„Čo ja s tými kvetmi budem robiť? Ešte pred päťdesiatimi rokmi by som ich mal komu dať, ale teraz?“ usmeje sa 76-ročný Arno Puškáš. Košičan, ktorý pred polstoročím zakotvil v Tatrách a odvtedy sa mu stali domovom. Za všetko, čo pre tieto hory urobil, sa mu dostalo nedávno uznania. Mestské zastupiteľstvo Vysokých Tatier mu udelilo cenu za celoživotné dielo. Prišiel si ju prevziať osobne, opierajúc sa o palicu, zato však so sviežimi vtipmi a zaujímavými spomienkami. Historky z Tatier vie stále chrliť. Pamätá si ich dosť, veď za roky lezenia, chatárčenia a neskôr pôsobenia v horskej službe zaznamenal toho nekonečne veľa. Niečo z nich publikoval v knihách (Horolezci v tatranských stenách, 1952, Nové horolezecké výstupy, 1953, Priateľstvá na lane, 1954), ale na konte má aj tisícky článkov, reportáží a úspešnú publikáciu Nanga Parbat. Meno Puškáš však zostane navždy spojené s desiatimi dielmi horolezeckého sprievodcu, bez ktorého sa horolezec v Tatrách nepohne. Na tejto jedinečnej monografii pracoval autor 30 rokov. Okrem toho cestoval, liezol, poznával svet, kreslil a maľoval. Dodnes pretavuje svoje zážitky do farebných koláží, ktorým dominuje slnko. Puškin a Gojko Mitič v jednom

Volajú ho Puškin. Nielen pre podobný začiatok mena, ale aj pre Puškášov vzťah k životu, v ktorom vždy hľadal poéziu. Intelektuál, trochu bohém. Obklopený knihami a obrazmi sníval o ťažkých cestách a počas nich si recitoval úryvky z obľúbených básnikov. Ale možno by mu lepšie pristalo meno juhoslovanského herca, známeho z filmov o Indiánoch, Gojka Mitiča. Puškáš totiž neraz v svojom spontánnom rozprávaní kladie rečnícku otázku: „Tak čo, kto tu bol Gojko Mitič?“ Je v ňom kus komedianta, ktorý sa rád predvádza pred publikom. „Jáj, to mi aj kamaráti dávno vraveli, počuj, ty by si mal hrať, čo si sa nedal na divadlo?“

Ako dieťa a skaut v Košiciach rád športoval, chodil do prírody, plával, behal, lyžoval. Prvé horolezecké kroky si odskúšal na vápencových stenách v Zádielskej doline a na Jánošíkovej bašte. Až potom, po skončení vojny, prišiel do Vysokých Tatier. Začal chatárčiť na chate pod Rysmi a dodnes tvrdí, že to bolo krásne obdobie jeho života. „Neprišiel som tam preto, aby som predával čaj a malinovku, ale videl som tam obrovskú príležitosť na rozvinutie svojich technických horolezeckých možností. Schádzali sa tam vtedy mladí ľudia, ktorí mali hory radi a poznali ich. Vtedy som robil, čo som mal rád, prízvukujem, že to bolo horolezectvo – no a že som musel predávať ten čaj? To bolo samozrejmosťou, tým piatym prstom na ruke.“

Neskôr chatárčil na Kežmarskej chate, ale to už bol v tatranskom horolezectve pojmom. Skupina horolezcov z Košíc, ktorú do Tatier pritiahol práve Puškáš, začala podnikať vážne výstupy a postupne hrala prím. Kým v tridsiatych rokoch tu dominovali Poliaci a napríklad v zime urobili okolo desať veľkých priestupov, v päťdesiatych rokoch už Košičania zvládli za sezónu aj 50 takýchto „kúskov“. Za Arnom Puškášom zostalo vo Vysokých Tatrách 209 prvovýstupov, z toho 108 zimných. „Ale treba si uvedomiť, že je rozdiel medzi horolezcom, ktorý prišiel do Tatier len na Jamesácky týždeň, a mnou, ktorý som tam bol každý deň.“

Potom prišli „veľké hory“. Puškáš bol v Alpách, na Atlase, Pamíre, v Himalájach, dohromady v horských oblastiach štyridsiatich krajín sveta. Vo svojej súkromnej bilancii má zaevidovaných 16 štítov nad 5000 metrov, 8 nad 6000 metrov a 3 nad 7000 metrov. Jeho najvyšším dosiahnutým bodom bol predvrchol Nanga Parbatu z roku 1971, keď stál vo výške 7910 metrov. Vtedy mal 46 rokov. „Veľa som cestoval, mal som rád Turecko aj Afriku, boli časy, že z piatich rokov ma tri moja žena doma nevidela. Bola voči mne nesmierne tolerantná. Tak kto tu bol Gojko Mitič, ja, alebo ona?“

Spisovateľ a výtvarník

Najprv písal beletrizované reportáže z tatranských výstupov. Dar jazyka mal, nechýbal mu vtip a nadhľad, a tak ho kamaráti povzbudzovali. Keď sa objavila požiadavka na nové, modernejšie vydanie horolezeckého sprievodcu, celkom prirodzene sa obrátili na Puškáša.

