, v deň, keď oslávil šesťdesiatku. Napriek okrúhlemu jubileu a rozsahu tvorby si však výstav až tak veľa neužil. Hneď po prvej samostatnej výstave v roku 1969 ho vylúčili zo zväzu výtvarníkov a na ďalšiu si musel počkať takmer tridsať rokov. Prešedivený muž s vytetovanou paletou na predlaktí (má ju tam od ôsmej triedy, keď potetoval takmer všetkých spolužiakov, inšpirovaný otcom kamaráta, ktorý si tetovanie priniesol z Terezína) je neprehliadnuteľný. Vysoký, väčšinou v čiernom, pôsobí skôr dojmom bonvivána. Pritom rodinné zázemie považuje za jednu z najdôležitejších vecí v živote. Má tri deti a jedinú ženu a v ateliéri zaberajú rovnocenné miesto s jeho dielom obrazy vnúčat. Upúta najmä jeden. Šesťročný Krištof ráznymi ťahmi namaľoval na metrové plátno obrovské vtáky s dominantnými zobákmi. Bez toho, aby mu niekto teoreticky objasnil, že práve vtáky charakterizujú jednu z významných tvorivých etáp jeho deda.Na stenách ateliéru máte zopár obrazov a plastík z raného obdobia, kde sa objavujú sugestívne, na svet sa bolestivo kľuvajúce vtáky. Zjavne zapôsobili aj na detský svet. Vraj aj vás prekvapilo, keď ste uvideli vnukov obraz, ako sa prostredie môže dostať pod kožu. Vám sa tam kto zavŕtal?

Určite otec. Všetko, čo chytil do ruky, mu išlo, od strihania vlasov po opravu topánok. Na zodraté linoleum naniesol nové farby a vytvoril umelecké dielo. Môj priateľ, výborný výtvarník Vlado Havrilla, s ktorým sme boli spolužiaci už na šupke, k nám rád chodieval, lebo ho vraj otcova zručnosť priamo inšpirovala k tvorbe. Na mňa to pôsobilo inak, nie cez to, čo otec robil, ale čo som po ňom podedil. Napríklad jeho precíznosť, ktorá sa preniesla do mojich sôch, kde dbám až na filigránske vypracovanie detailov. Otec však bol pre mňa dôležitý aj v procese tvorby. Najmä, keď išiel do penzie, ešte dvadsať rokov sa motal okolo mňa v ateliéri, a to ho držalo pri živote. Pomáhal mi, na každej soche je po ňom stopa.

Výtvarne ste sa prejavovali odmala?

Ani nie. Až v ôsmej triede mi napadlo, že pôjdem na umeleckú priemyslovku. Vedel som však, že budem robiť priestorové veci, preto som sa prihlásil na rezbárstvo. Ale drevo mi veľa nehovorilo, túžil som bojovať s tvrdým materiálom, ktorý kladie odpor a človek ho musí premôcť. Preto som neskôr začal spájať kameň a kov. Zaujímavé je, že hneď v prvý deň školy si do lavice vedľa mňa sadol Vlado Havrilla a od toho momentu sme tvorili dvojicu. Vlado vtedy býval na Rauchovej ulici, v jednom z prvých bratislavských panelákov. Zabrali sme tam kočikáreň a spoločne tvorili. Veľa kreslili, ale tiež robili kulturistiku a hudbu. On hral na trúbke, ja na base, dali sme impulz k založeniu Traditional klubu. No na konci štvrtého ročníka som si uvedomil, že obe profesie sa naraz robiť nedajú a že chcem byť profesionálnym sochárom. Z jedného dňa na druhý som basu predal a začal sa pripravovať na vysokú školu. Vlado to nechápal, naďalej hral a do nášho improvizovaného ateliéru vôbec nechodil. Asi po pol roku som ho tam zavolal a keď videl, čo som za ten čas urobil, na druhý deň aj on predal trúbku a začal robiť výtvarné umenie. Na rozdiel odo mňa si však po niekoľkých rokoch trúbku znova kúpil a občas si zahrá s priateľmi, kým ja, aby ma srdce nebolelo, som si viac žiadny hudobný nástroj nekúpil.

Spomenuli ste kulturistiku. Tento šport má k sochárčine blízko, modeluje ľudské telo. Preto ste si ju vybrali?

