Potom sa v ich živote niečo stalo.

Spreneverili veľké peniaze, pustili sa do riskantného obchodu, ktorý nevyšiel. Sadli opité za volant. V hádke bodli nožom.

Z normálnych, vcelku usporiadaných žien, sa zrazu stali väzenkyne. Niektoré majú sotva dvadsať a sú za mrežami už tretí raz, iné sa tam dostali prvý raz v päťdesiatke.

Zo života, ktorý bežne žili, im zostalo len torzo. Niektoré tu stratia aj celý kus života, čas, ktorý im príroda vymerala pre materstvo.

Aj zlatá klietka je klietka

Aký je život žien v slovenskej väznici?

Za niekoľko hodín návštevy sa dá spoznať len veľmi povrchne. Keď za vami zapadne brána, bez ohľadu na to, či ste odsúdená alebo novinárka, bez sprievodu sa nemôžete voľne pohybovať ani pýtať.

Za mrežami evidentne existujú dva životy. Ten „oficiálny“, podľa režimu ústavného poriadku, a ten druhý, ktorý sa neľahko spoznáva aj ľuďom, čo sú s odsúdenými v dennom styku.

„To sú tie nepísané pravidlá hry, ktoré si vytvárajú odsúdené medzi sebou. Aj nám sa to ťažko spoznáva, lebo to je druhý život väzňa, ktorý sa začína po večierke, keď dozor nie je taký intenzívny. Šikanovanie, lesbické vzťahy, rôzne zvykové práva, do ktorých vnikáme len čiastočne,“ hovorí psychológ ústavu major Mgr. Juraj Bača.

Aj na prvý pohľad však vidno, že po revolúcii sa zmenil život aj ženám za mrežami.

Láger, ako ženy stále volajú ústav na výkon trestu odňatia slobody, by dokonca brali aj študenti. Tí, čo sa tu boli pozrieť, tvrdia, že je to oveľa krajšie ako na internáte. Chodí sem aj veľa návštev z celého sveta.

Na Slovensku je jediný ústav na výkon trestu odňatia slobody pre odsúdené ženy v Nitre-Chrenovej.

Moderné a vzdušné zariadenie vôbec nebudí dojem klasického vä- zenia. Takmer žiadne mreže, plechové závory ani ponuré tmavé chodby. Maľovka je čisto biela. Na celách nie sú zamrežované okienka, známe z filmov, ženy v prvej nápravnovýchovnej skupine nie sú dokonca ani zamknté.

Cely, ak to tak vôbec možno nazvať, sú riešené bunkovým systémom. Bunka pozostáva z jednej štvorposteľovej a jednej trojposteľovej ubytovacej miestnosti, ktoré majú spoločnú umyváreň a WC. Tri bunky majú spoločnú kuchynku, kde si ženy varia kávu a čaj. V izbách sú parkety, kvety, slušný nábytok, na oknách záclony.

Možnosť nechať si dieťa po narodení vo väzení, ako je to možné v škandinávskych krajinách, v Poľsku, Rakúsku, Rusku, ale aj v Česku, však na Slovensku neexistuje a zatiaľ sa o nej ani neuvažuje.

Všetky ženy pracujú

Vzdušné cely, kultúrnoosvetové aktivity, kadernícky salón, knižnica, telocvičňa. Ľudí to irituje.

„Naším účelom nie je pestovať pocity viny, nechceme, aby väzenské zariadenie vzbudzovalo depresie. Pracujem vo väzenstve už dlhé roky a som za takýto progresívny model. Z vlastnej praxe môžem povedať, že to má výsledky. Pre odsúdeného by mal byť jediným trestom trest odňatia slobody. Študenti, ktorí tu boli na stáži, povedali, že odsúdené majú lepšie podmienky ako oni. Áno, ženy tu majú síce aj videofilmy, ale nemajú slobodu. Sloboda je najvyšším atribútom človeka. Aj zlatá klietka je klietka,“ hovorí vedúca sekretariátu riaditeľa ústavu, majorka Mgr. Alžbeta Raffajová.

„Ešte nikto nikoho nehumánnym spôsobom k ľudskosti nevychoval. Predtým boli so ženami vážne problémy. Boli veľmi agresívne voči sebe, aj voči príslušníkom zboru. Odkedy existujú nové priestory, nevyskytla sa ani jedna samovražda, ani vážnejšie prípady sebapoškodzovania,“ hovorí psychológ ústavu.

Režim je prísny. Budíček je o tri štvrte na šesť. O šiestej raňajky, po raňajkách nástup na chodbe na sčítanie.