„Do písania ma povzbudzoval najmä môj priateľ Jožo Brandobur, ktorý neskôr pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Hecoval ma aj básnik Rudo Fabry, hovorieval, ty len píš, ako trepeš, my ti za to dáme nejaký honorár. Tvrdili mi, že môžem liezť najúžasnejšie kúsky, hoci aj Malý Kežmarský štít v noci, dole hlavou, v zime, ale keď to nezaznamenám, je to len moja súkromná vec, z ktorej nikto nič nemá,“ vysvetľuje príčinu svojich publicistických začiatkov horolezec. Rád spomína na chvíle, keď ešte za čias chatárčenia pod Rysmi šli všetci lezci spať, chata stíchla, on si zapálil dve petrolejky, vzal papier a všetko, čo nosil v hlave, zaznamenával.

Práca na dodnes uznávanej horolezeckej monografii Vysoké Tatry I.-X. však už bola iná. Vyžadovala si trpezlivosť, pedantnosť a množstvo štúdia archívnych materiálov. Tie knihy musel doslova „vysedieť“. On, dobrodruh a cestovateľ. A to o sebe tvrdí, že bol mizerným žiakom. „Od rána do večera som v škole iba prepadal.“

Má klasické gymnázium a plynule rozpráva šiestimi jazykmi. „Ja viem, keď sa rozprávalo o Puškášovi, tak vždy sa spomenulo – to je ten, čo trochu lezie, trochu maľuje, vydáva knihy, robí výstavy. Na prvý pohľad to pôsobí nesúrodo, ale ja som v zásade od detstva výtvarne založený človek. Do všetkého, čo robím, zatiahnem výtvarné cítenie. To vás naučí inak sa dívať na svet, zdokonaľuje to pamäť. Jedného dňa som sa túlal v Casablanke a zrazu vidím známu tvár, kamarát Jacek, Poliak. Päťnásť rokov som ho nevidel, ale spoznal som ho. Výtvarník sa díva na ľudí tak, že si okamžite urobí o človeku predstavu a tá v ňom zostáva. Ale nechcel som byť nikdy ani profesionálnym výtvarníkom, ani profesionálnym novinárom, ani profesionálnym horolezcom. Podstatné je, že som vedel všetky schopnosti zmiešať. Mne sa nechcelo ísť na univerzitu, vždy som bol lenivý a absolútne ma nezaujímala žiadna škola. Na to, čo viem, mi žiadnu umprum nebolo treba. Ešte v Košiciach som ako dieťa kreslil, chodil som do ateliérov štyroch maliarov, mal som vraj talent. Nie som smrteľne presvedčený, že to, čo som vytvoril, je dobré, nie som Picasso ani Dalí, ale ľuďom sa to páči. Všetci rozprávajú, že keby tam nebolo slnko, nebol by to Puškáš. Vymyslel som si ho, asi ho mám v sebe. Ešte stále sa s tým zabávam, do druhej, tretej rána sedím nad kolážami. Za posledných šesť rokov som urobil 180 koláží, sú v deviatich krajinách sveta, občas je nejaká výstava. Niekto si myslí, že by som mohol stihnúť viac, ale aj keby som mal štyri ruky, nedá sa to, lebo hlava je len jedna, a na to treba v prvom rade rozum, nie ruky! Že prečo si nedám pokoj, prečo nad tým sedím? A čo mám robiť? Váľať sa v posteli? Ja, Gojko Mitič?“

Hovoríme aj o možnosti dať dohromady memoáre, spomienky na Tatry jeho mladosti. „Dajte pokoj, všetci hovoria Puškin sem, Puškin tam, vybavíme, napíš. Ďakujem, nemám interes. Neviem, na čo by to bolo dobré,“ odmieta znovu omieľať to, čo už kedysi bolo zachytené. Viac ho teší mať pred sebou hárky farebných samolepiacich fólií a meniť ich na hory, štíty, krajiny. Ešte ho baví vymýšľať niečo nové. Neopakovať stokrát povedané.

Výslnie a pády

Na ceny a uznania si zvykol. Titul majstra športu dostal v bývalom Československu medzi prvými, s Pláničkom a Zátopkom. Potom prišiel zaslúžilý majster športu. Nasledovali ďalšie a ďalšie a za monografiu o Tatrách dostal štátne vyznamenanie.

Ani najnovšie, tatranské ocenenie neberie smrteľne vážne. Veď ani príbehy s Gojkom Mitičom nie sú o víťazstvách a trofejách. Puškáš tvrdí, že hoci liezol krkolomné cesty, pády nepoznal. Ale s trochou sebairónie dodáva, že teraz si na ne musí zvykať. Nehovorí v metaforách, myslí na skutočné pády, z ktorých bolí celé telo. Choré kĺby totiž už neslúžia ako kedysi. Zato robota, ktorú odviedol, zostáva. Skúste sa započúvať do horolezeckej hantýrky a počítajte, koľkokrát v nej odznie meno Puškáš. Stalo sa synonymom horolezeckého sprievodcu i niektorých ťažkých ciest. A aj dnes, keď sa ich autor pomalým krokom prechádza po sídlisku Pod lesom v Dolnom Smokovci, pokrikujú za ním deti „Puškin, Puškin!“ Netušia, že túto prezývku dostal aj za svoj poetický vzťah k životu.

MIRA KOVÁČIKOVÁ