FOTO – ĽUBO STACHO

Jeden pracuje a dvanásti ho fotografujú. O takéto situácie nebolo začiatkom apríla v Uhroveckej doline núdza. Nie, nešlo o žiadnych splašených turistov, ktorí v davovej psychóze hromadne cvakajú všetko, čo sa hýbe. Do rázovitých slovenských dedín prišli študenti Vysokej školy výtvarných umení, ktorí tam pracovali na rozsiahlom dokumentárnom fotografickom projekte. Každý vyfotil do tridsať kinofilmov, čo znamená, že spravil 1500 čierno-bielych záberov vypovedajúcich o slovenskom vidieku. Výber najzaujímavejších si verejnosť môže pozrieť od 1. do 3. júna v rámci prieskumu, na ktorom sa budú tvorivými výsledkami prezentovať všetky katedry VŠVU priamo v budove školy. A na budúci rok sa v bratislavskej galérii Medium chystá výstava dokumentárnej fotografie. S nápadom prišiel fotograf Ľubo Stacho, ktorý na škole vedie ateliér intermediálnej fotografie. Je to vôbec prvý školský projekt dokumentárnej fotografie takéhoto rozsahu od revolúcie. Inšpiráciou problémy

Hoci sa Ľubo Stacho posledné roky orientoval najmä na výtvarnú fotografiu, má blízko aj k dokumentárnej, venoval sa jej najmä v 70. a 80. rokoch. O to viac ho teda trápilo, že v poslednom desaťročí má dokumentárna fotografia na Slovensku slabé pozície. VŠVU je orientovaná skôr na fotografiu smerujúcu k výtvarným experimentom a na výtvarné problémy fotografického média, takže dokumentu sa venuje iba sporadická pozornosť. Ľ. Stacho sa preto rozhodol zrealizovať celoateliérový projekt fotografického dokumentu o Uhroveckej doline. Inšpiráciou mu bola skúsenosť priateľa a kolegu Jindřicha Štreita, pedagóga českej FAMU a univerzity v Opave, ktorý so študentmi spracoval podobný projekt na Morave.

Druhým plánom projektu bolo prostredníctvom fotografickej výpovede pomôcť mestu pochopiť problémy vidieka. „Problematika slovenského vidieka je po Novembri špecifická, chýba uznanie, že život je tam naplnený ťažkou prácou. Treba tam žiť, aby ho človek pochopil. Keďže som na vidieku pôsobil, chápem, prečo je trebárs nahnevaný na niektoré politické strany, ktorým ja držím palce. Že nenávisť voči EÚ, NATO pramenia z istých vecí a politické strany musia pracovať, aby ich zmenili. Chceli sme ukázať, ako tam ľudia žijú, trápi ich nezamestnanosť, alkoholizmus, problémy s drobným podnikaním, a tak pomôcť. Robí sa to aj vo svete. Najznámejším v dejinách dokumentárnej fotografie bol v čase hospodárskej krízy americký projekt Farm Security Administration, financovaný americkou vládou. Mal presvedčiť verejnosť o nevyhnutnosti pomôcť najchudobnejším farmárom a poľnohospodárskym robotníkom.“

Pre projekt existoval aj tretí dôvod. „Slovenské umenie sa chce podobať euro-americkej scéne. Trend podporujú aj naši kunsthistorici, ktorí práve takýchto tvorcov presadzujú. Mal som česť vystavovať po Európe, v USA, v Japonsku, a tam každého zaujímalo, čo je typické pre krajinu, z ktorej prichádzam. Preto chcem, aby študenti poznali históriu vlastných koreňov, svojho regiónu, aby udržali naše vlastné špecifiká a tradície ďalej rozvíjali.“

Čo je dokumentárna fotografia

Fotografovaniu v Uhroveckej doline, ktorá sa rozprestiera na sever od Bánoviec nad Bebravou, predchádzala mesačná príprava. Ľubo Stacho sa snažil študentov uviesť do problému, objasniť im kultúrne a historické súvislosti.

