Matouška.

z dávnych čias.

Promenáda Trenčianskych Teplíc sa končí lesoparkom. Je v ňom aj malý rybníček. V týchto dňoch sa práve naň sústreďuje pozornosť kúpeľných hostí. Len sa tak hemží žabami. To by nebolo až také zvláštne, zvláštne je správanie sa žiab. Veľké a tučné nosia na chrbtoch menšie. Dokonca s nimi potom plávajú tesne pod hladinou. „Vozia si detičky,“ jasajú deti. „Kdeže, je čas párenia, takto vyzerá žabia láska,“ vedia dospelí, čo dávali pozor na hodinách biológie. Pritúlené žaby však minulú sobotu neboli jediným čudom na teplickej promenáde. V jarný podvečer pôsobili zvláštne aj mnohí ľudia. Ženy si vykračovali omotané pestrofarebnými boa. V šatách „charlestonkách“ s koketne spustenými pásmi. Vo vlasoch plných vlniek sa skveli saténové čelenky ozdobené štrasom, flitrami či pierkom. Akoby sa do Teplíc vrátila móda babičiek a prababičiek. K úplnej dokonalosti to dotiahol elegán s cylindrom, vo fraku a v „psích dečkách“ na nohách. Pri nohách s bielym živým psíkom. Ten tu však bol pracovne. Berlínčan Henry de Winter je spevák, ktorý vystupuje aj so slovenským bandom Bratislava Hot Serenaders. Do Teplíc zavítal preto, že v Kúpeľnej dvorane sa konal 1. swingový bál. A práve tam sa všetci náhlili.

Tí, ktorí milujú tradičný jazz a swing, vedia, že teplický swingový bál bol síce prvý, ale zďaleka nebol prvým stretnutím českých a slovenských bandov, ktoré hrajú najmä hudbu 20. a 30. rokov. Nadväzuje na populárne pezinské duely, kde dokonca stáli dve pódiá, na každom hrala skvelá kapela a pretekali sa. Teraz v Tepliciach to bolo viac o tanci.

Večer odštartovali Bratislava Hot Serenaders, vystriedal ich Pražský swingový orchestr Jana Matouška, kde si zahral aj líder Serenaders, trubkár Juraj Bartoš, potom patrilo javisko Ondřejovi Havelkovi s Melody Makers, neskôr vokálnemu kvartetu The swings, Sestrám Havelkovým….

Na parkete vírili všetky vekové kategórie. Občas ho uvoľnili pre bucľatý Spolek elegantních dám, ktorý predvádzal dobovú bielizeň i ohnivý kankán, či pre stepujúci Tap Dance Quartet.

Po polnoci prišlo i na duel. Na javisko sa vedľa seba usadili bandy Matouška a Havelku. Spočiatku hrali na striedačku, každý po pesničke, snažiac sa ukázať, kto je lepší. No lepšieho jednoducho nebolo, a tak sa špičkoví muzikanti, ktorých spája láska k tradičnej muzike, odviazali v strhujúcej „džemsešn“. Skončila okolo piatej ráno.

Nečudo, že keď sme sa pri raňajkách stretli s Ondřejom Havelkom, mal oči červené ako králik. Ale králik nanajvýš spokojný.

„Klika“ na Klikara

Ondřej Havelka sa v reštaurácii regeneroval jogurtom. Hoci bol v civile, a nie v pracovnom, teda vo fraku, mal aj teraz štýl športového elegána. Napriek evidentnej únave bol dobre naladený.

„Včera sa udiala krásna vec. Určité napätie, ktoré panuje medzi pražskými bandmi, vyprchalo. Večer výborne rozbehli Bratislava Hot Serenadres a potom už dva rivalské orchestre sedeli vedľa seba na scéne a spoločne hrali.“

Pre tých, ktorí nie sú v tejto hudbe až tak doma, treba vysvetliť, že všetci českí muzikanti, ktorí sa venujú tradičnému jazzu a swingu, sú odchovancami Pavla Klikara. V roku 1974 založil Originální pražský synkopický orchestr, OPSO, ktorý naštartoval éru autentickej interpretácie starého, historického swingu a jazzu, nadväzujúc na silnú tradíciu swingovej muziky v Čechách i na Slovensku v 30. a 40. rokoch.

„V 60. rokoch sa k jazzu a swingu hlásili mnohé kapely. Klikar to pozoroval a keďže bol vždy analytik a strašne múdry chlapík, a navyše miloval staré nahrávky, začala sa v ňom rodiť vízia založiť band, ktorý bude znieť ako dobové orchestre. Vznikol OPSO, ja som tam prišiel o dva roky neskôr. Hrávali sme pravidelne aj v Bratislave. Bývali to nádherné koncerty. Chodila tam na nás aj skupina mladých, nevynechali ani jeden koncert. Bola to partia ľudí, ktorí potom založili Bratislava Hot Serenaders. V istom období Pavel Klikar dokonca oslovil Juraja Bartoša, aby hral s nami v Prahe, ale rodičia ho nepustili, že je mladý. To bolo dôležité, lebo tu zostal, založil Serenaders a dnes je to veľmi kvalitný band.“

Aj Jan Matoušek, ďalšia hviezda swingového bálu, je bývalým členom OPSO. Ako nám Havelka prezradil, od vážnej muziky k jazzu ho priviedol práve Klikar.

