Na prvý pohľad malebné mestečko Bettborn v stredozápadnej časti Luxemburska pripomína mnoho iných západoeurópskych miest. Na zelených pahorkoch je niekoľko stoviek udržiavaných domov, bývalá textilka bola prestavaná na športové stredisko, neďaleko je základná škola, pošta, kostol a na rieke mlynské koleso – pýcha obyvateľov mesta a zdroj obnoviteľnej energie pre približne desať domov. Tým sa však akákoľvek podobnosť s ostatnými západoeurópskymi mestami končí.Primátor Bettbornu Mil Calmes ukazuje na domy okolo športového strediska: „Tamtie patria dvom španielskym rodinám.“ Ďalej tu bývajú Taliani, potom primátorov brat, Portugalci, Číňania, Rakúšania, Francúzi, Nemci, Belgičania, Holanďania, nehovoriac o predstaviteľoch niekoľkých krajín strednej Európy a Balkánu, Spojených štátov amerických a Pakistanu. V mestečku, ktoré má dohromady tisíc tristo obyvateľov, žije dvestopäťdesiat cudzincov z takmer dvadsiatich krajín sveta. K tým však treba ešte pripočítať tých, čo majú luxemburské občianstvo, ako napríklad Poliak Władysław Kycenko, ktorého sem Nemci vyviezli za vojny počas „totálneho nasadenia“.

Bettborn je zrkadlovým obrazom mnohonárodnej mozaiky Luxemburska. Zo 440-tisíc obyvateľov neveľkého štátu, vtisnutého medzi Francúzsko, Belgicko a Nemecko, tvoria dnes cudzinci 37 percent.

„Nežijeme v izolovaných štvrtiach a naše deti chodia do tých istých škôl ako ich luxemburskí rovesníci,“ hovorí Joaquina Carvalho-Cristovao, matka dvoch detí a zamestnankyňa banky. Do Luxemburska prišla z Portugalska, keď mala osem rokov.

Veľa rodín využíva výnimočne dobre fungujúci systém sociálnej starostlivosti. Každoročný festival imigrantov je jedným z napopulárnejších kultúrnych podujatí – zúčastňujú sa na ňom členovia vlády, i sám princ Henrich I.

Chcú spolurozhodovať

Niektorí sa však nazdávajú, že to je málo.

„Naša politika voči imigrantom je plná paradoxov,“ hovorí Serge Kollwelter, šéf Spolku pre podporu pracovníkov – imigrantov (ASTI). Podľa neho je paradoxom napríklad to, že veľa cudzincov nemá volebné právo ani v lokálnych, ani v európskych voľbách. Krajiny Európskej únie v Maastrichskej dohode z roku 1992 prisúdili toto privilégium všetkým obyvateľom „Pätnástky“ nezávisle od toho, v ktorej krajine EÚ žijú. Luxembursko stanovilo reštrikcie. Na to, aby mohol cudzinec vo Veľkokniežatstve voliť v lokálnych voľbách, musí dokázať, že z posledných siedmich rokov tu prežil aspoň šesť. Aby mohol kandidovať, požadované obdobie pobytu predstavuje dvanásť z posledných pätnástich rokov.

„Vláde sa podarilo odstrániť z európskeho volebného zákona všetky konkrétnosti,“ rozčuľuje sa Kollwelter. Navyše, cudzinci tu nemôžu predstavovať na nijakej volebnej listine väčšinu.

Ak človek nemá luxemburské štátne občianstvo, nemôže sa stať primátorom ani členom mestskej rady. Takéto predpisy by mali azda minimálny význam v prípade obyvateľov Paríža či Berlína, ale v meste Luxemburg, kde tvoria 54 percent obyvateľov cudzinci, kladú za demokratickosť volieb otáznik.