Všetky ženy potom nastupujú do práce. Niektoré pracujú priamo v ústave – v práčovni alebo šijú topánky, iné rozváža autobus na sezónne práce na pole, teraz napríklad okopávajú vinič, alebo do nábytkárskej prevádzky.

Zo mzdy im väčšinou veľa nezostane. To, čo zarobia, je presne rozúčtované. Zo zárobku sa platia všetky dlhy odsúdenej, súdne trovy, výkon väzby, advokát, výživné na deti. Ak stratia, alebo si navzájom ukradnú napríklad erárne papuče, musia ich zaplatiť. Časť dostanú ako vreckové, ktoré môžu minúť v bufete.

Pracuje aj 29-ročná Božena, ktorá je v novodobej histórii slovenskej justície jedinou ženou odsúdenou na výnimočný trest odňatia slobody. Dvadsaťpäť rokov dostala za spoluúčasť na spáchaní beštiálnych vrážd dvoch bezdomovcov. Šije topánky.

Sny sú najhoršie

Dvadsaťpäťročná Martina má výraz hanblivej školáčky. Je tu ôsmy mesiac a ešte dva razy toľko ju čaká. Pre plachú blondínku je to strašne veľa, pre rodičov, ktorí jej vinou navždy stratili svoju dcéru, je to nepochopiteľne málo.

„Bola to autonehoda,“ povie útla dievčina.

Má na sebe modrú pracovnú uniformu, práve prišla z práčovne.

„Bola už tma, večer, popíjali sme. Partia kamarátov ma prehovorila, aby som si sadla za volant. A potom sa to stalo. Namiesto brzdy som šliapla na plyn. To dievča bolo len o rok staršie ako ja. Zavolali sme sanitku, ale už sa nedalo nič robiť. Bola na mieste mŕtva.“

Máva hrozné sny. Jeden sa jej neustále opakuje.

„Stále sa mi vracia tá chvíľa, ako chcem stúpiť na brzdu. Budím sa celá spotená.“

Martina zatiaľ nevie, ako bude žiť, keď sa vráti domov. Je z malého mestečka na Záhorí, kde to o nej každý vie. Tri mesiace po nehode sa liečila na psychiatrii.

„S myšlienkou, že som niekomu tak veľmi ublížila, sa strašne ťažko žije. Bojím sa, že sa toho nikdy nezbavím, ublížila som mnohým ľuďom, vzala som život mladej žene, ublížila som svojej rodine.“

Veľmi jej pomáha manžel, ktorý zostal pri nej.

„Zdá sa však, že aj ostatná rodina sa už s tým zmierila,“ dodá potichu.

Juraj Bača, ktorý pracuje vo väzenstve ako psychológ už jedenásty rok, tvrdí, že pocity viny u žien nebývajú väčšinou až také silné.

„Je to variabilné. U mnohých pocity viny úplne chýbajú. Veľmi málo vyskakujú, väčšinou len v prvé dni. Objavujú sa viac v snoch, v bdelom stave veľmi nie. Ženy mávajú skôr depresie, ak strácajú kontakt s deťmi, s rodinou. Vtedy s nimi intenzívnejšie pracujem, vysvetľujem, že ľudia tam vonku nemajú toľko času vypisovať listy.“

Najťažšie sú prvé dni

Tesne pred mojou návštevou v ústave priviedla eskorta novú odsúdenú. Za vraždu. Žena vyfasuje väzenský odev, pyžamo, papuče. Všetko, čo má na sebe a v kabelke, odovzdá do skladu. Svoje bude mať len nohavičky a podprsenku, zopár drobností, fotografie a myšlienky. Tých sa nezbaví.

Ženy sa neumiestňujú do ciel podľa toho, či sú z kriminálneho prostredia, alebo žili dovtedy celkom bezúhonne.

„Snažíme sa však, aby menej narušené ženy boli v bunke s podobnými,“ hovorí psychológ.

Všetky ženy sa zhodujú v jednom: najťažšie je zmieriť sa s tým, kde sa ocitli.

„Väzba je šok. Človek má pocit, akoby naraz všetko, čo predtým prežil, prestalo existovať. Nič už nie je také, ako bolo. A zdá sa vám, že nikdy nebude. Po čase je to lepšie,“ hovorí Martina.

Psychológ jej slová potvrdzuje.

