Na svojom mieste ešte tróni drevená šachovnica, ktorú dostal ako dar od učňov z učilišťa.

O pár hodín mal túto pracovňu opustiť. Pýtam sa ho, ako spal. Odpovedá, že od pol druhej do šiestej. Stihol jogistické cvičenie? Vraj tak ako vždy za posledných dvadsať rokov.

Dnes nenaťahuje malý budík, ktorý inokedy návštevníka upozorňoval, že čas audiencie sa končí. V bielej košeli pôsobí na prvý pohľad tak ako inokedy. Zdanie však môže klamať. Milan Ftáčnik sa kedysi ako stredoškolák zaoberal myšlienkou pustiť sa na hereckú dráhu. Takmer desať rokov pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Aj preto dnes tak skvele ovláda rétoriku. Hoci mäkké ľ ho ako zarytého Bratislavčana naučila správne po slovensky vyslovovať až manželka-východniarka. Nakoniec vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. S červeným diplomom, cenou ministra. Jeho vysvedčenia od základnej školy cez gymnázium až po „výšku“ bývali jednotvárne. So samými výbornými.

Milan Ftáčnik dáva posledné interwiev na poste ministra.

Čaká ho posledné rokovanie vlády, kde bude zastupovať rezort školstva.

A nech sa to snaží zastierať ako najlepšie vie, cítim, že nie je vo svojej koži.

Dnes, keď vychádza náš rozhovor, je už iba politikom. Predsedom Sociálnodemokratickej alternatívy Slovenska. Svoje kreslo dobrovoľne vracia SDĽ, strane, ktorá ho doň vyniesla. Tvrdí, že to robí preto, lebo nikdy neprevracia kabáty. Aj preto odchádza skôr, ako mu vyprší volebný mandát. Od rozrobenej roboty.

Jeho stolička je ešte teplá. Pri odchode na sekretariáte ministra začujem, ako sa už rozbehli prípravy na štvrtkový príchod nového ministra. Mobil už má nachystaný.

Na moje dovidenia sa mi od jeho kolegov dostáva odpoveď: Ktohovie.

Keď ste ohlasovali svoj odchod z SDĽ, povedali ste, že to bolo nesmierne ťažké rozhodovanie. Prečo? Naozaj neviete žiť bez politiky?

Ťažké to bolo najmä z politického hľadiska. Nie som človekom, ktorý mení kabáty a odísť z jednej strany do druhej mi pripadalo nepredstaviteľné. V priebehu desiatich rokov svojej politickej kariéry som síce mal také ponuky, ale nikdy by som nebol povedal, že to budem musieť urobiť.

Nie je vám ľúto, že nedotiahnete rozrobené veci?

Áno, to priznávam. Máme ešte pred sebou zákon o výchove a vzdelávaní, ktorý by sme chceli presadiť. Je už v legislatívnom procese. Málokto si uvedomuje, že zákon treba nielen prijať, ale ho aj uviesť do života. To práve teraz robí ministerstvo školstva napríklad pri vysokoškolskom zákone a ďalších. Pevne verím, že bude zachovaná kontinuita.

Splnili ste teda cieľ, ktorý ste si ako minister dali?

Ja som si pri vstupe do ministerskej funkcie stanovil vysoké ciele. Ale v tejto chvíli sa objavil ešte vyšší cieľ. V tom zmysle som mu dal prednosť. Záleží mi nielen na tom, ako bude krajina vyzerať do volieb, ale aj najbližšie štyri roky po nich.

Cítite ľútosť?

Áno, aj nie.

Povyšujete teda politiku nad ministerskú funkciu?

V podstate áno. Lebo samotná funkcia ministra nie je dôležitá, ale to, čo sa vám podarí urobiť v prospech krajiny, občana. Tu som mal šancu urobiť niečo už len do volieb, v SDA na najbližšie štyri roky.

V posledných dňoch vás bývalý spolustraník, predseda SDĽ Pavel Koncoš, verejne kritizuje nielen ako straníckeho odpadlíka, ale aj ako ministra. Vyčíta vám dvojročný sklz so zákonom o vysokých školách, spomína ďalšie resty. Čo vy na to?

Je to tak trochu nekolegiálne a cítim, že Pavel Koncoš sa mi snaží vrátiť to, čo som mu veľmi otvorene povedal o jeho funkcii predsedu SDĽ a o jej šanciach uspieť. Je to Koncošov osobný názor, a nie stranícky. Jeho kolegovia, či už Andrassy alebo Richter, prezentujú úplne opačný. Pán Koncoš mi nikdy v ministerskom klube nič nevyčítal. Prečo teda až teraz ?

Je však pravdou, že vysokoškolský zákon poriadny sklz mal.

