Stretnutie v kaviarni

Benoit Duteurtre patrí v tomto meste medzi obletovaných literátov z generácie dnešných tridsiatnikov. Slovenskí a českí čitatelia ho môžu poznať vďaka českému prekladu románu Tout doit disparaitre (Totální výprodej), ktorý mu okrem cien a prestíže vyniesol aj priateľstvo s Milanom Kunderom.

Je príjemné, ak sa príbehy začínajú v kaviarni. Sú dve hodiny popoludní a Parížania sa ponáhľajú na obed. Pri Café de Flore na Saint-Germain-des-Prés zastavuje taxík, z ktorého vystupuje Duteurtre. Pekný muž s dlhými tmavými kučerami a prekvapujúco jemnými rukami. Má za sebou desať úspešných kníh a mnoho novinových článkov o hudbe a intrigách v hudobnom priemysle. O nej, hudbe, nielen píše, ale ju aj skladá, zarába si ňou ako klavirista a pohybuje sa v prostredí jazzu.

Duteurtre je ironik, bombardujúci moderné mravy. Kríži epiku s esejistikou, konfrontuje minulosť s prítomnosťou a všetkými týmito technikami definuje a opisuje „globálne malomeštiactvo“. A takmer nepretržite uvažuje vo svojich textoch o Paríži. „Čo vôbec zostalo z francúzskej kultúry? Čo zostalo z Paríža?“ pýta sa v duchu svojej knihy Totálny výpredaj. O tom je aj iná jeho kniha – La Gaité Parisienne (Parížske radovánky). Je to ľúbostný príbeh z parížskych predmestí uprostred prítomnosti neustále sa miešajúcej s minulosťou.

„Nie je to všetko už iba výpredaj tradície v mene medzinárodnej prijateľnosti, momentálnej mediálnej módy?“ pýta sa Duteurtre. Paríž aj celé Francúzsko sa podľa neho ocitá v defenzíve, stáva sa provinciou, ktorá sa raz ochotne, inokedy so škrípajúcimi zubami poddáva trendom, čo prichádzajú odinakiaľ.“

Ulica má vlastný týždenník

Synonymom štvrti St. Germain-des-Prés je intelektuál. „O radovánkach týchto miest sa rozpráva už desaťročia po celom svete, ale ja ich nestíham,“ hovorí Duteurtre. Tvrdí, že v slávnych kaviarňach a reštauráciách bol raz, možno dvakrát. Často chodí k Lippovi, pretože tam skvele varia, a občas sa na St. Germain-des-Prés obzerá po presklených terasách legendárnych kaviarní U Dvoch Magotov a Flory. To musí. V týchto kaviarňach a pivniciach žili vedľa seba existencializmus a americký jazz, spisovatelia, herci a hudobníci.

Všetko je tu teraz iste luxusnejšie ako na začiatku minulého storočia. Luxusnejšie, ale menej bohémske ako za čias Jeana-Paula Sartra a Simone de Beauvoirovej, Marguerite Durasovej či fotografa Henriho Cartiera-Bressona.

V päťdesiatych rokoch sa z pivníc na St. Germain-des-Prés ako osudová múza v čiernom vynorila šansoniérka Juliette Gréco. Tu spievaval Brel, v čase, keď sa trumpeta Borisa Viana – toho, čo napísal knihu Pena dní – už pretrúbila na oficiálnu scénu.

„Dnes sem chodím na jazz,“ hovorí Duteurtre. V stánku oproti Café de Flore kupuje noviny – týždenník bulváru St. Germain-des-Prés – a z koncertov, ktoré sú vypísané v kultúrnom programe, vyberá jazz. Francúzsky jazz, to je čosi ako Marseillaisa v swingovom rytme.

Vždy aspoň raz prší

Autobusy vychrlia na Saint-Germain-des-Prés každoročne desaťtisíce turistov z celého sveta. Bulvárom húfujú davy hovoriace všetkými jazykmi sveta. Práve tu, na okná Café de Flore, na jar revolučného roku 1968, študenti napísali: „Turizmus je okupácia!“

St. Germain-des-Prés je však aj napriek tomu ešte stále štvrť Parížanov. Večer, keď mesto stíchne a jeho turistický tep sa spomalí, do kín a klubov prichádzajú domáci.

