Životopisci slávnych osobností sa veľmi často zameriavajú na život tvorcov a jeho morálne aspekty, a tak súdia a odsudzujú len na základe informácií, ktoré majú k dispozícii. Walter Biemel, autor monografie o Martinovi Heideggerovi o tomto probléme píše hneď v úvode svojej knihy a polemizuje s predstavou, že „dielo je možné prostredníctvom autorovho života sprístupniť“ alebo dokonca vysvetliť. A tak o živote najslávnejšieho nemeckého filozofa 20. storočia napíše len niekoľko málo viet, väčšinu z nich práve o Heideggerových sympatiách k nacizmu, teda o najproblematickejšej časti filozofovho života. „Politický omyl z roku 1933 trval len krátko, už v roku 1934 zložil funkciu zvoleného rektora. Hannah Arendtová porovnáva tento omyl oprávnene s omylom Platónovým. Je ľahké vrhnúť sa na tento omyl, aby sme Heideggera odsúdili. Keby bol tento omyl výsledkom jeho myslenia, muselo by s ním skončiť i toto myslenie.“
Pre spravodlivé posúdenie knihy americkej historičky Elzbiety Ettingerovej je dôležitá práve posledná veta z vyššie uvedeného citátu. Jej kniha je odsudkom Martina Heideggera, a to odsudkom úplným. Tiež sa v nej hovorí, že Heidegger sa svojho najväčšieho politického omylu nikdy nezbavil. „Z Jaspersových poznámok je však jasné, že vedel, že Heidegger sa nikdy nerozišiel s národnosocialistickou ideológiou a že sa mu nedá veriť.“ Osobne si myslím to isté, čo Ettingerová, ale byť autorom takej biograficky demýtizujúcej knihy, doložil by som dielo citátom priamo z Jaspersových poznámok. A podobne by som citoval z Heideggerových listov Arendtovej. Autorka totiž svoje tvrdenia dokumentuje len citátmi z jednej strany a len výnimočne zo strany nemeckého filozofa, ktorého však chce demaskovať ako pokrytca a takmer patologického klamára.
Verím, že vo svojich milostných listoch bol často neúprimný a aj banálny, niekedy i gýčový. To všetko Ettingerová tvrdí, ale nedokladá doslovnými citátmi. Pokladám to za veľký nedostatok jej práce, ale nie za jediný. Heideggerovým dielom sa príliš nezaoberá, len morálnymi nedostatkami a ľudským zlyhaním jeho tvorcu. Hlavným príbehom knihy je totiž milostný vzťah univerzitného profesora Heideggera a jeho žiačky Hannah Arendtovej, ktorý trval od roku 1924 do roku 1929, keď sa Arendtová vydala za Güntera Sterna. Nehľadiac na nový vzťah, vzájomná láska profesora a žiačky pretrvala oveľa dlhšie, prakticky až do smrti oboch hlavných aktérov.
Ettingerová, a to je príznačné, neupozorňuje ani slovom na to, že by každý vzťah medzi ženatým profesorom a študentkou mal byť nerovný a nemravný, ale na to, že nemravný je práve tento vzťah. Predovšetkým od chvíle, keď profesor začal sympatizovať s Hitlerom a ideológiou nacionálneho socializmu, teda v rokoch 1933 - 1934. V týchto rokoch tiež - síce neverejne, ale celkom zreteľne - vyjadril svoje antisemitské názory. Hannah Arendtová bola Židovka, v druhej polovici svojho života (a zvlášť po roku 1945, keď si svetová verejnosť vypočula pravdu o holokauste) vystupovala dokonca ako Židovka veľmi uvedomelá a sebavedomá. Bola však aj osobnosťou celkom mimoriadnou, vo svojom mysliteľskom diele, ale i v živote, lebo sa riadila láskou a porozumením, ktoré kládla vyššie než dary rozumu a intuície.
Sympatizujeme a súcitíme s Arendtovou aj preto, že opovrhujeme pokrytectvom všetkého druhu. Pokrytectvom však nemyslíme hanblivosť, prirodzený sklon väčšiny ľudí, ktorí odmietajú prežiť celý svoj život pred zvedavou verejnosťou. Pokrytectvo ako druh klamstva, ktoré sa môže stať súčasťou malomeštiackeho štýlu života. Práve tu vidíme veľkosť Arendtovej a oceňujeme noblesu a veľkosť lásky, ktorá okrem iného odmieta vydávať svojich partnerov senzáciechtivému davu.
Autorka biografického diela môže ponúknuť len veľmi približnú verziu tohto milostného príbehu, a čím je jej videnie čierno-bielejšie, bez schopnosti rozlišovať, tým je pochybnejšie a tým viac sa čitateľom vnucuje presvedčenie, že sa nepriťahujú len protiklady, ale predovšetkým veľké, naozajstné osobnosti.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)
