Encyklopedická literatúra prežíva dnes konjunktúru, lebo existujeme vo veku informácií a tie sú čoraz bohatšie a neprehľadnejšie. Ale prežíva aj obdobie konkurencie, lebo dnes sa vyhľadávajú a zhromažďujú fakty celkom ináč ako pred desiatimi-pätnástimi rokmi, a hoci koncipovanie slovníkového diela nie je hračka, predsa len trvá kratšie.
Takto sa vedľa seba ocitli dve diela: Encyklopédia Beliana, naplánovaná na 12 zväzkov (doteraz vyšli dva, A – BELK, 1999, a BELL – CZY, 2001), a Všeobecný encyklopedický slovník, ktorého prvý zväzok A – F vyšiel teraz (Ottovo nakladatelství-Cesty, Praha 2002), a tie ostatné tri dostaneme do rúk zrejme v relatívne krátkom časovom rozpätí.
Slovensko nemá takú bohatú slovníkovú tradíciu ako Čechy, kde sa už od 19. storočia začal doslova encyklopedický boom (Riegrov, Ottov, Masarykov, Komenského slovník). U nás v 20. storočí okrem Bujnákovho Slovenského náučného slovníka (I. – III., 1932) a Malej slovenskej encyklopédie (1993) – zárodku Beliany – nevyšlo v oblasti všeobecných encyklopédií nič.
Encyklopédie vznikajú aj z encyklopédií, čo je dosť samozrejmé, lebo určité poznatky sa nemenia. Ani recenzovaný slovník nie je výnimkou. No na rozdiel od Beliany obsahuje len čisté texty bez ilustrácií, fotografií a tabuliek, nie je až taký reprezentačný. Vedúcim autorského kolektívu bol Ing. Ivan Paulička, redakčný kolektív pracoval pod vedením PhDr. Kláry Koškovej; mená v lexikografickej oblasti doteraz neznáme, no to nemôže byť a ani nie je pre hodnotu slovníka nijako rozhodujúce.
Ako uvádza vedúci projektu, slovník má obsahovať viac ako 150-tisíc hesiel, na zadnej strane knihy sa spomína viac ako 100-tisíc. Nikto ich, samozrejme, rátať nebude a koniec koncov pri dielach tohto typu sa to vlastne vopred nedá ani určiť. Vždy iba približne.
Dotknem sa len niekoľkých vecí. Tento slovník už rešpektuje nové zemepisné názvoslovie platné od apríla 2000 (napr. Čile miesto Chile), no nedôsledný je v kompletizácii personálnych údajov; autori hesiel si totiž nie vždy overili, či uvádzané osobnosti, najmä pri starších ročníkoch, ešte žijú. Tak roky úmrtia chýbajú pri J. Ferenčíkovi (1989), O. Feriancovi (1987), L. Beisetzerovi (1989), Ľ. Filanovi (2000), aby som spomenul len náhodne vybrané príklady. Podobný nedostatok konečnej kontroly dokazuje prézens v heslách už mŕtvych osobností (von Braun zomrel v roku 1977, ale v texte hesla sa dočítame, že v USA žije od roku 1945; alebo u R. Brtáňa, že sa zaoberá staršou slovenskou literatúrou, hoci zomrel v roku 1998). Slovník rešpektuje aj nešťastné rozhodnutie komisie z roku 1980 o fonetickej transkripcii maďarských priezvisk, no tomuto pravidlu sa zároveň šikovne vyhýba, keď za pôvodným priezviskom nasleduje jeho fonetický prepis, hoci inak sa tu výslovnosť cudzích mien, slov, výrazov a pod. neuvádza (Batthányi – Batáň, Bocskay – Bočkaj). Naproti tomu dôsledne dodržiava problematické prechyľovanie cudzích ženských priezvisk (ale A. Ferdinandyová nikdy nejestvovala! Prečo sa potom nik neodváži prechýliť Margitu Figuli? Ani tu.)
Na tomto slovníku by sa iste dali nájsť ďalšie nedostatky. Lenže niet slovníka, ktorý by ich nemal alebo ktorý by bol absolútne kompletný. Je dobre, že táto encyklopédia vyšla v Čechách, aspoň sa dostane k tamojším Slovákom a, samozrejme, aj k Čechom. JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
