Potešilo ma, že som si nainštalovala špeciálny stôl, kde mám schovaný nový klávesový nástroj. Teraz budem môcť doma korepetovať nové pesničky. Som ešte plná nádeje.
Pál Csáky, podpredseda vlády
Stav k 15. máju: Po dlhšom čase som mal jeden deň voľna, ktorý som strávil s dvoma dcérami – s najstaršou (dvadsaťjedenročnou), a najmladšou (jedenásťročnou) – na kúpalisku. Súťažili sme v troch kategóriách plávania a z toho som v dvoch súťažiach prehral. Fandím novej generácii! Keby tam boli aj moje ďalšie dve dcéry, asi by som nemal šancu ani v tretej kategórii.
Stav k 16. máju: Nová radosť – moja v poradí druhá dcéra zmaturovala s vyznamenaním.
Dr. Ronaldo de Moura, dentista, Švajčiarsko
Veľmi by ma potešilo, keby sa vám podarilo to, čo u nás vo Švajčiarsku pred dvadsiatimi rokmi. Dosiahnuť, aby aj vaše deti mali bezchybný chrup bez kazov. Dá sa to dosiahnuť. V súčasnosti sa o to pokúšajú v Brazílii a výsledky sú úžasné. Viem, že taký projekt existuje na Slovensku už niekoľko rokov a že potrebuje peniaze. Držíme vám palce.
Juraj Králik, grafický dizajnér
Cestoval som po 15 rokoch vlakom. Lôžkovým. Ležal som sám v kupé, pil som pivo a čítal Bukowskeho. Samozrejme, Charlesa! Ten druhý asi o pive nepíše. Tak som si spomenul na študentské časy, keď som cestu vlakom do Prahy priamo nenávidel. Teraz sa mi zdalo jedenásť hodín medzi Viedňou a Berlínom celkom zvládnuteľných. To asi preto, že nebudem musieť takto cestovať každý týždeň. A hlavne ma tešil pocit, že človek môže z toho vlaku slobodne vystúpiť rovnako ako trebárs v Palárikove. Hoci na stanici Zoo, ktorá bola za mojich študentských čias pre nás za vysokým múrom nedostupná. Na to sme už asi zabudli.
Ľubomír Falťan, sociológ
Ďakujem za otázku. Priznám sa, že ak odpoveď nechám na okamžitú reakciu, tak to bude z kategórie čierneho sarkastického humoru. Či hádam nepoteší naše slovenské dušičky, tá naša „životaschopnosť“, ktorá sa prejavuje vo vzájomných útokoch, škandáloch a škandálikoch, schopnosťou snažiť sa presadiť i „bohatnúť“ za každú cenu a všetkými možnými prostriedkami? A tak človeka teší vysoká miera tolerancie a nadhľadu – možno blahosklonnosti – našich „euroúniových“ partnerov k našim detinským „hrátkam“. A za touto smutnou potechou sa skrýva tichá, možno troška utajená nádej, že tí naši ďalší – ak už my to nedokážeme – budú hádam múdrejší a prinajmenšom európskejší vo svojom rozhľade a kvalifikovanom poznaní, ktoré bude usmerňovať ich rozhodovanie aj vo sfére osobnej aj spoločenskej.
(ger, jb, uj, bd)
