Narodila sa 3. mája 1942 v Prahe. V roku 1960 štartovala na Letných olympijských hrách v Ríme, roku 1964 v Tokiu a 1968 v Mexiku. Získala spolu sedem zlatých a štyri strieborné olympijské medaily. Na OH 1964 a 1968 sa stala najúspešnejšou ženskou účastníčkou olympiády. Štyri razy bola majsterkou sveta a jedenásťkrát majsterkou Európy.

Na významných súťažiach získala 140 medailí, z toho 97 zlatých.

V rokoch 1964, 1966, 1967 a 1968 získala titul Najlepší športovec Československa.

V ankete ISK získala ocenenie Najlepšia športovkyňa sveta 1968.

Má dve deti – dcéry Radku (1969) a syna Martina (1974), ktoré sa jej narodili v manželstve s atlétom Josefom Odložilom, strieborným medailistom z OH 1964 v Tokiu v behu na 1500 metrov.

Bývalá úspešná športová gymnastka Věra Čáslavská oslávi na budúci týždeň 60. narodeniny.

Cesta na Olymp

Tretieho mája 1942 sa manželom Čáslavským z pražského Karlína narodila tretia dcéra. Keďže bola od malička mimoriadne pohybovo nadaná, dali ju na balet.

„S baletom som začala rovno v štúdiu Národného divadla u majstra Pohana,“ zaspomínala si Věra Čáslavská v rozhovore, ktorý som s ňou robil na jar 1988 v Stredisku vrcholového športu v Nymburku.

A hneď aj opísala neslávny koniec začínajúcej „primabaleríny“.

„V zákulisí Zlatej kapličky sa stalo to, čo sa stať nemalo – po „zjazde“ na zábradlí som trafila rovno do brucha samotného majstra…“

A tak baletné špičky vymenila za hodiny klavíra. Tie zas za krasokorčuľovanie. Stala sa dokonca majsterkou kraja v súťaži dorasteniek. Až keď začala znovu koketovať s baletom a dostala sa k choreografovi Milcovi, našla to, čomu sa upísala definitívne.

„Vtedy som mala prvý raz možnosť vidieť a pozhovárať sa s gymnastickou hviezdou Evou Bosákovou. Stretnutie zanechalo vo mne mimoriadny dojem, a keď som sa neskôr pri krasokorčuľovaní zranila tak, že mi museli dávať osem stehov, bola to práve Eva, ktorá ma definitívne prehovorila na gymnastiku.“

V marci roku 1957 sa už o talentovanej gymnastke písalo v Čs. športe.

„Bolo to vôbec prvý raz, keď sa moje meno v súvislosti s gymnastikou objavilo v novinách,“ spomínala Věra Čáslavská. „Priniesla som ich vtedy celá pyšná domov v očakávaní oteckovho nadšenia. Zareagoval v tom zmysle, že novinári nemajú asi o čom písať a odložil noviny s gestom, ako že ho to nezaujíma. O chvíľu, keď si myslel, že ho nepozorujem, si článok prečítal. Ani nevedel, že sa mu usmievali oči.“

Vltava v Tokiu

Pred tokijskou olympiádou v roku 1964 bola Věra v telocvični osem hodín denne. Kladina, bradlá, preskok, prostné… A znovu dokola. Do úmoru. Vôľu trénovať povzbudzovala v nej jedna fotografia v tréningovom denníku. Bola na nej jej najväčšia súperka, sovietska reprezentantka Larysa Latyninová.

„Vždy, keď som sa ráno na ňu pozrela, mala som pocit, že sa mi prihovára: Nože si len ešte pospi, dievčinka. Veď ma aj tak nikdy neporazíš,“ spomínala Čáslavská.

To ju nútilo opäť a opäť, ešte s väčšou zaťatosťou púšťať sa do ďalších cvičení.

„Najradšej som bola, keď som zostala v telocvični sama, keď všade zavládlo ticho. Na súťaže som chcela chodiť pripravená tak, aby som mala jednotlivé prvky zvládnuté aspoň na deväťdesiat percent. Občas som si dokonca podmienky aj sťažila, napríklad som cvičila na najhoršom náradí, aké v telocvični bolo. Práve na olympiáde v Tokiu môj tréner Prorok doslova šokoval publikum tým, že pred mojím skokom posunul mostík od koňa o dobrý meter ďalej, než mali ostatné pretekárky. Keď merali dĺžku môjho preskoku, zistili, že mal až sedem metrov. A keď som prezradila svoj recept na cvičení na kladine, mnohí nevychádzali z údivu: klavirista Rudolf Kyznar mi totiž nielenže pravidelne hrával, aby som rytmus dostala do krvi, ale sem-tam hádzal do mňa aj papieriky, aby som si zvykala na stresy. To všetko mi potom na pretekoch veľmi pomáhalo.“