Možno, na škole sme spoznávali grécku kultúru a toto bol ideál kalokaghatie. Tiež to bolo asi trochu zo vzdoru, nepatrila k populárnym socialistickým športom. Preto sme o nej veľa nevedeli, mali sme iba zopár informácií, ktoré sa podarilo podsunúť pod železnú oponu. Cvičili sme po povalách a po pivniciach, ale malo to význam, lebo ako každý šport, učila nás sebadisciplíne. A bolo fajn večer si zacvičiť a potom ísť v krátkych rukávoch na bratislavské korzo plné pekných žien. Tak som objavil aj svoju ženu.

Mladý výtvarník sa ožení ešte na škole, hneď má dve deti. Takéto manželstvá sa často končia krachom, v strednom veku útočia pocity nevybúrenosti. Vy ste spolu vydržali celý život, a to vo fungujúcom vzťahu.

Keďže som sa od mladi musel starať o rodinu, a pritom nemal stály príjem, nebolo veľa voľného času. Bol som rád, keď som sa z času na čas „utrhol“ aspoň do divadla či kina. No a keďže sme mladí mali deti, mladí sme sa stali aj starými rodičmi a rodinné putá sa nemali kedy spretŕhať. Dodnes je u nás každú sobotu – nedeľu minimálne osem až desať členov rodiny. Pre mňa bolo rodinné zázemie vždy veľmi dôležité. Zrejme preto, že aj v mojej rodine bolo silné rodinné puto, a našťastie sa to prenieslo aj do môjho manželstva. Pritom moja mama bola absolútna sirota. Otca nepoznala vôbec, mama jej zomrela, keď mala 4 roky, a otec bol na tom podobne. Vlastne je mi záhadou, ako títo dvaja dokázali vytvoriť fungujúcu rodinu a dávať svojim šiestim deťom to, čo sami nikdy nedostali. Keď mi pred štyrmi rokmi umrel otec, hoci som sa už blížil k šesťdesiatke, veľmi som trpel. Vôbec si neviem predstaviť, ako možno stratu rodiča prežiť v mladom veku. Našťastie, mám ešte mamu. Hoci má osemdesiat, životnú energiu môže rozdávať. Keď som sa jej nedávno spýtal, ako sa cíti, odpovedala, že ako dvadsaťročná.

Vo vašej sochárskej tvorbe možno vystopovať tri etapy. Prvú, až surreálnu, charakterizuje poučka omne vivum ex ovo – všetko živé pochádza z vajca. Motívy vtáčieho zárodku, prasknuté vajce, von sa derúce ostré pazúry a zobáky. Vraj majú reálny predobraz?

V roku 1967 som prežíval nádherné obdobie. Bol som po škole, mal som pocit slobody, voľnosti. Bola jar – doslova aj v spoločnosti, v umení – keď som raz ráno kráčal k svojmu ateliéru, ktorý som si spravil z garáže. A zrazu som našiel na zemi spadnuté hniezdo a v ňom mŕtve, ešte nevyliahnuté vtáky. Natoľko ma to zasiahlo, že som si jedného zobral a ešte v ten deň som spravil asi metrové vajce. Netušil som, ako silno poznačí celé jedno tvorivé obdobie, keď sa budem cez motívy vtákov a vajec vyjadrovať o pocite zo života, o zrode a zániku. Na jednej strane krása zrodeného, na druhej strane to vnútro, ktoré nie vždy má krásnu podobu.

Rozdrvená vaječná škrupinka bola tiež jedným z dôvodov, prečo ste takmer tridsať rokov nesmeli vystavovať.

V roku 1969 som mal prvú samostatnú výstavu. Jedna zo sôch, ktorá stála rovno za dverami, predstavovala veľké rozšliapnuté vajce s odtlačenou stopou okupantskej čižmy s päťcípymi cvočkami. Každý kto vošiel, sa stával účastníkom pošliapania živého tvora, bielej nádeje. Bolo tam viacero podobných sôch, v ktorých sa súdruhovia identifikovali, a tak ma krátko po výstave vylúčili zo zväzu výtvarníkov. Nebol som sám, vtedy vylúčili mnohých.

Provokovali ste zámerne?

