„Zmena programu. Pán Márquez zajtra nemôže. Prisľúbil, že stretnutie môže byť dnes večer o siedmej. Príďte do Fitzroy Tavern.“ Bola nedeľa 14. apríla, pol siedmej poobede. Informácia Claire Weatherheadovej z londýnskeho vydavateľstva Bloomsbury mi ponúkla čosi vyše pol hodiny na presun. Našťastie, z Westminsteru do Kensingtonu to bolo zvládnuteľné. Márquez už sedel vo vychýrenej spisovateľskej reštaurácii, kde kedysi chodieval Charles Dickens. Nervózne si utieral okuliare a čosi gestikuloval svojej žene Mercedes. Tá mu vzápätí doniesla pohár minerálky a vydavateľ pridal keksy. Niekdajšie bohaté čierne kučery už dnes Márquezovi zredli a zmenili sa do skromnejšej šede.

Potomok juhoamerickej nespútanosti však temperament nezakryl. Fúzy mu pri odpovediach divoko poskakovali, tmavé oči iskrili a ruky rozvláčne plávali v londýnskom povetrí. Povedľa suity z vydavateľstva nás oproti autorovi Sto rokov samoty zostalo šesť zástupcov médií. Sveta, z ktorého vzišiel aj sám Márquez a dodnes sa ho nevzdal. „Aj preto som nakoniec privolil,“ povedal Márquez a po dohovore s organizátormi stroho vyhlásil: pol hodiny!

Raz ste povedali, že novinárstvo je najlepšia profesia na svete. Ako vnímate postavenie novinára v dnešnom svete, keď sa toto povolanie stalo značne rizikovým?

„Od novinára sa očakáva, že bude čitateľom rozprávať príbehy ľudí. S čím žijú, čo ich trápi a s akými túžbami by sa mohli stotožniť. Bez novinárstva by nevznikli ani moje knihy. Keby som trochu zveličil, knihy boli akýmsi vedľajším produktom mojej žurnalistiky. Samozrejme, uvedomujem si, že súčasný napätý svet prináša pre ľudí, ktorí chcú pravdivo informovať, zvýšené riziko. Ale rozprávanie o ľuďoch je aj rozprávaním o temných stránkach duše.“

Vo svojich pravidelných stĺpčekoch pre noviny Cambio často dvíhate hlas za sociálny zmier. Ste advokátom ponížených a urazených, no vyčíta sa vám aj nelojalita voči niektorým pomerne stabilným vládam v Južnej Amerike. S rešpektom k vám pozerajú marxistické povstalecké skupiny. Nie je v tom cítiť váš politický extrémizmus?

„Pohľad zvonka môže byť značne skresľujúci. Počas môjho života som sa, domnievam sa, dostatočne snažil pochopiť ľudí v tejto časti sveta. Neviem, či to dokážete pochopiť, ale ich situácia je často zúfalá. A pritom stačí byť len ústretovejší a viac načúvať ich výzvam. Ako sa dá postaviť voči skorumpovanej vláde? Niekedy aj silou. Kedysi som sa priamo angažoval v týchto akciách, dnes som už v politickom tempe poľavil.“

Patríte k osobným priateľom Fidela Castra. Keď bol raz na neho spáchaný neúspešný atentát, boli ste v jeho blízkosti. Castro potom povedal, že by bolo pre neho cťou zomrieť vedľa slávneho spisovateľa. Demokratický svet hovorí o Castrovi ako o diktátorovi, vy ako o človekovi, ktorý pomohol miliónom ľuďom. Čím vás tak priťahuje?

„Fidela poznám už dlhé roky a vždy som si u neho vážil jednu vec – vytrvalosť v názoroch.“

To však nehovorí o jeho ľudskom charaktere. Nevidíte v ňom túžbu po moci?

„Práve že Castrove názory hovoria o jeho charaktere. Svojím príkladom ponúkol slobodu pre mnohých ľudí. Samozrejme, nie so všetkými jeho názormi sa stotožňujem. Ale stále je ochotný sa rozprávať a ja som spokojný, keď v jeho politike vidím moje, dúfam, že humanistické korekcie politickej moci. Viete, som človek, ktorý počúva skutočnosť okolo seba, a to je pre mňa prvoradé. Keď sa mi zdá, že ide o nespravodlivosť, som ochotný zdvihnúť hlas.“

Intelektuáli by sa teda mali zúčastňovať na politickom dianí?

„Neviem, či som intelektuál, ale ako spisovateľ a novinár cítim, že by som sa mal vyslovovať k veciam, ktoré ľudstvo trápia. Opýtajte sa Güntera Grassa. Ten by o tom vedel hovoriť veľmi zápalisto. I tak som dosť skeptický. Časy Sartra a Camusa, ktorých myšlienky mali priamy vplyv na chod vecí verejných, sú už preč.“

Ako vyzeralo vaše stretnutie s Billom Clintonom?

„Bolo to po afére s Lewinskou a zdal sa byť neistý. Cítil som však v ňom otvorenosť a priateľskosť. Bol mi sympatický, snažil sa komunikovať aj s ľuďmi s opačným názorom.“

George Bush?

