosta: „Prvýkrát sme tieto dokumenty uložili 31. decembra 2000, ale vykradli nám ich. Vlani, na prvé výročie zvonice, sme ich uložili znova. Dúfam, že už tam zostanú, aby mohli ľudia v budúcich storočiach čítať o našej dedine.“

Azda najzaujímavejšia je semerovská základná škola. Chodia do nej aj deti zo susednej dediny Čechy. Jej zvláštnosťou je, že ide o školu s rozšíreným vyučovaním regionálnej výchovy. Pri vstupe do budovy je za dverami veľká mapa katastra obce aj s fotografiami. Deti ju poznajú rovnako dobre ako mapu Slovenska.

„Učebné osnovy sú pripravené tak, aby sa deti učili aj o lokalite Semerova a dediny Čechy. Či je to zemepis alebo dejepis, učitelia na hodinách dopĺňajú aj informácie o našom okolí. Myslím, že deti to láka,“ hovorí starosta.

Keď v škole tento projekt vymysleli, musela obec zháňať historické podklady až v archíve v Ostrihome. Dnes môžu deti na nástenkách vidieť, ako sa kedysi Semerovčania obliekali a ako žili.

V dedine mali aj dve storočné babky naraz. Za pani Bórikovou mala raz prísť Oľga Keltošová, ale pani práve v to ráno zomrela.

Semerovčania sú celkom spokojní. Majú káblovku, plyn, čistú dedinu. Väčšina z nich má však aj starostí nad hlavu. Najmä tí, čo dali svoje peniaze do BMG, Drukosu a podobných „nebánk“. Nezamestnanosť je na dolniakoch vysoká, zhruba 160 dedinčanov nemá prácu. Mnohí dochádzajú do Nových Zámkov. Hromadné vysťahovávanie však nehrozí.

V dedine je podnikateľ vyrábajúci úle, družstvo, hydinársky podnik, zopár obchodíkov, pošta. Bývalá tehelňa za dedinou už nefunguje, ostali iba ruiny. Ešte pred štyrmi rokmi celý komplex strážili, dnes z neho stojí len šesťdesiatmetrový komín. Napriek tomu, že pri tehelni je chránená lokalita tehliarskej hliny, ktorej zásoby sú na sto rokov.

„Mladí ľudia si tu nevedia nájsť prácu, niektorí odchádzajú na týždňovky. Môj manžel pracuje od júna v Bratislave, dcéra tam začala dochádzať ešte skôr,“ hovorí staršia pani.

Napriek starostiam sú Semerovčania vyrovnaní ľudia a návštevníci odchádzajú z dediny s príjemným pocitom.

Soblahov

Pri odchode z Dediny roka 2001 – Soblahova, ten príjemný pocit chýba. Soblahov je klasická obec, ktorá má však šťastie na dobrú polohu a šikovného starostu. Leží neďaleko najväčšieho trenčianskeho sídliska, takže v nej cítiť mestského ducha.

„Obec je predurčená na bývanie, rekreáciu a je skôr zázemím krajského mesta,“ hovorí starosta Miroslav Ďuráči.

Soblahov je aj častým cieľom návštev filmárov a fotoreportérov z časopisov zameraných na tematiku zelene.

„Keď sme v deväťdesiatych rokoch začali s plynofikáciou, upravovali sme aj verejné priestranstvá. Chceli sme ľudí motivovať, aby si aj oni udržiavali svoje záhradky a okolie domov, ktoré často využívali ako skládku nepotrebných harabúrd. Po tom, ako sme plechové autobusové zastávky nahradili peknými drevenými, verejné budovy vyzdobili muškátmi a náš zamestnanec sa staral o ich okolie, objavili sa muškáty aj v oknách rodinných domov a dedinčania si začali okolo nich udržiavať poriadok. Okrem toho sme pri studniach vybudovali altánky, v lesnom teréne urobili ohniská, ktoré správa lesov zásobuje drevom,“ hovorí Miroslav Ďuráči.

Tvrdí, že v krajšom, kultúrnom prostredí je aj menej vandalizmu.

Z bývalej lesnej železnice urobili cyklistickú horskú cestu, ktorú cykloturisti, najmä z Trenčína, nazývajú „kyslíkovou“.

Politická orientácia dediny je určená jej polohou. Vedľa obecných tabúľ je aj tabuľa miestnych organizácií politických strán. Jediným plagátikom sa na nej prezentuje SNS, mnohými plagátikmi HZDS.

„Bývam v Soblahove už vyše štyridsať rokov, a tak vidím, ako sa to tu z roka na rok skultúrňuje, skrášľuje, je plyn, voda, buduje sa kanalizácia. Ale nespájala by som to so žiadnou politickou stranou,“ hovorí pani postávajúca pred jedným z domov.

Ostatné ocenené dediny

Osemdesiatpäť podnikateľov a sedemnásť podnikateľských subjektov venujúcich sa grobským špecialitám. To je obec Slovenský Grob v okrese Pezinok, ktorá dostala ocenenie za rozvoj tradícií v oblasti tradičnej gastronómie a podporu obce podnikateľským aktivitám.

Niektorí obyvatelia nedajú na prácu starostu dopustiť, iní sú zúriví.

„Všade nás vychvaľujú, ale to je len akože,“ hovorí takmer bezzubý dôchodca stojaci pri bicykli neďaleko pouličných predavačov textilu.

Tvrdí, že starosta je zlý, že sú problémy so stavbou kanalizácie a starosta vraj na tom čosi zarobil. To isté opakuje aj o hasičskom materiáli.

„Pravdaže tu ľudia nie sú spokojní so starostom, to sa všetko len šáli.“

Okoloidúca pani oponuje: „Výborného starostu máme, všetci sú s ním spokojní.“

Slovenský Grob je pomerne rozľahlá dedina na rovine, kde je najmä veľa reštaurácií ponúkajúcich husacinu. Na prvý pohľad moderná dedina, žiadne potulujúce sa psy a mačky, hrkotajúci starý traktor či ujko ťahajúci vozík. V dedine vidieť cez deň len mamičky s kočíkmi a dôchodcov.

„V Slovenskom Grobe je najnižšia nezamestnanosť v regióne, a tým asi aj na Slovensku. A ľudia, ktorí sú evidovaní ako nezamestnaní, môžu pracovať v obci v rámci verejnoprospešných prác. Každý, kto chce, má možnosť pracovať,“ tvrdí starosta Jozef Javorka.

Ďalšou ocenenou dedinou je obec Bukovce v okrese Stropkov, ktorá „založila svoje prosperovanie na vysokej kvalite životného prostredia a dokázala nájsť vhodný model spolužitia s rómskou komunitou“. Poslednou z ocenených je maličká dedinka Brdárka z okresu Rožňava, ktorá má len 80 obyvateľov. Uznanie dostala za rozvoj kultúrnych tradícií v oblasti zachovania identity prostredia a životaschopnosti komunity.

RICHARD FILIPKO

FOTO – AUTOR