Európska únia expanduje a zároveň sa pretvára znútra. Zápasí s rozdielmi vnútri i medzi členmi a kandidátmi. Rusko, ktoré to všetko zo svojej východnej méty sleduje, nechce zostať v takzvanej šedej zóne. Únia je najväčším obchodným partnerom Ruska. Z Východu prichádza významná ponuka dodávok ropy a plynu na Západ.

Ak však v roku 1997 vtedajší premiér Viktor Černomyrdin v Bruseli vyhlasoval, že Rusko môže byť normálnym členom EÚ so všetkým, čo k tomu patrí, bolo to vyhlásenie z kategórie zbožných prianí. Len rok nato postihla Rusko krutá finančná kríza, ktorá rýchlo odhalila slabiny jeho ekonomiky. A Moskva by v neposlednom rade nemala zabúdať, že EÚ, to nie je len ekonomika, ale aj spoločné vyznávanie istých hodnôt.

Obava z rozšírenia EÚ

Štvrtkový summit EÚ-Rusko sa skončil dohodou o zavedení eura v spoločnom obchode a vytvorení spoločného ekonomického priestoru, ktorý však nebol presnejšie definovaný. Moskva sa roky sťažuje na obchodné bariéry únie. Pripomeňme, že v začiatkoch spolupráce Brusel Rusku sľuboval ak aj nie rovno členstvo, tak spoločnú zónu voľného obchodu.

Rusko žiarli na kandidátov na vstup do únie - členov bývalej RVHP, dokonca bývalé sovietske republiky. Po ich pristúpení bude už dnes ťažká pozícia jeho výrobkov na Západe ešte ťažšia. Pokúša sa preto pribrzdiť prijatie pobaltských štátov do únie, pričom Vladimir Putin s tichou hrozbou pripomenul aj ich závislosť od ruského plynu a ropy.

Tieto manévre majú za cieľ jedno - vyboxovať pre Rusko čo najvýhodnejšie pozície v Európe. Jeho úsilie neostáva bez ohlasu.

Niečo pre slovenské uši

Najmä Nemecko, ťahúň európskej politiky, vidí v Rusku zaujímavé možnosti, ktoré prekryjú i také lapsusy, ako je porušovanie ľudských práv v Čečensku. Je najväčším veriteľom Ruska.

Ruská ropa sa vôbec vidí Západu ako dobrá poistka proti svojhlavosti cenovej politiky arabských ropných šejkov. Vie to aj Putin a veľmi nalieha na rozvoj „energetického dialógu“ - v jeho dôsledku vraj dostanú Európania dobré podmienky na svoje investície v ruskej energetike.

Za pozornosť stojí nedávne interview ruského ministra zahraničia Igora Ivanova pre časopis Europe, ktorý vydáva Európska komisia v Rusku. Hovorí v ňom, že Rusko by mohlo „napríklad zásobovať energiou strednú a východnú Európu výmenou za investície a technológiu pre ruský palivový a energetický sektor“. Spojené úsilie (Ruska a EÚ) v tejto sfére vraj zaistí energetickú bezpečnosť pre európsku ekonomiku. Tu by mali spozornieť krajiny, ktoré sa usilujú naopak zbaviť energetickej závislosti od Ruska.

Moskvu trápi európska bezpečnosť

Bezpečnosť vôbec je v poslednom období často skloňovaným slovom v európsko-ruskom dialógu. Moskva pozorne sleduje budovanie „európskej armády“ - jednotky rýchleho zásahu, ktorá by do istej miery suplovala úlohu NATO v európskych konfliktoch. Rovnako sleduje malé nadšenie západnej Európy z americkej protiraketovej obrany. Už dlhšie navrhuje tzv. európsky dáždnik, ktorý by siahal až za Ural, a donkichotsky sa tak pokúša vymaniť Európu z euroatlantického partnerstva.

Diplomatický Brusel sa tvári chápavo a otvára náruč vojakom Moskvy v eurozboroch. Aj to je možno forma aspoň psychologickej „kompenzácie“ za plánované rozšírenie NATO na východ.

Ak sú dnes rusko-americké vzťahy na bode mrazu, európska politika vyniká aktivitou. V otázkach bezpečnosti však sotva pôjde proti záujmom USA.

BAŠA JAVŮRKOVÁ