sti v Čechách a na Slovensku. Rozsudok je hanebný, lebo uznáva správnosť plánu, ktorého autormi boli slovenskí komunisti, ŠtB a iste aj samotný Lorenc.
Ten plán vychádzal z presvedčenia, že hlavným nebezpečenstvom pre režim v časoch normalizácie boli českí intelektuáli a umelci, z ktorých sa neskôr stali disidenti. Slovenskí komunisti veľmi dobre vedeli, že u nás bude vôľa k odporu podstatne menšia a bude sa dať zmenšiť na prijateľné minimum aj bez veľkých represií.
Slovenská normalizácia si preto mohla dovoliť mäkký korupčný model namiesto českej tvrdosti. Slovenskí hriešnici z roku 1968 spravidla neboli vyhadzovaní na ulicu, ale len premiestnení do menej pohodlných kancelárií s prísľubom, že sa dočkajú lepších čias, ak sa budú vhodne správať.
Slovenskej časti Lorencovej ŠtB potom stačilo až do roku 1989 tento korupčný model len udržiavať na miernom ohni zastrašovania. Výsledky boli z pohľadu komunistov skvelé. Poslušnosť slovenskej spoločnosti dosiahla ŠtB aj bez toho, aby musela stovky ľudí preventívne zatýkať pri každom nepríjemnom výročí alebo ich trestať rokmi väzenia.
Slovenská časť ŠtB bola na svoj úspech aj patrične hrdá a žiarlivo strážila svoje územie pred vplyvom českých disidentov. Jej vyšetrovatelia mi nikdy nezabudli navrhnúť, že ak by som sa vzdal českých priateľov, vedeli by mi za odmenu zariadiť pohodlnejší život.
Slovenský súd sa Lorencovi za jeho zdanlivú mäkkosť voči Slovensku odmenil naozaj veľkoryso. Uznal správnosť plánu slovenských komunistov tým, že zločiny, ktoré Lorenc spáchal voči českým disidentom, jednoducho nevzal do úvahy.
Hanebnosť rozsudku však spočíva ešte v niečom inom. Celý svet dnes uznáva, že zločin nemá hranice. Pred medzinárodným súdom stojí Miloševič a len o vlások mu unikol Pinochet. Slovenský súd nielenže tento princíp neuznáva, ale správa sa tak, ako keby hranica medzi Českom a Slovenskom existovala už pred rokom 1989.
Slovenská časť ŠtB takúto hranicu budovala už od sedemdesiatych rokov. Súd jej dnes so spätnou platnosťou dal za pravdu.
Autor: Martin M. Šimečka
