Rozvedená tridsaťročná Anna je matkou osemročného syna. Nikde nepracuje, žije v takmer nezariadenom byte, oblieka sa v secondhandoch. Jej život vypĺňa ohlasovanie Krista. Ako aktívna členka nového náboženského združenia Oáza viery trikrát týždenne chodí na niekoľkohodinové zhromaždenia. Zúčastňuje sa na „misiách“ na uliciach.

Annini rodičia sú nešťastní. „Nedá sa s ňou už o ničom normálne rozprávať. Jediné, o čom hovorí, je Duch svätý. Presviedča nás, aby sme aj my prišli do zhromaždenia a dali sa ‘uzdraviť‘. Ak aj má nejaké peniaze, venuje ich zhromaždeniu alebo nakúpi ezoterické knihy,“ hovorí Annin otec.

Kresťanské misijné centrum Oáza viery, do roku 2000 fungujúce ako Spoločnosť priateľov Ježiša Krista Meč Ducha, je jedným z mnohých nových náboženských hnutí, ktoré pôsobia na Slovensku. Učenie vychádza z charizmatických hnutí, základnou normou je Biblia. Na čele je charizmatický pastor, pre členov združenia jediná autorita, vedený Duchom svätým. Od svojich prívržencov vyberá „desiatky“, s ktorými nakladá podľa svojho uváženia. V Košiciach, kde žije aj Anna, funguje zatiaľ jediný kompletný zbor pod vedením pastora Mikuláša Goczeho. Postoj združenia k iným kresťanským cirkvám je odmietavý. V združení Anna zažila zázračné uzdravenie, prešli ju všetky duševné i telesné trápenia.

Annini rodičia, hoci bez nadšenia, sú ochotní rešpektovať dcérino právo slobodne sa rozhodovať. Problémom je dieťa. S jeho otcom sa Anna nestýkala, rozviedli sa pre jeho alkoholizmus. Odmalička sa starí rodičia na výchove chlapca podieľali významnou mierou. Odkedy sa dcéra stala členkou oázy, bráni im stretávať sa s vnukom. „Hocikedy vezme chlapca zo školy, vodí ho so sebou na zhromaždenia, kde členovia predvádzajú ‘zázračné uzdravenia‘. Veľmi zle sa stravujú, dieťa nemôže pozerať televízor, počúvať rádio, nečíta nič iné len Bibliu a knihy vydávané spoločenstvom,“ so smútkom hovorí jej matka. Chlapcov prospech v škole sa výrazne zhoršil.

Anna dokonca navštívila školu a presviedčala učiteľky, aby sa obrátili a uverili. „Trhá nám to srdce, keď vidíme, v akej situácii je náš vnuk. Snažili sme sa s nimi neprerušiť kontakt, pozývať ju k nám, ale s ňou sa už diskutovať nedá. Vždy sa to skončí hádkou a obviňovaním,“ hovorí Annina matka.

Na to, aby starí rodičia získali dieťa do opatery, nie je veľká šanca. Podľa zákona dieťa patrí predovšetkým matke, posudzovanie kedy a za akých okolností je možné zveriť ho do starostlivosti niekoho iného, je zdĺhavé a náročné. „Už nevieme, čo robiť,“ hovoria.

BARBORA MAROSZOVÁ