„Najťažšie je zvyknúť si, že je tu úplne iný systém. Zvyknúť si na to, že už nemôžete rozhodovať sama o sebe, že musíte rešpektovať režim, všetky príkazy. Mnohé to nedokážu. Vzdelanejšie ženy však skôr pochopia, že čím rýchlejšie sa prispôsobia, tým je adaptačný proces rýchlejší, a potom fungujú dobre. Tie, ktoré to dokážu, zistia, že v ženskej väznici sa dá žiť celkom slušne.“

Tridsaťdeväťročná Ingrid si zvykala celých osem rokov. Zo začiatku bola často v izolácii, lebo nedokázala vyjsť so ženami, často vyvolávala konflikty a stávala sa ich obeťou. Sama nevie vysvetliť, prečo jej to tak dlho trvalo.

Martina si spomína: „Vôbec som si nedokázala predstaviť, čo ma čaká. Ženy vo vyšetrovacej väzbe ma strašili, že sú tu bežné bitky, že ženy po sebe hádžu stoličky, trhajú si vlasy a že sa nedovolám pomoci dozorkyne. V noci sa mi o tom snívalo, spomínala som na drastické filmy z amerických väzníc. Prišla som sem naozaj s hrôzou, v skutočnosti je to však niečo iné. Dá sa tu žiť.“

„Prekvapilo ma, že ženy sa tu jedna druhej nevypytujú, za čo trest dostali. Myslela som, že každá nová musí o sebe všetko povedať,“ hovorí Ľubica.

Nemusí. Vychovávatelia im hovoria, aby si chránili súkromie. Ak potrebujú, môžu sa prísť vyrozprávať k nim, alebo sa zveriť niektorej z odsúdených, ku ktorej si vytvoria blízky vzťah.

Droga silnejšia ako sloboda

Dvadsaťdeväťročná Ľubica už prečítala všetky knihy z väzenskej knižnice. Teraz si necháva nové posielať v balíkoch. Nikdy by si nepomyslela, že raz skončí v erárnom väzenskom oblečení a bude šiť topánky. Úspešne zmaturovala na ekonomickej škole, chystala sa na vysokú. Potom prišiel heroín.

„Skúsila som ho raz na diskotéke. Bolo to krátko po revolúcii. Len tak zo zvedavosti. O drogách sa vtedy toľko nehovorilo. Mali sme vypité, tak sme to vyskúšali. Spadla som do toho.“

Za krádeže a drogy bola odsúdená na 17 mesiacov. Rok má už za sebou.

„Keď sa pozriem dozadu na svoj život, nevidím tam nič dobré,“ hovorí atraktívna blondína typu modelky Sklenaříkovej.

Na otázku, či urobí všetko preto, aby sa sem už viac nedostala, odpovie bez premýšľania.

„Drogy sú silnejšie. Viem, že do toho môžem zase padnúť. Mám však rodinu, ktorá mi môže pomôcť, otec žije v Nemecku, sestra v Taliansku. Nechcem zostať na Slovensku.“

Čím si ženy spríjemňujú život?

Aj maľovaním a česaním. Dokonca aj tie, ktoré sa v civile nemaľovali, s tým vo väzení začnú. Dôležité je zabiť čas.

Na nádvorí nitrianskeho ústavu čaká hlúčik mladých žien, až im personál otvorí veľkú bránu. Vracajú sa z práce na obed. Väčšina z nich je namaľovaná, niektoré majú nalakované nechty. Ich vlasy vyzerajú, akoby práve prešli rukami kaderníčky. Skrášľovanie všetkého druhu je jednoducho spôsob, ako si tu život aspoň trochu spríjemniť. Je to zvláštnosť ženských ústavov. V ústave je malý kadernícky salónik, kde sa môžu ženy navzájom upravovať.

„Ženy tu spravidla opeknejú,“ hovorí psychológ Juraj Bača. „Má to význam, nezabúdajú na to, že sú ženy. Nech sú pekné a čisté, prečo by sme im to neumožnili. Mnohé odsúdené sem prídu a nemajú vypestované hygienické návyky. Niektoré sa to naučia až tu.“

Odsúdené ženy veľmi dbajú, aby boli čisté a pekne učesané. Je to tlak kolektívu. Rozoberajú, čo by ktorej pristalo, maľujú sa, farbia si vlasy.

„Je fajn, že tu je niečo také, približuje nás to trocha k životu, ktorý je vonku,“ hovorí Martina.

Rúže, očné tiene, laky na nechty sú aj súčasťou väčšiny balíčkov, ktoré odsúdené dostávajú od príbuzných. Rovnako poteší už len káva a cigarety.

Najväčšou príležitosťou, kedy sa ženy snažia vyzerať čo najkrajšie, sú návštevy. A, samozrejme, odchody.

„Mali sme tu jednu Rómku, tá nemala žiadne maľovátka, tak ju ženy skrášlili z toho, čo ponachádzali. Každá jej dala niečo, takže dievčina išla domov pekná ako obrázok,“ hovorí psychológ.