V rezorte školstva neplatí družstevná disciplína, že jeden zavelí a ostatní počúvajú, tu sa diskutuje. Opäť a opäť. Zladiť tie predstavy je potom nesmierne ťažké. K spracovaniu zákona sme mohli prikročiť až potom, keď sme dohodli v akademickej obci predstavu, ako má vyzerať vysokoškolské vzdelávanie. A to trvalo. Lenže nemožno stavať najskôr strechu a potom základy. Na konci diskusií sme získali podporu celej akademickej obce, a to bolo podstatné. Kompromisné riešenie podporili nakoniec všetci. Ale to si vyžaduje hodiny a hodiny trpezlivého rokovania. Samozrejme, že to nemusí každý vidieť. Ale nikomu z mojich predchodcov sa za dvanásť rokov nepodarilo prijať nový vysokoškolský zákon a už tobôž nie spolu so zákonom o vede a technike a SAV. Považujem to za víťazstvo.

S meškaním vysokoškolského zákona vyjadril verejne nespokojnosť v týchto dňoch aj premiér Dzurinda. Povedal tiež, že nepovažuje za šťastné, že za externé štúdium sa nebude platiť.

Ten spor o externom štúdiu bol dlhodobý. Ja by som premiérovi vyčítal, že tento problém skôr nepoložil na politický stôl a vážne sme si ho nerozdiskutovali. Mohli sme si ušetriť najmenej šesť mesiacov. Táto fáza spomalila predloženie zákona, lebo sme čakali na dohodu. Nakoniec musel rozhodnúť parlament. To, že sa za externú formu neplatí, rozhodla väščina v parlamente. Podľa mňa sme sa pustili dobrou cestou. Necítim vinu, že sa to tak presadilo.

Prečo tak vehementne obhajujete myšlienku bezplatného vysokoškolského vzdelávania?

Je to moja politická predstava. Stojím si za ňou, viem si ju obhájiť, a to sa stalo v parlamente. Tie peniaze, čo išli z externého štúdia na vysoké školy, boli zanedbateľné. Predstavovali ani nie 2 percentá dotácie zo štátneho rozpočtu. To nie je to, čo môže rozhodnúť o budúcnosti vysokého školstva. V dnešnej sociálnej situácii bez kompenzačných mechanizmov zaviesť platené štúdium ako princíp, nie je prijateľné.

Po prijatí vysokoškolského zákona ste sa vyjadrili, že to považujete za svoj najväčší osobný úspech. Trváte na tom?

Dá sa to tak povedať. V žiadnom doterajšom volebnom období totiž toľko zmien ešte prijatých nebolo. Čítal som vyjadrenie českého experta na školstvo Jana Průchu, ktorý, keď hodnotil programové vyhlásenie slovenskej vlády v oblasti školstva, napísal, že toto je na štyri roky príliš optimistické. So záujmom som si to v polovici volebného obdobia prečítal a povedal som si, že s tým musíme niečo urobiť.

Vy rád hovoríte o tom, čo sa vám podarilo, ale hovorme aj o restoch.

Štyri roky je málo, naozaj sa všetko nepodarilo, ale tie rozhodujúce veci sme dokázali pokryť, pripraviť, presadiť.

Ste teda spokojný s tým, čo ste ako minister odviedli?

Z pohľadu rýchlosti spokojný nie som. Keď som nastupoval, mal som predstavu, že veci sa dajú presadzovať rýchlejšie a jednoduchšie. Ale celý ten byrokratický aparát, cez ktorý musí všetko prejsť, to spomaľuje. Určite nie som spokojný ani s tým, ako sa podarilo zabezpečiť školstvo finančne. Čosi sa urobilo, zvýšil sa podiel školstva na hrubom domácom produkte, ale stále to v tých školách nevidno. Peniaze na zreteľné efekty stále nestačia. Ale to je odraz celkovej situácie v hospodárstve.

Pri nástupe na ministerstvo ste tvrdili, že rozmáhajúcu sa platenú externú formu štúdia zastavíte. Nezastavili ste, počet študentov ešte stúpol.

Pravda je taká, že som sa spoliehal na zákon o vysokých školách. A ten sa natiahol. Navyše pripomínam, že vtedy poslanci Kresák a Osuský presadili zmenu vysokoškolského zákona, ktorá mala opraviť novelu exministerky Slavkovskej. Tu sa dostala vetička, že denné štúdium je bezplatné. O externom štúdium nikto nič nehovoril. Teda zákonodarca akoby otvoril priestor na externé štúdium.

Nemajú na tom svoj podiel aj vaši legislatívci? O legislatívnom odbore vášho ministerstva sa hovorí ako o najslabšom článku. Dobrý právnik sa kvôli platu štátnej službe vyhýba.