Marguerite Durasová v jednom z rozhovorov, sediac v Café de Flora, povedala: „Bistro je v Paríži všade, pretože Paríž vznikol tak, že niekoľkotisíc opilcov postavilo niekoľkotisíc bistier. Potom si ale uvedomili, že nemajú kde stráviť tých pár hodín medzi šiestou a desiatou ráno, a tak poslali po robotníkov a zaplatili im, aby nad tie bistrá, bary a kaviarne postavili niekoľko poschodí bytov.“

Za sklom bistier sa hypnotizujú pohľadmi zamilované dvojice. Keď vyjdú von, z neba sa z minúty na minútu spustí príval vody. Všetci bežia a vyťahujú si kabáty nad hlavu. Zaľúbenci sa v lejaku vášnivo bozkávajú. Alebo len bežia. A keď dobehnú pod bránu, bozkávajú sa mokrí. V tom okamihu dážď prejde. V každom filme, ktorý sa odohráva v Paríži, aspoň raz takto prší.

Cez obed, ale aj v májový večer, chodia Parížania do Luxemburskej záhrady. Sú tam rozhádzané množstvá stoličiek. Alebo zájdu na Champ-de-Mars, Marcové polia, do rozľahlých záhrad pod Eiffelovku, alebo do parku pri Champs-Elysée. Po mesiacoch zimy vymenia zadymené bistrá za trávu.

La Belle Époque

Paríž na začiatku devätnásteho storočia vraj hýril farbami a načrtával nové formy. Vynašiel kiná, skladal balety a verše s nepárnym počtom slabík. Paríž mal svoju tržnicu a salóny, dedinské štvrte, tragikomických spevákov.

Nacionalistická, kolonialistická a netolerantná La Belle Époque je pre Benoita Duteurtra momentom výnimočnej francúzskej originality. Hovorí, že Debussy, Monet, Apollinaire, ktorých na brehoch Seiny dopĺňal Stravinskij, Picasso, Joyce, všetci tí, ktorých táto doba formovala, alebo ktorí tvorili na protest proti nej, predstavujú spoločenstvo zlatého veku.

„Ak niekto dnes sníva o Francúzsku, sníva o krajine, ktorá zanikla. Obchodníci na bulvároch s nostalgiou rekonštruujú bistrá v predvojnovom štýle, vypiplané repliky niekdajšieho hlavného mesta sú dnes určené turistom. Paríž si pestuje ilúziu o Paríži.

Čo je dnes moderné? „Moderný svet vyrastá medzi svetom biznisu a svetom múzeí,“ odpovedá Duteurtre.

Aby turista pochopil, čo je v Paríži moderné, zoberie ho hostiteľ na parížsky Manhattan menom Défense.

S Benoitom Duteurtrom nastupujeme na metro pri radnici, l‘Hôtel de Ville, kúsok za Notre Dame, a vystúpime uprostred mrakodrapov administratívneho centra. „Keď ste na Défense desiaty raz, už vás nenapadne, že Paríž sa mení a stráca. Hovoríte si: Mám šťastie, že patrím k starému i novému svetu.“

Na samom konci Défense je La Grande Arche – dom Veľkej Archy. Nastúpime do výťahu a po chvíli sme v jednej z najprestížnejších francúzskych firiem. V priehľadných sklených kanceláriách pracujú okravatovaní muži a namaľované ženy. Smejú sa. „Chcú sa tváriť uvoľnene. Ani buržoázne, ani proletársky, ale šťastne,“ komentuje Duteurtre.

