občanov maďarskej národnosti a osobnosti, ktorých meno obce nesú, tu nikdy nepôsobili. Obce boli premenované vyhláškou Povereníctva vnútra v roku 1948.

Domáci bežne používajú dva názvy. „Keď hovoríme po maďarsky, tak hovoríme, samozrejme, Diószeg. Keď po slovensky, tak Sládkovičovo,“ hovorí Jozef T. zo Sládkovičova.

Tomášikovo je dedinka mimo hlavných ťahov, turisti doň občas zájdu obdivovať unikátny drevený mlyn na Malom Dunaji. „Ako to tu voláme? Tallós,“ povie automaticky mladý obyvateľ obce Ján Kutak. „Po slovensky hovoríme Tomášikovo, ale Slovákov je tu dosť málo.“

Spokojnosť s novým názvom je priamo úmerná množstvu slovenského obyvateľstva, ktoré v obci žije. Niekde sa po revolúcii pokúšali vrátiť k jednému, pôvodnému názvu. „Mali sme tu aj referendum, že chceme byť opäť Gúta. Ministerstvo vnútra to zamietlo,“ hovorí starosta Kolárova, kde žije 82 percent Maďarov. Podľa neho by bol návrat dobrý, veď dnešný názov aj tak nie je správny - Ján Kollár sa písal s dvomi l.

Štúrovo je najväčšie z miest, ktoré sú pomenované po významných národných postavách. „V roku 1991 sme mali platné referendum, v ktorom sa občania vyslovili za návrat k pôvodnému názvu Párkány. Vláda vtedy s návrhom nesúhlasila,“ hovorí primátor Ján Oravec. Podľa miestnych za Parkan boli aj mnohí Slováci, ktorí tu žijú od prvej republiky, keď bol tento názov oficiálny. Obyvatelia používajú podobný model ako v iných obciach - po maďarsky Párkány, po slovensky Štúrovo.

Medzinárodne najznámejšou obcou pomenovanou po významnej osobnosti je zrejme Gabčíkovo, nazvané po slovenskom hrdinovi druhej svetovej vojny, ktorý spáchal atentát na ríšskeho protektora Heydricha.

Obyvatelia, ktorí sú takmer všetci maďarskej národnosti, ju však volajú Bös. „ Pred niekoľkými rokmi sme tu mali referendum, žiadali sme pôvodný názov. Navrhovali sme tvar Beš, ako sa to písalo za prvej republiky. Návrh nebol schválený,“ hovorí starosta.

Iná situácia je v Palárikove. V bývalom Slovenskom Mederi žije 90 percent Slovákov. Na nový názov si už zvykli. „Boli tu ojedinelé pokusy, ale nie veľmi významné. Referendum sme nemali. Starí ľudia síce ešte niekedy povedia: my Mederáci, ale mladší už žijú v Palárikove. Je to pekný názov,“ hovorí starosta obce Jozef Derňár.

Obce sa líšia aj v názore na osobnosti, po ktorých sú pomenované. V Tešedíkove obecné zastupiteľstvo už dva razy zamietlo návrh tamojších matičiarov umiestniť v dedine bustu Samuela Tešedíka. Práve preto, že s obcou nebol nijako spätý.

Pamätník Jána Palárika v Palárikove, Ľudovíta Štúra v Štúrove či Samuela Tomášika v Tomášikove nemajú. V Sládkovičove visí busta a pamätná tabuľa Andreja Sládkoviča už takmer tri desaťročia, hoci Sládkovič tam tiež nikdy nežil.

O zmene neuvažujú ani v Hviezdoslavove, malej dedinke s 346 obyvateľmi uprostred polí Žitného ostrova. Polovica z dedinčanov sú Maďari, polovica Slováci. Obec sa však po veľkom básnikovi volá už od roku 1921. Pomenovanie obce nevytlačilo pôvodný názov a nevyvoláva žiadne problémy.

„Predtým tu bol Červený Majer, Vörösmajor. Bolo to len pár domov. Keď prišli kolonisti z Oravy, novú obec pomenovali na počesť Hviezdoslavovej smrti,“ hovorí Ľudovít Németh. Sám je maďarskej národnosti, do Hviezdoslavova sa priženil, predkovia jeho ženy prišli z Dlhého Poľa.

Podobne zasvätení sú zrejme všetci Hviezdoslavovčania - na upravenom priestranstve vedľa obecného úradu stojí básnikov pomník a pamätná tabuľa, ktorá stručne spomína všetko podstatné - oravských prisťahovalcov i to, ako prišla obec k názvu.