BRATISLAVA. Keď si dospelí ľudia na pracovisku „nesedia", správajú sa ako deti. Narážanie na slabosti kolegu, ohováranie či robenie si napriek vraj nie sú ani na pracovisku žiadnym prekvapením.

Kolegovia ukrývali stoličku „Už prvý deň sme si s novými kolegami nesadli," hovorí mladá žena, ktorá z novej práce odišla do mesiaca. V čase krízy, keď je problém si prácu nájsť.

Pôvodnú prácu Soňa stratila vlani na jeseň, počas výpovednej lehoty sa jej podarilo nájsť si inú. Z firmy, v ktorej dovtedy pracovala, odišiel chvíľu pred ňou aj jej nadriadený.

Išiel do podobnej firmy, kde rozširovali celý tím. Zavolal aj bývalé podriadené. „Do novej firmy sme prišli tri naraz. Rovnako, ešte počas skúšobnej lehoty, sme všetky tri dali u nového zamestnávateľa výpoveď," vraví. Ani v kríze toto rozhodnutie neľutuje. „Práca nie je len o povinnostiach. Čas strávený v práci by mal človek tráviť s ľuďmi, s ktorými si má čo povedať, a nielen celých osem hodín priamo hľadieť do počítača," hovorí.

Podpíšte petíciu proti sebe Kedy sa začali „detinské" príhody v práci? „Hneď. Prišli sme síce do novej firmy, ale mali sme skúsenosti s rovnakou pozíciou inde a zamestnali nás na vyššej pozícii ako kolegyne, ktoré tam pracovali niekoľko mesiacov," vysvetľuje.

„Potom sa nás opýtali, aké budeme mať platy, keď sme profesijne nad nimi. Nebudete však rozprávať cudzím ľuďom o plate," vraví Soňa. Na druhý deň, dodnes nevie odkiaľ, všetci vedeli, že budú zarábať asi o sto eur viac. So zaúčaním bol koniec. Dokázala by bez neho žiť aj pracovať. No nevedela si predstaviť, že bude pracovať v kolektíve, ktorý ju nechcel pustiť medzi seba. Ani obrazne, ani doslovne.

„Keď som ráno prišla do práce, nemala som stoličku pri svojom stole. Chvíľu som tomu naozaj nerozumela. Keď sa všetci začali uškŕňať, bolo mi jasné, že stoličku si nikto nepožičal. Schovali mi ju a veľmi dobre sa bavili, ako desať minút chodím po kancelárii a hľadám ju."

Povedala si, že sa nad to všetko povznesie. „Pri návrate z obednej prestávky som pri dverách zistila, že som si vstupnú kartu nechala na stole." Dvere boli presklené. Po chvíli kolegovia videli, že klope. „Pozreli sa a išli ďalej."

Kniha, do ktorej si zapisovali odchody na prestávku a príchody z nej, záhadne mizla. Vždy vtedy, keď odchádzali nové kolegyne na prestávku. „Príhod bolo veľa. Vrcholom bolo, keď ktosi v práci prišiel s nápadom, že spíše petíciu proti tomu, aby sme na pracovisku zostali. Doniesli ju podpísať aj nám," hovorí Soňa.

Na výsledky petície už nečakali. Podali výpoveď. Nadriadenému, ktorý ich ani nie pred mesiacom prijímal. Keď sa dopočul, čo sa dialo počas jeho dvojtýždňovej choroby, bol prekvapený. Povedal celému kolektívu, že treba urobiť hrubú čiaru a ísť ďalej. „Už to nešlo, možno keby sme to riešili od začiatku. V tej chvíli už bolo neskoro."

Tlak v práci situáciu zhorší

Každý človek je za istých okolností schopný šikanovať. Teror na pracovisku sa môže zvyšovať

s tlakom v práci.

BRATISLAVA. Šikanovanie sa pracoviskám nevyhýba a podľa Evy Klimovej, psychologičky spoločnosti Heureca, sa deje dosť často. „Na to, aby sme vedeli presne povedať, či ide o šikanovanie, potrebujeme vedieť, ako často sa takéto situácie opakujú, či sa im dá pripísať úmysel, či sú opakovane smerované voči rovnakému človeku alebo skupine," hovorí Klimová.

Môže ísť o mobbing aj o istú formu „nepatričného humoru," v závislosti od kultúry na pracovisku a spôsobu komunikácie.

Čo je to mobbing

šikanovanie na pracovisku, ktoré sa môže prejavovať verejným ponižovaním, zadržiavaním informácií,ale aj fyzickou agresivitou, jeho obeťami je tri až osem percent pracujúcich ľudí, priemerná dĺžka šikanovania býva 15 mesiacov

Dôvodom „psychoteroru" na pracovisku býva zvyčajne konflikt či uvedomenie si inakosti človeka, alebo napríklad aj pocit ohrozenia. „Šikanovanie je na začiatku často neplánované, neuvedomelé. Až v druhom štádiu býva plánovité," vysvetľuje Klimová. „Čím je tlak na pracovné miesta vyšší, tým častejšie sa vyskytuje teror na pracovisku."

Ľudia, ktorí šikanujú, podľa psychologičky často neuznávajú nič iné, než vlastné pravidlá a zákon silnejšieho, prípadne sú to sociopati. „Obeťami mobbingu je podľa prieskumov tri až osem percent pracujúcich ľudí," dodáva. Priemerná dĺžka šikanovania býva vyše roka. „Bohužiaľ, každý človek je za určitých okolností a podmienok schopný mobbingu."

Ponižovanie je na okamžitú výpoveď

Teror na pracovisku je protiprávny a neetický. Mal by skončiť výpoveďou.

BRATISLAVA. Schovávanie stoličky, ponižovanie a upozorňovanie kolegu na to, že nezapadol do kolektívu, môže byť klasický mobbing, teda psychologicky cielený teror na pracovisku, tvrdí riaditeľ personálnej agentúry AuJob Peter Ulbrik.

Ak nejde „len" o nemiestne poznámky, netreba takéto správanie ignorovať, ale je lepšie ho čím skôr riešiť.

Ulbrik považuje za ideálne riešenie, keď sa hneď na začiatku obaja ľudia porozprávajú priamo. Ak to nejde, personalista radí ísť za nadriadeným. No podporuje aj klasické riešenie: vytiahnuť „nepríjemného" kolegu do kaviarne.

Nadriadený by si mal takéto protiprávne správanie všímať, ide o porušenie etických kódexov firmy. Podľa Ulbrika je za šikanovaním zvyčajne aj chyba manažmentu. „Riešil by som to osobne okamžitou výpoveďou iniciátora alebo iniciátorov mobbingu," dodal.

Zamestnanci majú pracovať a spolupracovať, nie sa trápiť. Takéto správanie totiž ovplyvňuje výsledky firmy a efektivitu.