Pamätám si to, akoby to bolo predvčerom, a pritom už odvtedy ubehlo pätnásť rokov: Sedím vo svojej izbe v rodičovskom dome, tranzistorové rádio značky Domino naladené na Rakušákov a počúvam, čo je nové v pop-music. Vlastne počúvaniu venujem len časť pozornosti, lebo, pravdu povediac, Dexy‘s Midnight Runners, Journey a Falco ma zasa až tak neberú. Zrazu som však začul sound, ktorý ma prinútil odložiť knižku: Smooth Operator, spieva vzrušujúco „rovný“ ženský hlas, kapela ležérne pulzuje a saxofón hladí ako v tom najpríjemnejšom bare na svete. Dozvedám sa, že je to nigérijská speváčka Sade Adu, ktorá vydala so svojou skupinou Sade debut Diamond Life (1984). Toto je zvuk, ktorý ma bavil, pop pre džezmanov.

Debut Sade sa stal senzáciou. Cool prístup - cool nie v zmysle „fasa“, ale chladný, rezervovaný - skôr vnútorný oheň ako proklamovaná dravosť a emotívnosť. Sade bola Le femme fatale osemdesiatych rokov. Jej nahorkastý hlas vzbudzoval priam erotické fantázie a nezanedbateľný bol aj prenádherný zjav bývalej modelky. V tejto dekáde vydala ešte ďalšie dve platne, s jednou to skúšala v roku 1992 a potom sa vytratila zo scény do svojho súkromia, príjemne vydláždeného desiatkami miliónov predaných nosičov. Zašila sa tak dôkladne, že jej comeback (s pôvodnou zostavou kapely) sa dá doslovne považovať za nový začiatok.

Nič už nie je také ako predtým, možno hádam iba tvár 42-ročnej speváčky a skladateľky sa až tak nezmenila. Všetci, čo robia pop, sa musia vyrovnávať s elektronikou. Inak to robí Madonna, inak Aretha Franklinová. Elektronika je, samozrejme, použitá aj tu. Všetky bicie nástroje sú „z mašinky“ a treba oceniť vkus pri ich programovaní. Nájdeme tu aj gitarové loopy (veľa akustickej gitary), mäkké analógové zvuky, elektronické zvuky, všetko priam s minimalistickou mierou. Sade spieva ako za starých čias, možno ešte hlbšie a emotívnejšie. Chýba mi saxofón - hoci mierne insitný, ale štýlový - gitaristu Stewarta Mattewmana.

Lovers Rock nemá s džezom už nič spoločné, cieli priamo do stredného prúdu vkusného popu pre dospelákov. V kaviarni poteší, na party pohladí, pri práci nevyruší. Tento album má jediný problém: pesničky - kolektívne podpísané - sa akosi odmietajú usadiť v priestore medzi dvoma ušami.

Napadá mi situácia: ste do niekoho zaľúbený, trávite s ním dlhé hodiny. Potom sa vám na dlhé roky vytratí z očí. Náhodou ho stretnete. Je rovnaký ako predtým, s rovnakým šarmom, s hromadou nových zážitkov. Rozpráva vám a vy si zrazu uvedomíte, že staré časy sú nenávratne preč a ten človek už na vás nepôsobí tak magicky. Vlastne na vás nepôsobí vôbec magicky, je to normálny, sympatický človek. Je fajn, ale keď sa rozlúčite, prídete domov a zavriete za sebou dvere bytu, už ani neviete, že ste ho stretli.

MARIAN JASLOVSKÝ

(Autor je redaktor internetového magazínu inzine.sk)