O výsledku nedeľňajších parlamentných volieb v Taliansku sa líder stredopravicového Domu slobody Silvio Berlusconi dozvedel vo svojej prepychovej vile Macherio v blízkosti Milána. Okolo neho pobehovala jeho manželka, herečka Veronika Lariová, a tri deti z druhého manželstva (ďalšie dve má s prvou manželkou). Šesťdesiatštyriročného Berlusconiho, syna bankového úradníka (narodil sa 29. septembra 1936), niekdajšieho žiaka saleziánov a absolventa práva na štátnej Univerzite v Miláne, si Taliani zvolili, aby vytvoril novú, v poradí už 59. vládu od skončenia druhej svetovej vojny.Som najlepší na svete

„Il Cavaliere“ Berlusconi mal po správe o svojom víťazstve dobrú náladu a sebavedomie mu, tak ako obyčajne, nechýbalo. „Na svetovej scéne niet nikoho, kto by sa so mnou mohol porovnávať. Som najlepší na svete,“ povedal novinárom.

Zdolal ďalšiu prekážku. Ako líder stredopravicovej opozičnej strany dokázal znovu obsadiť prázdne miesto pravice, ktoré v Taliansku zanechala za sebou studená vojna v roku 1989. Vtedy Taliani zažili smrť kresťanských demokratov, ktorí vládli na Apeninskom polostrove s malými prestávkami skoro 40 rokov.

Ako mladík si Silvio Berlusconi zarábal spevom na lodiach križujúcich Stredozemné more. Zaplatil si tak svoje štúdiá a zároveň zistil, že má herecký talent. Ten sa mu zišiel najmä v čase, keď sa v Miláne preslávil ako budovateľ luxusných štvrtí a začal skupovať televízne kanály. Postupne sa vypracoval na najbohatšieho muža Talianska. Jeho majetok odhaduje magazín Forbes na 13 miliárd dolárov.

Mnoho novinárov, právnikov a ďalších nepriateľov však poukázalo na pochybný pôvod majetku a na predpokladané kontakty Berlusconiho so sicílskou mafiou. Napriek tomu vyšiel Berlusconi zo stoviek súdnych procesov ako víťaz. Odsúdili ho len v niektorých, za čo dostal spolu šesť rokov a päť mesiacov väzenia. V odvolacích procesoch si ale neskôr vysúdil zbavenie viny. Viaceré delikty, z ktorých ho usvedčili, zapadli časom prachom.

Berlusconi našiel vo svojom živote veľkého ochrancu. Bol ním socialistický premiér Bettino Craxi, ktorý vládol v 80. rokoch. Po Ríme sa šuškalo, že práve on Berlusconimu navrhol, aby založil stranu s futbalovým názvom.

Stalo sa. Berlusconi založil Forza Italia (Taliansko do toho!), ktorá sa neskôr stala najsilnejšou stranou v krajine. „Futbalová“ politika ho napokon priviedla aj ku kúpe milánskeho klubu AC Miláno.

Do politickej arény sa Berlusconi vrhol prvý raz v novembri 1993 a v marci 1994 už jeho stredopravicová koalícia porazila stredoľavičiarov. Il Cavaliere bol však premiérom iba šesť mesiacov, pretože v novembri toho istého roku mu milánski sudcovia priniesli súdne oznámenia o podozrení z korupcie. Berlusconiho prvá vláda napokon 2. decembra padla. Prispel k tomu aj Berlusconiho partner, kontroverzný Umberto Bossi, líder xenofóbnej a separatistickej Ligy Severu. Ten bol však teraz opäť Berlusconiho priateľom. Aj napriek tomu, že nového premiéra nazýval dlhý čas mafiánom.

Pred poslednými voľbami Il Cavaliere dokázal, že je už iný. Zreorganizoval opozíciu a pokračoval v útokoch na vládu. Sám seba označoval za „obeť komunistov“. Vrcholom jeho „jóbových zvestí“ bolo, keď mu lekári diagnostikovali rakovinu prostaty. „Il Cavaliere“ sa však vyliečil a vrátil sa do politického ringu.

Talianske voľby a cirkev

V zhone udalostí si málokto všimol kľúčovú úlohu cirkvi v posledných voľbách. Porazený líder Olivovníka Francesco Rutelli a líder Domu slobody Silvio Berlusconi sa v zime stretli s „vatikánskym premiérom“ Angelom Sodanom, aby získali požehnanie pre svoje volebné programy. Toto gesto si síce protirečí s tým, že Taliansko je krajinou laikov, dokazuje však, akú dôležitosť majú hlasy katolíkov.

A kto nakoniec získal viac hlasov zo strany katolíkov? Odpoveď možno nájsť na stránkach denníka talianskej biskupskej konferencie. Nie zbytočne totiž vydavateľstvo Avvenire vydalo 10. januára článok, v ktorom nechýbala ostrá kritika Olivovníka. Tento postoj talianskych biskupov ospravedlnilo Avvenire tým, že Berlusconiho stredopravicový blok sa viac zaujíma o ideály katolíckej spoločnosti. A tak Berlusconi, mimochodom rozvedený, prisľúbil v týždenníku Familia Cristiana zaviesť prísnejší zákon voči potratom.

„Zákon 194 sa musí zlepšiť,“ vysvetlil Berlusconi v rozhovore pre populárny katolícky časopis. „Zvlášť treba pomôcť mladším matkám,“ dodal. Vedel, že Taliani sú síce pasívni katolíci, ale rodinu kladú na prvé miesto všetci.