Najhoršia je bezmocnosť

Ingrid maľuje obraz zátišia s chryzantémami. Krásne žlté kvety vo veľkej váze. Také by raz chcela dať mame na hrob. Nemohla jej ísť na pohreb. A nemohla jej nikdy ani vysvetliť, ako veľmi ju mrzí, čo urobila. Na listy nikdy nedostala odpoveď.

Tridsaťdeväťročná žena je perfektne upravená. Dokonalý účes, namaľované oči aj pery. Aj v sivom väzenskom kostýme montérkového strihu so šatkou na ramenách vyzerá atraktívne.

Rozvedená, vyučená chemička, dve deti.

„Mám najhorší paragraf. Vražda. V afekte,“ povie sotva počuteľne.

Odsúdená na jedenásť rokov. Je tu už deviaty rok.

„Išla som s priateľom na chatu, pohádali sme, potom prišla bitka a takto nešťastne to dopadlo. Už mu nebolo pomoci. Išla som sa udať na políciu.“

Ingrid mala veľké problémy prispôsobiť sa režimu.

„Sedem rokov som bojovala sama so sebou. Nevládala som sa prispôsobiť ničomu. Ani som sa nesnažila, nemala som žiadnu motiváciu.“

Matka dvoch takmer dospelých detí hovorí, že dozrela len minulý rok.

„Akoby som precitla a zmúdrela až teraz. Keby som mala ten rozum, čo teraz, určite by som neurobila to, čo som urobila.“

Tvrdí, že najhoršia je bezmocnosť.

„Keď sa rodina na vás hnevá, vtedy je to ešte dobre, vtedy je ešte šanca, že vám odpustia. Najhoršie je, keď vás celkom odpíšu.“

Za vyše deväť rokov mala asi štyri návštevy. Brat a pred dvoma rokmi konečne aj dcéra.

„Snažím sa ich pochopiť, oni to možno prežívali horšie, nevedeli sa s tým vyrovnať.“

Od syna, ktorý sa učil písať práve vtedy, keď išla do väzenia, nikdy nedostala list. Videla ho len na fotke, ktorú jej poslal brat.

„Keby som mala niekoho, kto by ma podržal, asi by som už bola vonku, mohla som dostať po dvoch tretinách odpustenie trestu.“

Vráti sa domov?

„Domov? Neviem, či mám ešte domov. Mama zomrela, syn o mne nechce počuť. Rozmýšľam nad tým, kam pôjdem. Asi tam, kde ma nik nepozná. Pokúsim sa začať od začiatku. Ale to sa nedá vymazať zo života.“

Ingrid verí, že vzťah s dcérou sa napraví. So synom to bude veľmi ťažké.

„Ja totiž nemám rada násilie. Hovorím si, koľko slobody dáš, toľko dostaneš, koľko lásky dáš, toľko dostaneš. Viem, že to záleží odo mňa, aby videli, že viem žiť.“

* * *

Keď ženy naposledy zatvárajú za sebou väzenskú bránu, každá si povie, nikdy viac. Napriek tomu sa mnohé vracajú. Opäť do toho spadnú.

Zamestnanci ústavu vedia, že mnohé ženy tu žijú v lepších podmienkach ako na slobode. Tie, ktoré nemajú domov, alebo sa im rozpadla rodina, často odtiaľ ani nechcú odísť. Neustála činnosť ich totiž môže najlepšie ochrániť pred nimi samými. Niektoré ženy dokonca pred odchodom plačú a prosia, aby mohli odsedieť trest za niektorú inú.

„To sú tie nešťastné bytosti, bezdomovkyne, ktoré nemajú kam ísť, jediný hotel, kde sa môžu vyspať, je pod mostom, a najesť sa z kontajnera,“ hovorí psychológ.

V nitrianskom ústave je 242 miest, ale už niekoľko rokov je zaplnený iba z dvoch tretín. Štatistika odsúdených žien ani neklesá, ani nestúpa. Ženy si tu vykonávajú tresty za podvody, lúpeže, krádeže i vraždy. V posledných rokoch narkomanky.

Niektoré majú sotva dvadsať a sú vo väzení už tretí raz, iné sa sem tam dostali prvý raz v päťdesiatke.

Vychovávatelia, dlhoroční zamestnanci ústavu, sa zhodujú v jednom – nemožno ich posudzovať podľa toho, čo urobili, ale podľa toho, ako sa správajú teraz.

Väznica je pre ľudí. Každý vodič, každý človek tam „vonku“ je totiž ich potenciálny klient. Nik z nás nemôže so stopercentnou istotou povedať, že raz sa to nestane aj jemu.