Kultivovaná mužnosť – to je koncentrát hokejovej vône. Hráčov i divákov masírujú kontrastné emócie, ktoré v priebehu niekoľkých sekúnd kopírujú pohyb puku od bránky k bránke. Výbuchy chlapa proti chlapovi, zamatové ťahy hokejkou v strese prísnych čiar, biliardovo-šachové výmeny puku zastrešené vtipom. Dynamikou a čitateľnosťou fascinuje všetkých bez rozdielu veku a pohlavia. Rozohňuje mužov, vzrušuje ženy, podmaňuje si deti, dojíma staré mamy. V časoch, keď sa ťažko dorába na chlieb, hľadá našinec útechu v hre, má sklony projektovať svoje sny do osudov hokejových idolov. Cena špeciálu

Pred rokom prileteli slovenskí hokejisti z Petrohradu so striebornými medailami vládnym špeciálom. Kapitán Miro Šatan už vtedy nesúhlasne krútil hlavou. „Prečo? Mohli sme pokojne letieť podľa plánu o deň neskôr. Fanúšikovia by nás nemuseli čakať do pol tretej ráno.“ A potichu naznačil ďalšie, oveľa vážnejšie súvislosti. Humbug okolo špeciálu nás možno stál aj zlato. Hokejisti si namiesto absolútnej koncentrácie na životný finálový zápas museli neplánovane zbaliť osobné veci, ktorých po dvojtýždňovom pobyte v hoteli nebolo málo. K tomu vyrovnávanie nejakého telefónneho účtu, klasické sťahovacie zmätky. Psychika špičkového hokejistu býva krehká, niektorí citlivo vnímajú nedbalo pohodenú pásku v kabíne. Čo ak sme za narušenú koncentráciu doplatili práve troma gólmi v úvodnej tretine? V ďalších dvoch sme Čechov jasne tlačili. V špeciále sa okolo hokejových hrdinov potom tlačili kravaty členov vlády. Jeden z nich, pomýlený reprezentačným tričkom, zasvätene potľapkával maséra Sama Petráša, ako bravúrne robil českým obrancom kľučky.

Česi sa po treťom návrate zlatým špeciálom letiacom z Hannoveru poďakovali politikom za pozvanie. Neprišli. Okrem hokejového musel český hokej v Nemecku zvládnuť aj diplomatický boj o výmenu usporiadateľského práva na MS 2003 v Prahe. Fíni im našťastie pomohli, Praha získala rok k dobru na vybudovanie novej haly, ktorá je podmienkou. Hokejisti v tejto veci od svojej vlády necítili podporu.

Pod mohylou zlá chvíľa

Spoločenský život okolo 65. svetového šampionátu v Nemecku pulzoval vo fanúšikovských dedinách. Norimberský „fandorf“ susedil s čudesnou mohylou obrích rozmerov. Pred sedemdesiatimi rokmi existovali v hlave vodcu Hitlera plány, že z mohutných násypov vyrastie najväčší športový štadión na svete. V Norimbergu mala sídlo strana NSDAP, ktorá na ňom chcela svojimi „spartakiádami“ demonštrovať nadradenosť germánskej rasy. Starší Norimberčania od tejto témy radšej odbočia, mladší okolo nej krúžia na kolieskových korčuliach bez záujmu. Dnes sú na rozľahlej ploche medzi temnými kamennými stupňami tréningové ihriská miestneho druholigového futbalového klubu so sviežozelenou trávou. Zmes dresov z najrôznejších krajín, vrátane japonských, v tesnej blízkosti monštra v pohode popíjala pivo, spievala a naťahovala sa so súpermi, ako im to ich hokejisti ukážu. Na desivú víziu umŕtvenú za protiľahlým plotom si nespomenie asi nik. Bolo to ešte hlboko v minulom tisícročí. A dnes sa už aj z hokeja vytratil antagonizmus. Kde sú tie časy, keď na hokejových súbojoch Kanada – ZSSR padali politické systémy porazeného.