Po povinnom štvorboji na OH v Tokiu Čáslavská všetky súperky predbehla – aj svoju najväčšiu rivalku Latyninovú. Potom prišli voľné zostavy. Za prostné získala 9,833 boda, pričom americká rozhodkyňa ju ohodnotila absolútnou desiatkou. V preskoku predviedla svetovú premiéru takzvanej Věrky – kombinovaného jamašitu s premetom vpred. Na záver prišli bradlá. So zásadnou otázkou: má Čáslavská riskovať a urobiť dvojitý obrat, na ktorý čakal celý gymnastický svet? Věra to zvládla a získala svoju prvú zlatú medailu.

V našom rozhovore hovorila Věra Čáslavská aj o svojom vzťahu k hudbe, ako neoddeliteľnej súčasti športovej gymnastiky.

„Najkrajšie spomienky sa mi viažu so Smetanovou Vltavou. Počas prostných na olympiáde som mala pri jej tónoch pocit, že som niekde na dedinskej veselici v južných Čechách, a nie v Tokiu. Netušila som, akého uznania sa mi po týchto prostných dostane doma v Prahe. Známa hudobná publicistka Anna Hostomská, ktorá vyše tridsať rokov pracovala v rozhlase a propagovala klasickú hudbu, mi po návrate z Japonska povedala: ‚Viete, ja som tú hudbu nepotrebovala počúvať. Stiahla som na televízore zvuk a vnímala, ako ste sa do Vltavy dokázali prevteliť, ako ste s ňou splynuli.‘ Bola to pre mňa obrovská poklona.“

Olympiáda pod Popocatépetlom

Olympijské Mexiko 1968. Ženská gymnastika prilákala do mexickej Auditorio National so 17-tisíc sedadlami množstvo divákov. Na jednej strane fanúšikov 26-ročnej Čáslavskej, na druhej priaznivcov Kučinskej, vtedajšej vychádzajúcej hviezdy sovietskej gymnastickej školy. „La Vera“ a „La Natasita“. Z hodiny na hodinu, z náradia na náradie však pokrik Vera, Vera, získaval na presile. A Věra sa Mexičanom za ich priazeň štedro odmeňovala: nielenže obhájila titul v osemboji, ale ako jediná sa dostala do finále na všetkých štyroch náradiach. A vo všetkých svojich šiestich štartoch získala medailu. Zlatým vyvrchlením sa v závere olympiády stalo jej cvičenie v prostných. „Bola to moja najmilšia disciplína,“ povedala po rokoch.

Svet ju oslavoval. Nielen za jej športové úspechy, predstavovala aj symbol nepoddajnosti okupovaného Československa.

„Cítila som, že prostredníctvom športu môžem zvýšiť národné sebavedomie našich ľudí. Pocítila som, že je tu šanca: to, čo spisovateľ dokáže povedať slovom, môže športovec pretlmočiť výkonom. Ale ani moje víťazstvo nemohlo nič zmeniť na našej národnej tragédii. V Mexiku som naplno pocítila, že šport už nie je iba mojou osobnou záležitosťou. Nebolo to iba moje víťazstvo. Môj výkon bol výsledkom sily všetkých ľudí u nás, v Československu,“ opísala Věra Čáslavská svoje pocity.

Bez práce

Keď sa vrátila z Mexika, bola päť rokov bez práce. Pritom dostávala ponuky z celého sveta.

„Napríklad do filmu v japonsko-americkej koprodukcii, ktorý by natočil Hollywood. Aspoň milión dolárov by bolo išlo do štátnej kasy.“

Nepustili ju. „Dostala som podmienku: odvolať podpis pod Dvetisíc slov. Ale to som nemohla. Nemohla som oklamať samu seba, sklamať tisícky tých, ktorí mi verili. Uvedomovala som si, že mi to prinesie celý rad problémov, ale nepoddala som sa. A tak ma nikto nechcel zamestnať. Napriek tomu, že som vyštudovaná pedagogička, s mládežou som pracovať nemohla, pretože som patrila k „vyvrheľom spoločnosti“. Ľudia sa ma báli. Na jednej strane sa mi báli dať poriadnu prácu, na druhej mi nechceli ponúknuť podradnú prácu. Ako by to vyzeralo, keby Čáslavská zametala chodníky či umývala riad.“

Věra Čáslavská dosahovala famózne výsledky v čase, keď sa zo športu nedalo zbohatnúť. Prezident Novotný jej po olympiáde v Tokiu povedal: „Urobili ste radosť celému národu. Oceňujem to.“ A dostala vyznamenanie za Zásluhy o výstavbu.