ASTI a iné organizácie celé roky bojujú za to, aby tento stav zmenili. Prvá kampaň sa pod heslom „Žiť, pracovať, rozhodovať spolu. Právo na hlas pre imigrantov!“ uskutočnila roku 1981. Za liberalizáciu volebných predpisov pre cudzincov sa pred rokom vyslovil luxemburský minister vnútra Michel Wolter. Od tých čias sa neobjavil nijaký nový návrh zákona, hoci oficiálne nie je ani jedna z politických strán proti.

„Úprimne povediac, je mi to jedno,“ povedal Jacques Enges, poslanec ADR, najpravicovejšej strany v luxemburskom parlamente. Podľa neho to politici zdržiavajú, lebo volebné právo je stále klzkou politickou plochou. Sú opatrní aj napriek tomu, že v Luxembursku nejestvuje extrémna pravica a imigrácia nie je témou zaťatých politických bojov.

Futbal hrajú oddelene

Luxembursko bolo krajinou imigrácie už od 19. storočia, keď do tunajších baní prichádzali pracovať ľudia z južnej a strednej Európy, najmä však z Talianska. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia začali prichádzať Portugalci. Bohatstvo a výnimočne vysoké platy vo Veľkokniežatstve sú dôvodom, prečo je veľa takých, ktorí by tu radi žili, dokonca aj z Nemecka, Francúzska i Belgicka.

K tradičným imigrantom sa pridružili pracovníci Európskeho tribunálu spravodlivosti a mnohých bánk, ktoré majú v Luxembursku svoje filiálky. Osoby nepochádzajúce z krajín Európskej únie tvoria približne len päť percent obyvateľstva.

Volebné právo nie je jedinou oblasťou, v ktorej sú cudzinci podľa mimovládnych organizácií diskriminovaní. Nemôžu sa zamestnať v rozličných vládnych organizáciách, napríklad v správe ciest a mostov. Pokiaľ to Európsky tribunál spravodlivosti neuznal za diskrimináciu, nemohli pracovať ani ako učitelia. Dokonca ani národná futbalová federácia neprijíma mužstvá, ktoré majú zjavne cudzinecké korene. V dôsledku toho napríklad okolo 30 portugalských klubov jestvujúcich v Luxembursku organizuje vlastné majstrovstvá.

Obyvateľ má byť polyglot

Oblasť, ktorá vyvoláva najviac emócií a najviac irituje imigrantov, je luxemburský systém vzdelávania.

„Luxemburská škola je elitná. Kritériom výberu je jazyk a spoločenská trieda,“ vraví Franco Barilozzi, šéf CLAE, organizácie propagujúcej spoluprácu medzi spoločnosťami cudzincov v Luxemburgu.

V malom štáte sa vyžaduje, aby všetci žiaci zvládli za prvých šesť rokov školy tri úradné jazyky: luxemburčinu, nemčinu a francúzštinu.

Deti trávia polovicu času v škole učením sa jazykov. Výučba sa začína v luxemburskom jazyku. Ten však nemá písanú podobu, preto sa abecedu učia po nemecky. S učiteľmi musia hovoriť po nemecky a v tomto jazyku sa učia aj všetky predmety.

„Nemčinu sa naučia ako rodnú reč, teda nie systematickými lekciami,“ hovorí Kollwelter. Až na konci druhej triedy sa začína s francúzštinou. Deti ju majú zvládnuť tak, aby sa na strednej škole mohli učiť časť predmetov po francúzsky.

Tieto jazykové požiadavky sú dôvodom, prečo majú deti imigrantov, ktorí doma hovoria štvrtým jazykom, problémy v škole.

„Moja dcéra nemá rada školu. Všetci sa z nej smejú a učitelia na ňu kričia,“ hovorí matka sedemročnej Marisy.

Dievčatko sa narodilo v Luxembursku, ale s rodičmi sa rozpráva po portugalsky.

Jazykové požiadavky sa veľmi často zdajú premrštené dokonca aj pre luxemburské deti.