Ja nie som šofér

„Čo je, ja nie som šofér,“ reagoval pri vstupe do hokejovej arény okrúhlejší fanúšik v slovenskom drese. Nemecký policajt mu neoblomne podal tréger na dychovú skúšku na alkohol. Nula celá nula to nebola, ale prešiel. Na ďalší deň už usporiadatelia podobné previerky nerobili. Vraj to vzdali pred nájazdom Fínov s vodkou. Napokon, v hale sa čapovalo pivo bez obmedzenia.

Už v základnej skupine v Norimbergu pochodoval cez hľadisko slovenský transparent: „Máme na to priniesť zlato!“ Tréner Ján Filc od začiatku bezmocne krútil hlavou. Prehra s perfektne korčuľujúcim Fínskom jasne naznačila, že na to objektívne nemáme.

Filcovci mali a ešte dosť dlho budú mať smolu v tom, že hokejové sníčky sú v našej zemepisnej úzkosti často únikom od neradostnej životnej reality, pod ktorou sú podpísaní práve politici. Tí istí, čo sa s cynizmom sebe vlastným zvyknú na športových úspechoch priživovať.

Lenže, keď to hokejistom nevyjde, frustrácia obyčajného človeka sa obracia proti nim, politici sa k zodpovednosti neprihlásia. A prehra s Čechmi je vždy neodpustiteľná zrada.

„Nech to Maria skáre, bohová,“ zarinčala prázdna fľaša Spišskej borovičky na parkovisku v areáli hannoverského výstaviska. „Češi mali zase šťastia na tri zimy, bazmek,“ uľavil si jeden z členov posádky favorita KE, ktorý si odtrhol od úst pol výplaty, vyše tisícpäťsto kilometrov sa terigal za drahý benzín, aby nevidel ani jediný gól v českej sieti.

Fínska novinárka Erja má viacročné skúsenosti z podobných stavov: „To je všetko v poriadku. Čím zápalistejšie vaši ľudia preklínajú hokejistov, tým presvedčivejšie to dokazuje, ako preukrutne ľúbia hokej. Miera bolesti zo sklamania zrkadlí hĺbku lásky,“ podlieha májovému odtieňu beztak zjavne ženský pohľad.

O tri roky pod chvostom

Fínski fanúšikovia majú naturelom blízko k slovenským. Pomaľovaný svetobežník v drese Suomi vysvetľuje, že v roku 2004 príde do Prahy so Slovákmi oslavovať to, čo sám zažil v Štokholme po finále MS 1995. Fínsko vtedy získalo svoj prvý titul majstra sveta v histórii na ľade najväčšieho rivala. Po druhej tretine finálového zápasu, keď Fíni nad domácimi viedli 3:1, sklamaný šéf švédskeho zväzu pohotovo predal oslavy na námestí Sergels Tors v Štokholme fínskemu kolegovi za 180-tisíc švédskych korún. Policajné kolóny, ohradenie, ozvučenie, špeciálna organizácia dopravy. To všetko vychutnali Fíni pokojne sprevádzaní mlčiacimi Štokholmčanmi v dresoch Tre kronor. Hlavným hrdinom bol vtedy Saku Koivu, fínsky blesk s tvárou na reklamu detských polievok. Pikantériou zasa, že strojcom fínskeho triumfu bol švédsky tréner Curt Lindström, ktorý bol aj pri švédskom titule v roku 1987 vo Viedni. U nás zatiaľ ťažkostráviteľná predstava.

Kolega Erki sa žičlivo smeje, že podobné pocity čakajú Slovákov po finále v Prahe 2004. Už má scenár orgií pod chvostom. Myslel na koniec sochy Svätého Václava na rovnomennom námestí, kde sa má rozliehať slovenská hymna ako víťazný chorál.