„Honza bol pôvodne hráčom na lesný roh a hudobným režisérom. Klikar vycítil jeho veľký talent a oslovil ho, či by nechcel s nami hrať. Lenže, na akom nástroji? Klikar mu povedal – nauč sa na klarinet a saxofón! A on skutočne za rok sedel v kapele ako saxofonista a klarinetista. Čosi neuveriteľného.“

Ani Havelka ani Matoušek však už s Klikarom nie sú.

„Súžitie s Klikarom bolo vždy zložité. Ja som to vydržal devätnásť rokov, a mal som toho nad hlavu. Život s géniom je ťažký, takže boli napätia. Klikar je nenahraditeľný trubkár a klavirista, fenomenálny talent, nemá vo svete obdobu. Ale, žiaľ, je to človek nespútaný a žije si svoj život. Nikdy nechcel rešpektovať nijaké mechanizmy muzikantského života. Chcel byť slobodný a nezávislý. Lenže to nešlo, držať takto kapelu, najmä v čase, keď bolo nevyhnutné prejsť k trhovému spôsobu bytia. To bol dôvod nášho rozchodu. Honza i ja sme si založili vlastné bandy, ale všetci sme odchovancami Klikarovej idey. Ten má momentálne obdobie odpútanosti. Hrá iba keď si zvolá kamarátov na neverejných džemsešns. Majú však vynikajúcu úroveň, a keďže rany, ktoré zostali po rozchode, sú už zahojené, chodievam si s ním zaspievať aj ja.“

Dylan s rumpľou

O jazz a swing sa Ondřej Havelka zaujímal už ako malý chlapec. Miloval síce bigbeat, ale aj platne, ako je Hudba čierneho ľudu.

„Boli to staré nahrávky černošských bandov aj s fotografiami. Tam som videl, že hrali aj na rumpli, počul som ju, ako hrá. Takže som si vzal gitaru, na drôte mal pripevnený hrebeň ako Bob Dylan harmoniku a sestra hrala na rumpli. Musel som ju síce nútiť, a na rozdiel odo mňa pri nej nezostala, ale hrala dobre.“

Ondřej Havelka je syn herečky Libuše Havelkovej. Tiež vyštudoval herectvo. Hoci hral v mnohých inscenáciách aj filmoch (najslávnejší je asi Saturnin), za herca sa nepovažuje. A hoci bol hereckým dieťaťom, nikdy nebol typickým odchovancom hereckých šatní.

„Neviem, či to bola mamina prozreteľnosť, ale vôbec nás do divadla nebrala. Príliš som ho nevnímal, až tak ma nezaujímalo. Mal som rád muziku a bigbeat. No potom som videl liberecké Studio Ypsilon, a to bol taký intenzívny zážitok, že som sa rozhodol ísť na herectvo. Ani som nechcel byť hercom, chcel som byť v Ypsilonke, a musím povedať, že zo začiatku som trošku pozeral, kam som sa to dostal. Najmä ku koncu štúdií, keď sme speli k väčším inscenáciám, som vedel, že je to celkom inak, než som si predstavoval. Zafungovala však šťastná náhoda. Profesor Miloš Nedbal ponúkol Janovi Schmidovi, lídrovi Ypsilonky, aby s nami v Disku urobil inscenáciu. Takže sme si mohli vyskúšať metódu ypsilonskej práce, ktoré bola do značnej miery založená na improvizácii, bolo tam veľa hudby. A úplným zázrakom ešte súrne potreboval nahradiť herca, ktorý išiel na vojnu, takže ma, ešte na škole, angažoval.“

Swingom k réžii

Ypsilonka nie je jedinou divadelnou skúsenosťou Ondřeja Havelku. Vyštudoval dokonca opernú réžiu a v roku 1993 režíroval v Hudobnom divadle Karlín swingový muzikál Má férová Josefína. Z muzikantov, ktorých tam vtedy priviedol, vzniklo jadro jeho dnešného bandu Melody Makers.

Vystupovanie s nimi je ťažiskom jeho práce, napriek tomu má na konte napríklad aj filmový dokument o Vlastimilovi Brodskom – Zdravý nemocný s Vlastimilem Brodským.

