Johanidesov pohľad do očí Londýna pozostáva zo zdanlivo nesúvisiacich spomienok, ktoré plynulo prechádzajú do predtúch, pričom obe tieto línie životnej špirály sa paralelne vyvíjajú, vzájomne sa obohacujúc o nové významy. Kniha je plná bizarných príbehov, ktoré často spája len to, že ich protagonisti nevedome napĺňali to, čo sa dá nazvať osudom.

Hlavný hrdina, rozprávač či skôr pisateľ dlhého listu svojej manželke, aj napriek svojmu profesionálnemu právnickému zaťaženiu vníma záhadnosť akejsi životnej spravodlivosti, ktorej rozsudky vykonávajú nie súdy, ale korytnačky, tráva či ženský necht. Je príjemné, že príbehové motívy spojené s našou komunistickou minulosťou nie sú ani v polohe odľahčenej anekdoty, ani moralizátorské. Vzťah dvoch priateľov - sudcov - je popísaný triezvo ako priateľstvo na život a na smrť, čiže až po šibenicu, na ktorú by sa za istých okolností navzájom museli obesiť.

„Johanides a Hrúz stelesňujú tendenciu k mysticizmu v novej slovenskej literatúre. Obaja sú vrcholne ironickí s obrovskou láskou pre ľudské bytosti a schopnosťou odsúdiť zlo v človeku, prijímajúc ho zároveň ako nevyhnutnú časť systému životných síl, ktoré v ľudskej duši pracujú,“ napísal britský bohemista i slovakista Robert Pynsent v štúdii popisujúcej tendencie slovenskej literatúry. Johanidesova novela opätovne potvrdila autorovo úmorné hľadanie veľkého tušenia, a to aj na úkor osobnej „vyváženosti“.

V modrých očiach Londýna sa totiž tiež neodráža nič menšie ako sadomasochistický vzťah medzi erotikou a spiritualitou. Nie však len v zmysle ich vnímaného antagonizmu, ale aj tajomnej komplementarity. O túžbe po absolútnom spojení je totiž nielen príbeh dvoch záhadných turistov v socialistickom Bulharsku, ale aj tragická psychóza dcéry Evy, ktorá sa stala nymfomankou, hľadajúc dokonalého muža v spoločnosti, kde muži nie sú, necítia či len nevedia, čo majú robiť.

Z textu pokojným potôčikom vyteká clivota z konca dlhoročného manželského vzťahu, ktorý sa udusil pod váhou spoluviny za smrť dcéry. Samovražda sa v diele pomenúva ako obrovská defraudácia, ktorá núti pozostalých, aby komusi donekonečna splácali dlh v podobe vlastných výčitiek. Johanidesovo príbehové „ja“ sa nesnaží zbaviť dcérinho hysterického obvinenia z incestu, ktorý mal viesť k jej samovražde, možno aj preto, že si veľmi dobre uvedomuje, koľko tabuizovaných komnát majú domy, v ktorých bývame. Na pozadí celého textu teda zostáva obrys ťaživého znemožnenia v očiach známych i neznámych, z ktorého je i nie je vyslobodenie.

Novela sa končí epizodickou svadbou neznámeho človeka s nervovo labilnou osobou, ktorá svojho ženícha miluje viac ako svoj život. Pravá láska?

Oceňujem, že v texte necítiť podfarbenie umelo nastaveným rytmom z akéhosi štýlotvorného syntetizátora. Johanides počúva svoj vlastný rytmus, voľná logika jeho rozprávania je však akýmsi zvláštnym spôsobom pochopiteľná, len čo sa s ním vydáte na cestu. Kniha prinesie podľa jednej kritičky estetický zážitok len tým, ktorí sú predisponovaní na radosť z depresie. Asi k nim patrím.