Chcel som hovoriť pravdu. Keď prišlo platiť, zaplatil som s radosťou, pretože som veril, že to aj tak nebude dlho trvať. Že to bude dvadsať rokov, to som teda nečakal. Ale skutočne ťažkých bolo iba prvých päť, keď som robil do šuplíka. Jedného dňa však za mnou prišiel architekt Jozef Struhář, ktorý vyhral súťaž na televíznu budovu v Mlynskej doline. Poznal niektoré moje veci a chcel, aby som vytvoril do vestibulu monumentálne dielo. Upozornil som ho, že som vylúčený zo zväzu a takú robotu mi určite nedajú. Ale on povedal, aby som sa nestaral, niekoľko rokov bojoval, až sa mu nakoniec podarilo súdruhov presvedčiť, že práca, ktorá nemala nič spoločného so socialistickým realizmom, prešla. Tým sa začala naša spolupráca, odvtedy sa nám podarilo vytvoriť zopár monumentálnych diel po celom Slovensku.

Svoj druhý tvorivý cyklus ste nazvali Vitajte na strojoch. Čím sochára, ktorého dovtedy zaujímal život, jeho vznik a zánik, upútalo niečo také neživé ako mašina?

Keď nastala normalizácia, človek sa musel uzavrieť do seba. Ale ani železná opona nedokázala zavrieť nepriedušne hranice, prichádzali nové a nové informácie a človek nasával. Vyvrcholilo to, keď sa mi podarilo dostať sa do USA. Videl som ich techniku, bravúrnosť, s akou pracovali, a porovnal to s tým, ako sa robilo u nás. Po období, keď som sa vyjadroval expresívne, som prešiel k absolútnemu obdivu techniky a začal dotvárať sochy do absolútnej precíznosti, aby som oslovil ľudí, že treba robiť dokonalé veci. Aj dnes často citujem študentom Michelangela, že dokonalosť spočíva v maličkostiach a maličkosti sú veľké veci.

Ste veriaci človek a vaša zatiaľ posledná kolekcia sôch mala názov Vitajte v kozme. Práve lety do kozmu však využívajú mnohí ateisti na spochybnenie existencie Boha.

Projektom Vitajte v kozme som nechcel človeka vtiahnuť do kozmu, ale tvorcu vesmíru dať do pozície, kde on víta v kozme človeka. Preto aj ústrednou sochou sú dve veľké rozpriahnuté kozmické ruky. Nie náhodou som použil kameň a kov. Prírodný kameň vylomený zo zeme, priame stvoriteľovo dielo, a na druhej strane kovový materiál niekoľkokrát spracovaný ľudskou rukou.

Čo bude nasledovať?

Rád by som sa vrátil k niektorým témam. V ateliéri mám napríklad sadrovú plastiku, ktorá vznikla v deň, keď sa upálil Palach. Nastúpil som do autobusu a niekto tam počúval správy. Vtedy každý chodil s tranzistorom pri uchu. No a práve vtedy ohlásili tragickú udalosť, že sa upálil Jan Palach. Bol to podobný zážitok ako s vajíčkom. Hneď som šiel do ateliéru a ešte v ten deň urobil ústa s čistou červenou kvapkou krvi v kútiku. Socha sa volá Nedopovedané, lebo vlastne celé krásne obdobie šesťdesiatych rokov sa skončilo tým nedopovedaným Palachom. Rád by som sa na to napojil, ak ešte budem mať sily.

Okrem toho, že sa venujete voľnej tvorbe, vediete už takmer desať rokov katedru výtvarných disciplín na fakulte architektúry. S akými plánmi ste tam išli a nakoľko sa splnili?

Na fakulte chýbal generačný most a študenti tým trpeli. Aj vďaka dekanovi, ktorý v tomto nesmierne ťažkom období pre školstvo vie citlivo reagovať na problémy školy a je dobrým lodivodom, sa mi tam podarilo dotiahnuť niekoľko osobností mladej výtvarnej scény. Sú ochotní odovzdávať skúsenosti a urobiť prácu naviac, ktorá je nedocenená. T. Moore povedal, že nešťastím človeka 20. storočia je, že stratil dušu. Hoci ju má, nehľadá ju. Spolu so svojimi kolegami pomáham mladým tú dušu nájsť.