Tento volebný manéver bol prvou odpoveďou na dialóg s kardinálom Sodanom 20. februára. Vatikán preto sledoval májové voľby bez veľkých obáv. A Berlusconimu audiencia umožnila, aby sa pasoval za ochrancu kresťanských ideálov. „Náš volebný program je v súlade s cirkevnými pravidlami,“ povedal Berlusconi a v eufórii opustil Svätú stolicu. Ide o to, že Dom Slobody, ktorý západné médiá zniesli pod čiernu zem, „ochraňuje život, bráni strediská náboženského vzdelávania, pracuje v prospech rodiny a zakazuje experimentovanie s eutanáziou.“

Zaujímavý postreh v tejto súvislosti priniesol taliansky denník La Repubblica. Oslovil Berlusconiho priateľa – Francesca Storaceho, šéfa administratívy v rímskom regióne Lazio, ktorý sa rád pýši svojou fašistickou minulosťou. „Storace oznámil, že čoskoro bude mať v rukách zákon, ktorý rodinu vyčistí od istých zneužívaní, ktoré sú pre neho neprijateľné,“ napísal denník.

Je jasné, že ide o boj s homosexualitou. Cirkev totiž nemôže Rutellimu odpustiť, že ako starosta Ríma povolil pochod 250-tisíc homosexuálov po svätom meste. Olivovník teda u katolíkov stratil.

Panovanie v rozdelenej krajine

V talianskych obchodoch sa rýchlo striedajú najnovšie modely mobilných telefónov. Kolekcie oblečenia v butikoch nevydržia dlhšie ako tri týždne. Podobne je to aj s najnovšími slnečnými okuliarmi. Taliani sú jednoducho milovníci krásy. Ako hovorí známy provokatívny fotograf Oliviero Toscani, radi sa predvádzajú. Pod touto maskou sa však skrývajú silné kontrasty talianskej spoločnosti. Do volieb vošla krajina hlboko rozdelená medzi priaznivcov Silvia Berlusconiho a Francesca Rutelliho.

„Skôr by sa dalo hovoriť o vybavovaní účtov medzi starými nepriateľmi. O voľby vôbec nejde,“ napísal ešte pred voľbami Ilvo Diamiani, komentátor ekonomického denníka Il Sole 24 Ore. Jeho komentár sprevádzali údaje z prieskumu verejnej mienky, ktorý si nechal denník vypracovať, aby zistil vzťahy medzi občanmi a štátom.

Výsledok bol jasný. Talianska spoločnosť stále najviac dôveruje rodine ako základu, o ktorý by sa mali opierať všetky štátne inštitúcie. Anketa potvrdila ďalší fakt. Taliani sa k urnám vybrali hlboko rozdelení.

Takmer polovica osôb čakala víťazstvo svojich a v prípade prehry sa obávala straty demokracie. Tento strach napokon znížil počet nerozhodnutých voličov. Avšak krajina sa nemôže deliť na základe schémy ľavica – pravica. Viac ako to rozhodujú v Taliansku iné póly: sever a juh.

Šiesta ekonomická veľmoc sveta sa spolieha na solídny pilier severu, kde iba Lombardia vyprodukuje 30 percent celonárodného HDP. Na juhu, kde žije 36 percent Talianov (21 miliónov z 57 miliónov), je hrubý domáci produkt trikrát nižší ako priemer EÚ. Na severe, naopak, dosahuje 120 percent európskeho priemeru.

Názorne vidno zaostávanie juhu na cestovaní. Medzi motorom milánskej ekonomiky – Milánom – a politickým hlavným mestom – Rímom – cirkuluje denne tucet rýchlovlakov a lietadiel. Keď si však cestovateľ zmyslí navštíviť Taranto, mesto v Apúlii na juhovýchode krajiny, dostane sa do úplne iného sveta. Do Ríma ho odvezie iba jeden vlak, ktorý aj tak večne mešká. Rovnako i Kalábria, ďalší južný región. Z Ríma tam nepríde ani vlak, ba ani politici. Iba pred voľbami. Všetci kandidáti vtedy sľubujú. „Postavíme infraštruktúru a dáme vám prácu.“

Na juhu dosahuje nezamestnanosť 20 percent, kým na severe je to oveľa menej. Tam má problémy najmä Turín, materské mesto automobilky Fiat, kde je nezamestnanosť 10 percent, teda len o trochu viac ako celonárodný priemer. Pri voľbách ide aj o to, že 7 miliónov Talianov žije v chudobe. Väčšina z nich na juhu.

Mezzogiorno a Berlusconi

V Mezzogiorne, ako sa v Taliansku označuje juh (v preklade to znamená poludnie) môžu sľubovať hocijaké iniciatívy a investície, ale on si bude žiť stále svojím životom. Keď napríklad na severe krajiny unesú podnikateľa, vylúpia banku alebo uskutočnia atentát, médiá z bohatých regiónov to okamžite prinesú na prvých stránkach. Na juhu to tak vždy nie je. Zločiny podobného rangu majú iné postavenie a profil kriminálnika je chápaný inak. Ak by sa niekto odhodlal publikovať únos podnikateľa na prvej strane, ľudia by to chápali ako mediálny súboj klanov. Poctiví mafiáni (nie východoeurópski) si účty cez médiá nevybavujú.

Volebnej kampani sa ale južania nevyhli. Boli, samozrejme, obľúbenou politickou kartou. Berlusconi neraz úradom vyčítal, že neboli schopné využiť pomoc EÚ na rozvoj zaostalých oblastí. Zopakoval, že rozdiely medzi oboma talianskymi pólmi sa za posledných 40 rokov takmer nezmenili. Realita je teda komplikovaná a v nej mediálny magnát zvíťazil. Vo svojej kampani sníval o bohatom talianskom juhu a na tamojších voličov zapôsobil.

JURAJ TOMAGA