Áno, finančné ohodnotenie právnikov na ministerstvách je neadekvátne. K nám prichádzajú mladí ľudia, zaučia sa a idú preč. Je to o peniazoch. Ale nesúhlasím, že by naši legislatívci boli slabší ako na iných ministerstvách.

Podľa vás má byť ministerský odborník len odborníkom, alebo môže byť aj členom politickej strany?

Tento problém už za nás vyriešil zákon o štátnej službe. Ja som ho podporoval. Na ministerstve majú byť odborníci. Môžu však mať svoje politické názory a po pracovnom čase sa angažovať. Myslím si, že by im to malo byť umožnené. V práci však musia byť nestranní a lojálni k programu, ktorý presadzuje vláda.

Hovorí sa, že vďaka vám je na ministerstve dosť úradníkov s ľavičiarskym politickým odznakom. Že štruktúry SDĽ sú na ministerstve dobre zabudované. Napríklad šéfka vašej kancelárie, riaditeľ tlačového odboru, šéf úradu…

To je smiešne. Vedúci úradu, to bola politická funkcia, už nebude. Sekretariát ministra je miestom, kde potrebujete mať človeka, ktorému dôverujete. Keď ma v parlamente odvolávali, vyčítali mi, že som robil na ministerstve čistky. Doložil som im čísla, že to tvrdenie je absolútne nekvalifikované. Robili sme konkurzy.

Takže vy ste s ministerským tímom spokojný?

Na ministerstve bola veľká fluktuácia, ale vo vrcholovom vedení sa tím podarilo vytvoriť.

Minister je reprezentantom politickej strany. Nie je on potom aj jej vazalom?

V akom zmysle?

Napríklad pri zavedení poplatkov za vysokoškolské štúdium ste určite boli pod tlakom SDĽ.

No, to áno. Ale to sme predsa mali vo volebnom programe, aj v programovom vyhlásení vlády. Mám svoju politickú predstavu o tom, ako má táto spoločnosť vyzerať a nemôžem sa pozerať iba na jednu skupinu, ale na tých ľudí, ktorým som niečo prisľúbil. Áno, ministerke financií sa snažili v SDĽ prikazovať, ona s tým mala problémy. Bola natoľko autonómna, že odmietla to mechanické podriadenie sa, a rozhodla sa inak. Vazalstvo odmietla. Aj ja.

Aké vlastnosti svojich podriadených dokážete oceniť?

Oceňujem, keď sú ľudia vecní. Netolerujem argumenty typu: to je dobré, lebo to povedal minister. To odmietam. Úradník by sa nemal skláňať pred autoritou.

Ak by vás ešte raz politická strana nominovala na túto stoličku, sadli by ste si do nej opäť?

Musím potvrdiť slová portugalského ministra školstva, ktorý, keď končil, mi povedal: „Volebné obdobie ministra je príliš krátke. Kým sa ti podarí otočiť loď do správneho smeru a trošku ju niekam posunúť, odchádzaš.“ Nevylučujem, že sa môže čosi také ešte zopakovať, politici prichádzajú a odchádzajú. Zmena je normálna.

Vašu pracovňu zdobí darovaná šachovnica. Nedávno ste pri nej pre naše noviny zapózovali. Zahrali ste si na nej občas partiu?

Je to veľmi pekná práca žiakov učilišťa. So štátnym tajomníkom Froncom sme na nej rozohrali šachovú partiu. Vždy, keď v utorok prišiel na vedenie, potiahol, o týždeň zase ja. Dostali sme sa asi na dvadsiaty ťah, a potom nám do toho niekto buchol. Tak sme to vzdali.

Joga je pre vás telesnou pomôckou. Ale ako ste si udržiavali pri tom pracovnom tempe duševnú rovnováhu?

(Chvíľa ticha.) To je výrobné tajomstvo, to si musí každý zvládnuť sám.

Politici prechádzajú najmä pred voľbami psychologickými tréningami. A čo ministri?

Ministri nie. Ja som v predvolebných obdobiach absolvoval najmä mediálne tréningy a myslím si, že by mi už opäť nejaký nezaškodil.

Prečo?

Je to dobré, človek sa tam vždy niečo naučí.

Vždy pôsobíte vyrovnane. Viete sa vôbec rozčúliť?

No, tak zopár situácií na ministerstve bolo, keď to tu lietalo. Nemám rád, keď niekto vedome zanedbá veci. Nedôslednosť pripúšťam, stane sa, že niekto urobí hrúbku, ale to skôr obraciam na žart, že to by sa na ministerstve školstva stať nemalo. To však viem tolerovať. Zanedbanie povinností, lajdáckosť ma vie vytočiť. Vtedy som zlý.

Ste spokojný s výberom svojho nástupcu?

Nie je mojou úlohou hodnotiť ho. Ja ho rešpektujem. Ponúkol som mu spoluprácu.

JARMILA HORÁKOVÁ