„Pýtal sa ma, čo robím. Tak som mu popravde odpovedala, že v dokumentačnom stredisku Československého zväzu telesnej výchovy za 460 korún mesačne. Do týždňa si ma zavolali na kádrové oddelenie zväzu a zvýšili mi plat na 560 Kčs.“

Počas piatich rokov bez práce písala Čáslavská svoju autobiografickú knihu. V čase, keď bola na pokraji psychických síl, si ju normalizační súdruhovia predvolávali na najrozličnejšie inštitúcie od telovýchovy po ministerstvo vnútra.

„Každý rok som sa mala na zväze telesnej výchovy spýtať, či už dozrel čas na môj návrat. Raz, keď som sa tam takto v roku 1974 opäť vybrala, som cestou dostala bláznivý nápad. Vrátila som sa domov, obliekla sa do sexigymnastického úboru a vydala sa rovno k šéfovi telovýchovy, Himlovi. Zaklopala som a hneď som si vyzliekla kabát. Himl neveril vlastným očiam. Premeriaval si ma zhora nadol, až vykoktal: No, Věrko, co to máš na sobě?! To se dneska nosí?“ Ja mu na to, veď ste mi sľúbili od januára prácu. Tak som tu, rovno v pracovnom odeve. Himl sa začal strašne smiať a zvolal podpredsedov. Podaktorí sa tvárilo kyslo, ale zamestnanie som dostala.“

Věra Čáslavská začala teda, ale v tichosti, takmer potajme, konečne robiť svoju gymnastickú prácu. Pred štrnástimi rokmi trénovala v Nymburku dokonca aj reprezentačné juniorky.

Najviac ju však potešil dvojročný trénerský pobyt v Mexiku, kam sa dostala v roku 1980 vďaka priamej intervencii mexického prezidenta u československej vlády.

Mexiko totiž nemohlo zabudnúť na „Veru“, na jej gymnastické výkony, ani na svadbu s atlétom Josefom Odložilom, ktorá sa konala v najslávnejšej mexickej katedrále Panny Márie Guadelupskej tesne po zisku jej poslednej, siedmej zlatej olympijskej medaily. Mladomanželov prišlo vtedy pozdraviť okolo 100-tisíc nadšených Mexičanov, ktorí dlho do noci tlieskali a volali: „Vera, Vera“.

V roku 1980 sa tam Věra vybrala s celou rodinou – Radka mala desať a Martin päť. Mexičania ju prijali s nadšením, médiá ju doslova obliehali, až z toho začala byť unavená. Nakoniec prišlo ku kompromisu – Věra mala každodennú dvadsaťminútovú živú reláciu na spôsob Buď fit s Věrou Čáslavskou.

Rodinná tragédia

V súkromnom živote sa Věre Čáslavskej príliš nedarilo. Manželstvo s Josefom Odložilom, na ktoré sa dívala celá krajina spočiatku s obdivom, stroskotalo v roku 1987. Deti, Radka a Martin, zostali síce s matkou, ale spory o majetkové vyrovnanie nemali konca.

Novú energiu vliala do nej nežná revolúcia. Stala sa jednou z poradkýň prezidenta Václava Havla, zapojila sa do činnosti Českého olympijského výboru, spolupracovala so šéfom Medzinárodného olympijského výboru Juanom Manuelom Samaranchom. Bolo to pre ňu obdobie satisfakcie za roky, ktoré musela prežívať v ústraní.

Potom však prišiel šok. Roztržka syna Martina s otcom sa v auguste 1993 skončila pre Josefa Odložila tragicky. Nikdy sa neprebral z kómy a zraneniu po mesiaci podľahol.

Nasledovalo obvinenie, súd, trest pre syna. Věru Čáslavskú to psychicky zložilo. Čoraz menej sa objavovala na verejnosti, až napokon požiadala o odstúpenie z Českého olympijského výboru. Depresie neustupovali. Naopak, po tom, čo prezident Havel jej syna omilostil a tlak niektorých ľudí na jej osobu sa ešte zvýšil, to bolo ešte horšie. A úsmev neprichádza ani v týchto týždňoch.

Autor: Ľudo Pomichal