Pobiehajú z jednej kóje do druhej, zastavujú sa na kávičku. Všade ich sprevádza tichá hudba, ktorá sa nenápadne tiahne z reproduktorov. Benoit Duteurtre ukazuje na obrazovku počítača, kde je napísané: „Peniaze boli často na pranieri a ľudia sa ich snažili dávať do protikladu k umeniu, naša doba však opäť objavuje cnosti, ktoré prináša realizmus, inteligencia a láska.“

Takto sa uvažuje v reklamnom oddelení, ak chcete byť moderní. „Vráťme sa do starých čias,“ želá si Duteurtre. Pokračujeme však výťahom hore, stojíme na vrchole Archy, pod nami je Víťazný oblúk a najznámejšia ulica Paríža – Champs-Elysées.

Café concerts

„V roku 1852 začal barón Hausmann s tímom najlepších architektov a inžinierov búrať úzke a špinavé stredoveké ulice a za sedemnásť rokov vybudoval veľkolepú metropolu s geometricky usporiadanými bulvármi a triedami,“ vysvetľuje Duteurtre rozloženie Paríža. Do metropoly vtrhla moderná doba, oblečená do farebných sukní, čiernych pančúch, podväzkov a spodničiek. „Po tejto veľkej prestavbe sa stali strediskom zábavy bulváre.“

Popri mnohých slávnych a obľúbených kaviarňach vyrástli divadlá, ktorých programovou náplňou sa stal bulvár, teda nenáročné, ľudové typy divadelných hier a operiet, často s dvojzmyselnými narážkami, pesničkami s laškovným obsahom a frivolným dejom.

„Na bulvári du Tempe stáli niekoľko storočí takzvané café-concerts, čiže kaviarne, v ktorých Parížania posedávali za zvukov klavíra a spevu predchodcov slávnych šansoniérov.“ Ako sa caf-concs množili, vznikali z nich koncertné sály. Tie si pre svoju existenciu vynašli všemožné druhy zábavy, ktorými sa napokon celý Paríž ládoval ako všežravec. Strávil všetko: žonglérov, klaunov, drezúru pudlíkov aj tanec nie veľmi oblečených dám.

Potom prišiel film. Film, ktorý sa stal fenoménom začiatku dvadsiateho storočia, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov prehovoril. A nielenže prehovoril, on začal spievať a tancovať. Davy zmenili smer a začali sa hrnúť do kín.

Boulevard des Capucines

Jedným z najobľúbenejších bulvárov Parížanov je bulvár Kapucínov. Tam, na čísle štrnásť, usporiadali v decembri roku 1895 bratia Lumiérovci prvýkrát verejné filmové predstavenie. A na čísle dvadsaťosem vybudoval v rokoch 1892–1893 architekt Léon Carle veľkú sálu s obrovským balkónom. O vnútorné zariadenie sa postaral dekoratér Marcel Sambon. Nový podnik dostal meno Olympia.

„V Paríži máte šťastie. Tu si v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu môžete zvoliť svoju dobu. Máte zvukové či sluchové prostriedky, vďaka ktorým si môžete pôvaby vybranej doby privolať,“ vraví Benoit Duteurtre. „Sused na ulici, kde bývam, žije v šestnástom storočí. Niekoľko hodín denne počúva polyfónie Josquina des Prés či Rolanda de Laruse. Cez otvorené okná rozdáva susedom štedro renesanciu, zatiaľ čo mladík naproti si na svojej aparatúre púšťa posledný šláger od Limp Bizkit.“

Veľké bulváre sa za posledných sto rokov zmenili. Zmizlo mnoho kaviarní, do ktorých v časoch Belle Époque chodila parížska smotánka. Zaniklo aj mnoho divadiel a na javiskách tých, ktoré zostali, sa už dávno nehrá iba bulvár. Zdá sa, akoby zostal jedine šansón. „Poetické texty a spievavé melódie, to je definícia francúzskeho šansónu. Má byť poetický, nie starobylý. Melodická pesnička, čo sa tak dobre zapamätá, to je šansón.“

Boli ste na koncerte v Olympii? pýtam sa Duteurtra. „Párkrát. Olympia je ako rozpálený kotol, ktorý môže hocikedy vybuchnúť. A keď publikum na konci vstane, tlieska, dupe, volá bravo, sála sa mu pohupuje pod nohami, máte pocit, že balkón sa vám vzápätí zrúti na hlavu. Vraveli mi, že Edit Piaf tu vyvolávali dvadsaťdvakrát. Brela vytlieskavali hodinu. Aznavoura tiež. Všetci títo spôsobili, že Olympia naozaj takmer spadla. Tu je kráľom šansón, ktorému sa pokorne klania.“

Vraciame sa po nábreží okolo chrámu Notre Dame. Popoludňajšie slnko svieti na južnú stranu katedrály nad Seinou. Spod oblúka vylieta kŕdeľ vtákov.