„Imigranti, ktorí zväčša hovoria románskymi jazykmi, majú ťažkosti s nemčinou. Zato Luxemburčania, pre ktorých je nemčina dosť ľahká, sa často trápia s francúzštinou,“ vysvetľuje Franco Barilozzi z CLAE.

V stredných školách sa niektoré predmety vyučujú jedine po francúzsky. O výbere školy rozhoduje teda často jazyk.

„Vybrala som si obchodnú školu, lebo matematika, právo a účtovníctvo sú v luxemburských školách po francúzsky. Keby nebolo jazykového problému, určite by som sa rozhodla pre medicínu,“ hovorí 21-ročná Portugalka Anne-Marie.

V jej triede sú na 17 žiakov len traja Luxemburčania. Po maturite chcela študovať pedagogiku pre prvý stupeň v Belgicku.

„Ukázalo sa, že s mojím diplomom to nie je možné.“

Študovať v zahraničí

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) skúmala vlani úroveň znalostí jazykov a matematiky u pätnásťročných. Luxembursko sa ocitlo na 29. mieste z 31 skúmaných krajín. Predbehlo jedine Brazíliu a Mexiko. Pre Luxemburčanov to bol šok. Pýtali sa: prečo my, jedna z najbohatších krajín sveta, nie sme schopní zabezpečiť našim deťom ani len priemerne dobré vzdelanie?

Žiaci vo Veľkokniežatstve končia so školou výnimočne skoro.

„U nás študuje trikrát menej ľudí než v Európskej únii,“ pripomína Serge Kollwelter. V Luxembursku niet nijakej univerzity. Na mieste možno absolvovať len prvé dva roky vzdelania po maturite. Mládež cestuje do susedných krajín, čo malo kedysi prispieť k zvýšeniu jej vedomostí o svete a k otvoreniu myslí, no dnes luxemburské úrady plánujú vybudovať miestne univerzitné centrum.

Babylonská veža

Kedysi do Luxemburska cestovali za prácou takmer výlučne muži. Od sedemdesiatych rokov prichádzajú celé rodiny.

A štát si to dodnes nevšimol,“ ironizuje Eduardo Dias, šéf luxemburského oddelenia Európskej siete proti rasizmu (ENAR).

Rodičia majú tohto ignorantstva dosť. Mnohí sa zapojili do združení, ktoré chcú bojovať za zmeny v luxemburských školách. Združenie portugalských rodičov zo Schifflange, mestečka vzdialeného na polhodinu cesty od Luxemburgu, vzniklo tento rok v januári.

„Chceme, aby sa nemčina vyučovala prístupnejším spôsobom – ako cudzí jazyk pre deti, ktoré to potrebujú. Cudzinci by mali mať okrem toho aj možnosť chodiť na vyučovanie luxemburčiny,“ hovorí zakladateľka združenia Joaquina Carvalho-Cristovao.

„Ja sama som mala stále ťažkosti s nemčinou. Preto som sa dostala na učňovku. Neskôr sa mi podarilo prestúpiť na priemyslovku, ale bola to strastiplná cesta,“ spomína.

Dodnes sa necíti dostatočne istá, aby mohla pomáhať dcére s domácimi úlohami.

Časť rodičov si myslí, že v Luxembursku by mali vzniknúť školy s vyučovacím jazykom nemeckým a ďalšie s francúzštinou. Niektorí chcú, aby sa ich deti učili vo svojej rodnej reči, hoci len jeden predmet.

Táto jazykovo-školská debata vzbudzuje v pohostinnom Luxembursku neslýchané emócie. Za posledných viac než desať rokov vložili úrady nesmierne veľa energie do popularizácie luxemburského jazyka. Luxemburčania sa nechcú vzdať časti svojej identity len preto, že prijali veľký počet imigrantov.

„Školy s jedným jazykom by predstavovali rozdelenie spoločnosti od prvej triedy základnej školy. A ako sa neskôr dorozumieme?“ pýta sa poslanec Jacques Engers.

DOMINIKA PSCZÓŁKOWSKA

Gazeta Wyborcza