„Bez toho nemá zmysel robiť dokumentárnu fotografiu, to sú iba amatérske, náhodne cvaknuté snímky. Dokumentárna fotografia je nadčasová, snaží sa o zovšeobecnenie. Musí vydať hlbšie svedectvo než povedzme fotoreportér, preto sa aj dostala medzi umenie. Fotograf ide s presným zámerom, pozná historické a sociologické aspekty. Musí vyčkať na moment, keď situácia hovorí nielen o danom probléme, ale metaforicky aj o probléme ľudskom. Študenti to veľmi dobre pochopili na Štreitových diapozitívoch, ktoré urobil po svete. Každý obrázok, či z Japonska, Ruska, Nemecka, Francúzska, Rakúska alebo Maďarska, dokazoval, že život na dedine je všade rovnako naplnený ťažkou prácou a zodpovednosťou. Nielen za ľudí, ale aj za zvieratá, prírodu, produkciu potravín.“

Zmyslom projektu je naučiť študentov myslieť globálne, preto ich úlohou bolo nielen fotografovať, ale kolekciu fotografií doplniť aj stránkami z internetu na témy komunikujúce so zábermi.

Odchádzajúci svet

Poslucháči vyrazili do terénu 30. marca a pracovali tam do 7. apríla. Pozvanie Ľ. Stacha prijal aj Jinřich Štreit, ktorý priviedol svojho srbského študenta, takže expedícia bola vlastne medzinárodná. K dispozícii mali dve autá, do ktorých sa však všetci nezmestili, niektorí museli sedieť v kufri kombíka. Prvé dni fotografovali všetci spolu, ale časom sa študenti naučili nadväzovať komunikáciu s miestnymi a osamostatnili sa. „Bol to dôležitý moment, lebo v dokumentárnej fotografii ide o to nájsť kontakt s človekom, aby prestal vnímať, že ho fotografujete.“

Výprava navštívila viacero dedín v Uhroveckej doline. Až ich prekvapilo, koľko toho na malej ploche objavili. Románsko-gotický kostolík nad Kšinnou, ktorý sa „preslávil“ vo filme Krajinka. (Obyvatelia, ktorí robili do filmu komparz, ho dodnes nevideli). Problémy slovenských Ukrajincov, ktorí sa vrátili z okolia Černobyľa. Videli, čo je to nezamestnanosť, ako sa rodiny potýkajú s alkoholizmom, a ako ťažko sa žije drobným podnikateľom. „Socializmus odučil ľudí na dedinách zodpovednosti, len jednotlivci podstupujú riziká a pomaly sa snažia meniť komunistické zvyky. K bežným podnikateľským problémom pristupuje navyše závisť lenivého okolia.“

K tým, čo to napriek problémom nevzdali, patrí Dominik Vojtek, ktorý v Uhroveckej doline zachránil paličkáreň. Ide o malú manufaktúru na výrobu ozdobných valašiek a palíc na oporu pri chôdzi. „V Uhrovci je paličkáreň pojmom. Aj moja maminka spomína, ako tam robila už jej stará mama. Funguje dvesto rokov a teraz to vyzeralo, že zanikne. Zachránil ju poslanec miestneho zastupiteľstva. Nevie síce predať výrobky, ale aspoň sa stroje nerozkradli, zostali na jednom mieste. Dominik pozná Thonetovu technológiu ohýbania napareného dreva, takže by mohol zamestnať päť – šesť ľudí a vyrábať krásne maľované palice a valašky. Treba len nájsť odbytisko a výroba by mohla nerušene fungovať.“

Ale sklárne, ktoré založili v Žitnej nemeckí prisťahovalci, nemali ani takéto šťastie. „Mama má odtiaľ krásnu petrolejovú lampu. Kedykoľvek sa na ňu pozriem, je mi strašne ľúto, že takéto veci zanikli.“

Ľuba Stacha trhá za srdce aj Závada. Dedina, ktorá mala po vojne tisíc obyvateľov, ich má dnes len sedemdesiat. Ľudia sa odsťahovali, kvôli nevysporiadaným pozemkom sa chalupy nepredali a vyše polovica domov spadla. „Vyzerá to tam ako po vojne. Je to strašné už voči generáciám, ktoré domy postavili. Sú z kameňa, kto sa chcel ženiť, niekoľko rokov ich zvážal z polí a lúk. Sám som z kameňa budoval, takže viem, aká je to ťažká práca. No nejde iba o sentiment. Dvojpodlažné domy, kde boli hore sýpky a dole sa bývalo, sú architektonické a etnografické skvosty a s každým spadnutým domom sa deje nenahraditeľná škoda.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