Na pravom brehu sa zastavujeme pred divadlom Chatelet. Na plagáte je veľkými písmenami uvedený broadwayský muzikál. „Nie je to tak dávno, čo po bulvári prúdili davy, aby videli najnovšiu operetu od operetných klasikov Messagera či Reynolda Hahna. Dnešnému Parížanovi sa zdajú operety smiešne. Je to vo francúzskom duchu – hanbiť sa. Humor, zábavu, filmy s Fernandelom, de Funésom alebo Prévertove verše si pamätáme iba ako naivný vtip, spúšťač spomienok.“

Tančiareň Balajo

Paríž má Louvre, Montmartre, ale aj Montparnasse s cintorínom, kaviarňami. Vďaka tomuto všetkému je nepochybne hlavným mestom európskej kultúry a hlavným mestom turistov. Má múzeá a galérie, vďaka ktorým je hlavným mestom maliarstva a moderného umenia. Vyčnieva tu pár orientačných bodov. Eiffelovka, vztýčený palec montparnasskej veže, kupola Panteónu a Invalidovne, futuristická stavba Centre Georges Pompidou.

Do skromnej výšky 128 metrov nad morom sa týči jediný parížsky kopček. Na ňom svieti mramorová bábovka Sacré Coeur, zrejme najgýčovejšia bazilika na svete. Paríž má Kongresový palác, Športový palác a obrovskú halu na kraji mesta, v Bercy. Ale hál a palácov sú v Európe stovky. No len Paríž má uličky za námestím Bastily.

„Keď som vnímavý, šťastný i smutný zároveň, plný emócií po príliš krátkej noci, chodím s priateľmi k Bastile,“ určuje posledné miesto nášho výletu Benoit Duteurtre.

Vyjdeme z metra a prešmykneme sa medzi autami k sivej stavbe novej opery. Začína sa noc. Vchádzame do ulice Roquette, zabočíme doprava.

„Ulica Lappesi stále vyzerá trochu ako staré francúzske predmestia s malými čiernymi domčekmi a špirálovitými dvormi,“ hovorí Duteurtre. Predierame sa medzi turistami, ktorí sem chodia do pravých kubánskych barov, čínskych reštaurácií a francúzskych kaviarničiek.. Vojdeme do portálu jednej tančiarne. Volá sa Balajo. Kupujeme si lístky.

„Tu v Balajo sa v určité dni a hodiny udržuje starý ľudový rituál, čo už je na vymretie,“ vysvetľuje Duteurtre. V polotieni sa zhromažďuje rad bohémskych päťdesiatničiek, aby si zatancovali valčík bez prestávky. Vyzerá to ako pozostatok z iného veku. Balajo ešte nie je zrekonštruované do podoby dobovej dekorácie. Na stenách ošúchanej sály je nápis s dátumom slávnostného otvorenia: Balajo 1936.

Ornamenty nad orchestrom znázorňujú Paríž s malými námestiami a Eiffelovkou. Orchester nahradila aparatúra. Najmladší tanečník má päťdesiat. Muži vyzerajú ako krupiéri alebo prinajlepšom drobní obchodníci. Ženy v minisukniach sa tvária na tridsať, ale sú unavené a vypili toho v živote už príliš veľa.

Strnulý úsmev tancujúceho, obratné ovinutie partnerky, rafinovaná jednoduchosť melódie v pološere takmer prázdneho Balaja. „Tak vyzerá nepatrný pozostatok úžasného roku 1936, čo sa zobudil do Paríža roku 2001.“

ANDREA PUKOVÁ