„Nemá to jednoduché, ale ako politik ma vôbec nezaujíma. Jeho myšlienky a politické rozhodnutia nedosahujú rozmer veľkých štátnikov.“

Koncom päťdesiatych rokov ste sa ako novinár zastavili aj v Československu. Aké sú vaše spomienky?

„Bola to jedna zo zastávok po krajinách bývalého socialistického bloku. Bol som len v Prahe a aj to veľmi krátko. Priznám sa, odvtedy som u vás nebol a spomienky sú už poriadne vyblednuté.“

Pred tromi rokmi ste sa liečili na rakovinu lymfatických uzlín. V akej kondícii ste dnes?

„Boli to tri dlhé mesiace, počas ktorých som absolvoval intenzívnu kúru v nemocnici v Los Angeles. Býval som u syna Rodriga Garcíu a mal som obrovskú podporu mojej drahej ženy Mercedes. Ako som sa dozvedel, žiadnej formy rakoviny sa nedá zbaviť stopercentne. Môže prísť znova s ničivou silou. Preto som svoj život musel prispôsobiť tejto situácii. Nefajčím, držím prísnu diétu, o to viac píšem.“

Mali ste vtedy pocit, že ste sa dotkli smrti?

„O dotyku by som nehovoril, ale bol som pri nej blízko. Doslova bytostne som cítil šialene zrýchlenú frekvenciu času. Nevedel som, koľko mi z neho zostáva. Budú to dni, týždne alebo mesiace? Zatiaľ sú to takmer tri roky. Pustil som sa do písania spomienok. Viem, že to bude môj testament.“

Nebolo ním Sto rokov samoty?

„Keď som ju dopísal, nemal som ani štyridsať rokov. Áno, bola to dôležitá kniha. Dal som do nej všetko. Moju pamäť, mystiku juhoamerickej mytológie, novinárske žánre, legendy, ale aj skutočnosť.“

Magický realizmus?

„To nie je správne vystihnutie toho, o čo sa ja a veľká časť juhoamerických spisovateľov usilujeme. Keď sa pýtali Carpentiera alebo Cortázara, či si myslia, že sú zakladateľmi magického realizmu alebo zázračného reálna, odpovedali: dôležité sú veci, o ktorých píšeme. Podobne ako oni, ani ja nemám rád intelektuálne schematické abstrakcie, ktoré obľubujú Francúzi. Literárne termíny prenechávam ľuďom, ktorí sa tým živia.“

Váš najobľúbenejší spisovateľ?

„Vyrastal som na Faulknerovi, Hemingwayovi, obdivoval som Pabla Nerudu, páčia sa mi Mexičania Juan Rulfo a Carlos Fuentes. A mohol by som vymenovať ďalších skvelých spisovateľov. Ale nad všetkými čnie Jorgé Luis Borgés. Nasadil latku veľmi vysoko. Je to najväčší po španielsky píšuci spisovateľ od čias Cervantesa.“

Mnohí to isté hovoria o vás. Nevidíte svoje miesto vedľa Borgésa?

„Dovolím si tvrdiť, že som napísal veci, ktoré sa mi vydarili. Možno, že občas to nebola stopercentná kvalita. Ale nikdy som nevypustil prácu, za ktorou by som nestál. Borgés mal vo svojej slepote oveľa otvorenejšie oči ako ja. Mne úplne stačí, keď sa raz Márquez bude vyslovovať zároveň s menom Borgés.“

Čo vám prinieslo písanie?

„Pochopenie, že som odsúdený na samotu.“

Keby ste dostali možnosť mať jedno ľubovoľné prianie, čo by ste si želali?

„Aby som lepšie písal a mal viac nápadov.“

GABRIEL GARCÍA MÁRQUEZ – Narodil sa 6. marca 1928 v mestečku Aracataca na karibskom pobreží Kolumbie. V súčasnosti žije v Mexiku a Kolumbii.
Výber z literárneho diela: Opadané lístie (román, 1955), Plukovníkovi nemá kto písať (novela, 1961), Pohreb Veľkej matky (súbor poviedok, 1962), Zlá hodina (novela, 1962), Sto rokov samoty (román, 1967, po slovensky vyšlo v Tatrane roku 1973, druhé vydanie roku 1984), Patriarchova jeseň (román, 1975, Slovenský spisovateľ 1978), Kronika vopred ohlásenej smrti (novela, 1981, po slov. v Smene 1984), Príbehy z Maconda (1983, po slov. v Pravde roku 1983), Láska v časoch cholery (román, 1985), Zlá hodina (výber troch kratších noviel – Opadané lístie, Plukovníkovi nemá kto písať a Zlá hodina – vyšiel v roku 1985 v Slovenskom spisovateľovi), Generál vo svojom labyrinte (román, 1989), Dvanásť príbehov z cudziny (zbierka poviedok, 1992, po slov. vyšla roku 1995 vo vydavateľstve H&H), O láske a iných démonoch (novela, 1994 – po slov. vyšla v Slovenskom spisovateľovi roku 1997), Správa o jednom únose (román, 1996). V poslednom čase vyšli na Slovensku poviedky z raného obdobia pod názvom Oči modrého psa (Slovart) a vo vydavateľstve Ikar reedície kníh: Generál v labyrinte, Láska v čase cholery, Kronika vopred ohlásenej smrti a Sto rokov samoty.

Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Londýn – Bratislava