„Svojho času som s našou kapelou nakrútil zopár hudobných klipov. K spolupráci na klipe ma oslovil aj manažér Magdalény Koženej, a asi to nebolo celkom zlé, lebo ma požiadali pripraviť o nej i dokument. No a práve v tom čase hľadal producent Melounek niekoho, kto by realizoval ideu celovečerného dokumentu o Vlastimilovi Brodskom. Padlo aj moje meno a prekvapujúco sa to zapáčilo aj pánu Brodskému. Síce sme sa poznali, občas i stretli, ale zďaleka nemôžem povedať, že sme boli priatelia. Je to roztomilý, vtipný a šarmantný človek a na nakrúcanie s ním si spomínam veľmi rád. Hoci to nebolo vždy jednoduché. Herci, ktorí sa profesii venujú toľko rokov, už jednoducho hrajú stále. Nemám im to za zlé. Je to normálne, keď sa človek neustále štylizuje a premieňa, navyše, ako známa osobnosť je neustále vystavený tlaku verejnosti a nemôže sa uvoľniť, začne hrať aj samého seba, a neotvorí sa vám. Našťastie, práve pán Brodský si zvolil príjemný a sympatický imidž. A myslím, že sa nám podarilo dostať do filmu aj pár okamžikov, kde sa otvoril a vybočil zo svojej roly, ktorú hrá aj v civile.“

Jaj, Zuzka, Zuzička

Mimochodom, čo si Ondřej Havelka myslí o Františkovi Krištofovi Veselom, ktorého piesne tiež spieva?

„Nebudete sa hnevať, keď poviem, že to teda jazzman naozaj nie je? Bol to, samozrejme, populárny spevák svojej doby, mal eleganciu, šarm i pekný hlas, hoci ako herec bol, ako ja vravím, „pravítko“, a jeho spievanie je pre mňa skôr veselé než swingové. Je ale jedným z prvkov hudby, ktorá vtedy znela na území Československa, a tak sme, samozrejme, radi siahali do jeho repertoáru a pár vecí interpretovali. Vždy som sa snažil, aby náš repertoár bol čo najpestrejší, striedali sa rôzne žánre a polohy. Pesničky F. K. Veselého patrili skôr k línii zábavy a recesie. Pán Lasica, ktorý ich naspieval na cédečku, to, myslím, cíti podobne. Samozrejme, je patriot, ale nadhľad je tam tiež. Spomínam si, ako mi vravel, že kedysi dávno, keď nás ešte nepoznal, bol na plese Radošinského naivného divadla. Hrali sme tam s Originálnym pražským synkopickým orchestrom a ja som si trošku prerobil text Veselého pesničky. Spievam tam: Jaj, Zuzka, Zuzička, dajže mi svojho srdiečka, dajže mi ho hneď, eď, kete, harom, néď. Keď som dospieval, vraj sa rozosmial a odvtedy nás má rád. Takže, keď rozpráva takúto historku, nemôže to tiež brať smrteľne vážne.“

Kristiánove staré kolená

Aj Čechy mali operetného elegána, no najmä filmového gentlemana – Oldřicha Nového. Ondřej Havelka má spoločne s Melody Makers o ňom (a o R. A. Dvorskom) dokonca samostatný program. Hoci Oldřich Nový zažil ešte vznik OPSO, zoči-voči sa nikdy nestretli.

„Bol vtedy už veľmi starý a starnutie ťažko znášal. V spoločnosti sa vždy pohyboval na úrovni, a tak nemohol uniesť, keď ho v starobe fyzické možnosti handicapovali. Zatváral sa doma, nevychádzal medzi ľudí, lebo ich nechcel obťažovať, aby sa pozerali na nejakého starca. Ale vedel o nás, že hráme túto muziku, a ja som sa tiež dozvedel, že o nás vie. Lenže, som zdržanlivý človek, tak som za ním nešiel. Urobil som chybu.“

Kým pre Oldřicha Nového bolo typické, že už ako mladík vyzeral ako zrelý muž, Ondřej Havelka vyzerá aj v mužnom veku stále chlapčensky. Čas však nepostojí ani jemu a o dva roky bude oslavovať päťdesiatku.

„Ani to nikomu nevravte. Tanečník a stepár si vek nemôže pripustiť. Samozrejme, rokmi už kolená i chrbát občas bolia, lebo pri stepovaní sa namáhajú viac než pri normálnej chôdzi, ale s tým sa nedá nič robiť.“

Asi to nebude celkom pravda. Podľa toho, s akou vervou swingoval nad ránom v trenčianskoteplickej kúpeľnej dvorane, to vyzerá, že ešte pekne dlho si bude môcť pospevovať – čože je to päťdesiatka.

„Mali sme radosť zo života, tak sme vypustili energiu do priestoru,“ usmial sa Ondřej Havelka lichôtke a odkráčal na obhliadku golfového ihriska.

FOTO – CTIBOR BACHRATÝ