FOTO - JOSÉ LUIS CABEZAS

Sabata je pomerne tenké. V slovenčine existujú tri jeho najznámejšie romány: Kniha o hrdinoch a hroboch, Tunel a Abbadón zhubca a teraz kniha Spisovateľ a jeho prízraky (preložil Vít Urban, Mladá Fronta, Praha 2002).

Okrem toho je však Sabato aj talentovaný maliar. Maľovať začal ešte v Paríži pred vypuknutím druhej svetovej vojny, keď sa priatelil so známymi surrealistickými maliarmi: Dominguez, Lam a Matta.

Román ako ponorka

Ernesto Sabato je mravokárcom umeleckej spoločnosti, ktorá si povedala, smie všetko to, čo smú deti počítačového veku. Pod nálepkami multimediality a interaktívneho umenia si zaumienila prekračovať hranice žánrov a vytvárať syntézy literatúry, filmu, hudby a výtvarného umenia. Autorovi knihy Spisovateľ a jeho prízraky sa to nepáči. Je proti chaosu, preskakovaniu prirodzených hraníc a ako angažovanému umelcovi mu nezostáva nič iné, než bojovať proti prízrakom. Nimi môžu byť zlovestné ideológie, ale aj tvorcovia. A niekedy len omylní ľudia, umelci dobrej vôle, experimentátori, spisovatelia príliš očarení technikou, napríklad možnosťami filmu.

Sabato naozaj odvrhol len tých, ktorí „už pri písaní myslia na bastardné výhody sfilmovania“, teda chladných kalkulátorov a vypočítavcov všetkého druhu. „Pokus napísať román na spôsob filmu totiž pripomína ponorku, ktorá sa chce vyrovnať prestíži letectva, a preto sa snaží poskakovať nad hladinou pomocou vrtule a niekoľkých krídelok.“ Sabatove pochybnosti platia a budú platiť dovtedy, než také veľkolepé multimediálne dielo, čo by sa vyrovnalo tomu najlepšiemu z literatúry, maliarstva a hudby, vznikne.

Dvaja Borgesovia

Vyberá si prízraky, ktoré sú najtypickejšie: napríklad proti Robbe-Grilletovi a novému románu bol už vtedy, keď sa jeho sláva dotýkala hviezd. Polemizuje s Nathaliou Sarrautovou, lebo tá zasýpa „posmeškami spisovateľov, ktorí ju splodili“. Spochybňuje slávneho krajana Borgesa - tvrdí, že existujú dvaja Borgesovia, jeden píše „nádherne a dojímavo“, druhý len pestuje hravú myseľ, ktorá „vedie k eklektizmu“, „nehľadá pravdu, radšej diskutuje z púheho duševného potešenia z diskusie, a to predovšetkým preto, aby uspokojil záľubu, ktorú zdieľa literát so sofistom: slovami debatovať o slovách“.

Ale Sabato je aj nádherný a dojímavý: predovšetkým v tých pasážach, kde sa priznáva k láskam mladosti, k Bretonovi a surrealizmu, ktorý je stále autentický, lebo chce zvrhnúť vládu púhej literatúry a púheho umenia a hlása, že umenie sa musí postaviť zoči-voči „problémom človeka a jeho osudu“.

Telesnosť a duchovnosť

Sabato je konzervatívec a pritom radikál. Je proti tomu, aby malo umenie falošné ciele, najmä proti nacionalistickému umeniu. A je aj proti „periférizmu“ - realizmu, ktorý lipne na všetkom, čo nepresahuje región. „V ich poňatí by celé Kafkovo dielo muselo byť falošné, lebo nezachytáva zvyklosti na pražskom bitúnku.“

Hlavná téma umelca, románopisca súčasnosti sa nemení: ľudský údel vo svete, v ktorom Boh je spochybňovaný, vysmievaný a predovšetkým, v ktorom nie je. Ukázať, že umenie je bytostne telesné a hľadanie duchovného obsahu večné. „Vlasťou človeka nie je tento čistý duch, ale hraničná, pozemská krajina, dvojaké a rozorvané územie, z ktorého sa rodia nové prízraky románovej fikcie,“ tvrdí Sabato. „Ľudia píšu fikcie, pretože sú telesní, pretože sú nedokonalí. Boh romány nepíše.“

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)