V reálnom čase si však po vyrovnávajúcom góle Dopitu päť minút pred koncom finálového zápasu Fínsko – Česko Erki uľavil „fucking.“ Hoci predtým svetácky zdôrazňoval, že za tie roky ho už na šampionáte nerozhádže naozaj nič, teraz to takmer neprežil zlosťou sklapnutý monitor jeho prenosného počítača: „Pozri ten titulok, perex, historické exkurzy, všetko som mal pripravené na oslavné tirády a teraz len čakám, že nás Česi pošlú do pekla v predĺžení ako v Lillehammeri pred dvoma rokmi.“

Na jeho slová došlo v 11. minúte predĺženia. Hlaváčov kúsok z Lillehammeru zopakoval v Hannoveri Moravec.

Gut: „Je to gut.“

Dlhoročný šéf českého hokeja Karel Gut po prvom štarte samostatnej českej reprezentácie na MS, zhodou okolností na nemeckom ľade v roku 1993, vyplakával čiernu prognózu. „Koniec, otvorenie hraníc môže znamenať zánik českého hokeja. Bojím sa, že v dôsledku nekontrolovaného odchodu mladých hráčov do zámoria raz vypadneme z A kategórie MS.“

Odvtedy centrálne neregulovaný český hokej získal štyri tituly majstra sveta a zlato na olympiáde v Nagane. Českí hokejisti dominujú v NHL, ich počet v najkvalitnejšej a najbohatšej hokejovej súťaži na svete neustále rastie. Geometrickým radom so sebavedomím, ktoré pramení z opakovaných úspechov.

„Tak takáto bilancia by ma pred ôsmimi rokmi ani vo sne nenapadla,“ tešil sa po finále v Hannoveri K. Gut, ktorý spolu so slovenským trénerom Jánom Starším stál na striedačke bývalého federálneho tímu Československa pri zisku titulov v Katoviciach 1976 a vo Viedni 1977.

Kapitulácia, a čo ďalej

Ruský hokej vo svojej premiére pod nesovietskou hlavičkou získal na MS 1993 v Mníchove zlato pod vedením trénera Borisa Michajlova. Ten istý bývalý slávny útočník stál pri kormidle aj na poslednom šampionáte v Nemecku, kde však nedokázal prelomiť kliatbu. Od Mníchova 93 ruský hokej nezískal žiadnu medailu.

8. mája síce Rusko prinútilo Nemecko v Hannoveri ku kapitulácii (1:3), ale ruský hokej stále prehráva zápas s vlastnou minulosťou.

Príčina je všeobecne nad slnko jasná. Vo vedení Ruskej federácie sa stále navzájom držia starí komunisti, ktorým konvenuje neotesaný Michajlov, známy nepriateľ cudzích jazykov a móresov. Tým deprimujúcejšie je status quo v ruskej reprezentácii.

Bývalý útočník Igor Larionov svojím otvoreným listom v časopise Ogoňok prvý pomenoval despotické pomery v zbornej za čias trénera Viktora Tichonova. Jeho spoluhráč, legendárny obranca Viačeslav Fetisov, prešiel od glasnosti k činu a ako člen armádneho tímu CSKA Moskva požiadal o prijatie u vtedajšieho ministra obrany Ustinova.

Kapitán, služobne i hokejovo, Fetisov po suverénnom prvenstve ZSSR na MS v Moskve 1986 na rovinu požiadal o súhlas na angažmán v zahraničí. Ustinov zdvihol brežnevovské obočie: „A što ty. Znaješ, što tam pa úlicam bégajut gólyje žénščiny. Nevazmóžno.“ Fetisov sa bez salutovania otočil a tresol dvermi v pracovni muža, ktorého sa dlho bál aj Gorbačov.

V súčasnosti je Fetisov, asistent trénera v New Jersey, exilovým kandidátom na manažéra ruskej zbornej pre budúcoročnú olympiádu v Salt Lake City. Jeho osobnosťou a morálnym kreditom podmieňuje svoju účasť v ruskom drese skupina hráčov NHL okolo hokejového intelektuála Larionova. Ruský medveď v Moskve o tom ani počuť.

Hokej neprestáva písať originálne príbehy.

VOJTECH JURKOVIČ