obrazom. Scéna, keď sa vo filme Anjel exit holohlavá drása ako divá zver, aby mala drogu dochutenú ľudskou krvou, zase k najkrutejším.

Klára Issová filmuje od pätnástich rokov, včera oslávila 23. narodeniny, vlastní Českého leva a v Bratislave bola minulý týždeň s pražským Divadlom pod Palmovkou, kde je momentálne v stálom angažmán.

Prečítala som si, že odvtedy, čo vás predminulý rok nominovali na Českého leva za hlavnú ženskú rolu vo filme Anjel exit, venujete sa viac divadlu než nakrúcaniu, lebo prestali prichádzať ponuky. Vo svete je to naopak, ceny prinášajú skôr príležitosti.

Viacerí, čo dostali leva, majú skúsenosť, že potom prišlo obdobie sucha, a nikto im rolu neponúkol. Zväčša to pripisujú nevraživosti a závisti, ja to jednoducho neskúmam. Možno nie je pre mňa rola, pribúdajú mladšie herečky, od režisérov som už počula, že hľadajú neznáme tváre…

Čo vravíte, je trochu depresívne. Práve včera ste oslávili iba dvadsiate tretie narodeniny. Vtedy sa len končí štúdium, a nie, že herec je opozeraný. Vy ste si navyše otázku – čo teraz ešte môže byť? – kládli už v dvadsiatke, po skončení nakrúcania Anjela.

Je to pravda. Vravela som si, kruci, čo budem robiť ďalej? Nakrúcala som od pätnástich, a nemôžem s každou novou rolou priniesť niečo absolútne iné. Síce si strážim, aby sa postavy líšili, povedzme Indiánske leto a Kája z Anjela sú dva protipóly, ale vždy to nejde.

Dnes už viete, čo ďalej?

Vrhla som sa na divadlo. Detailne sa zaoberám hereckou prácou. Predtým som si myslela, že všetko musím precítiť. Teraz už viem, že je dobré, aj keď sa posadím za stôl a premýšľam, ako to urobiť, nielen ísť na všetko cez intuíciu. Aj Diderot vravel, že hercovi slzy kanú z mozgu. Tak sa to snažím skombinovať.

Pološialenú narkomanku Káju z Anjela exit ste nakoľko precítili?

Samozrejme, pri scénach brania drog som používala fantáziu, ale herec čerpá predovšetkým zo seba. Musela som v sebe všeličo pootvárať a objavila som aj negatívne veci. Že dokážem byť výbušná, aj zlá. Nie že by som v súkromí na niekoho revala, ale keď ste Kájou osemnásť hodín denne, nie je jednoduché prísť večer domov, odstrihnúť sa a byť zase Klára Issová. Je dôležité naučiť sa prijať rolu, ale potom z nej zase vystúpiť. Na to je dobré divadlo.

Vciťovanie sa môže byť až nebezpečné. Ondřej Vetchý dokonca musel na čas prestať hrať Van Gogha, tak ho to psychicky ničilo. Vy ste sa pri nakrúcaní Anjela tiež pohybovali na hrane noža.

Áno a nadlho som potom mala „zásek“. Spätne som si to uvedomila, keď mi režisér Vladimír Michálek povedal, že sa mu nestalo, aby videl herca tak absolútne sa odviazať.

Ako sa môže stať, že herec podľahne napísanej postave? Nie je to len póza?

Neprišlo to hneď, najprv som musela sama pred sebou prekonať veľký stud. Skúšali sme dva mesiace a stále to vyzeralo, že hrám princeznú, a nie dievča, ktoré síce nie je vyložene negatívnou postavou, ale je mladé a hlúpe, dostane sa do partie a okolnosti ju doženú k tomu, že je šialená, až zlá. Nakrúcali sme iba s malinkým štábom, na pľaci nás aj s hercami bolo dokopy desať. Kameraman Martin Štrba bol akoby ďalšou postavou. Maličkú kameru mal schovanú pod bundou, takže na ulici nikto nepoznal, že nakrúcame film. Ani my sme si to neuvedomovali. Pracovali sme nepretržite dva mesiace po osemnásť hodín a nakrúcali chronologicky. To sa nestáva, že herec má možnosť ísť s postavou podľa príbehu. Začínali sme na Štedrý deň v kostole. Bola som príšerne oháknutá, ústa namaľované načierno, tvárila som sa, že som už akože trošku na drogách. Takto sme prišli na omšu a ľudia po nás pozerali, čo to má byť? Spočiatku som mala trému, no úplne som sa jej zbavila. Tak sme sa zomkli, že nám prestalo záležať, ako všetko dopadne. Cieľom nebolo vyrobiť navštevovaný film. Nešlo ani o to, predviesť sa ako herečka. Jednoducho veci, na ktorých vám väčšinou záleží, išli teraz nabok.

Vaša hrdinka žila v prostredí dílerov a narkomanov. Sama drogy brala aj varila, stala sa ich otrokom, neváhala kvôli ich lepšej kvalite primiešať vlastnú krv i krv milenca. Poznáte aj v reálnom živote takéto ľudské trosky?

Poznám ľudí, čo mali s drogami problémy, aj človeka, ktorého dohnali k samovražde.

Napriek tomu priznávate, že „večer na upokojenie je mariška dobrý prostriedok, ako sa rýchlejšie dostať do postele“.

Nerobím rozdiel medzi marihuanou a alkoholom. Nepijem, piť neviem, nerobí mi to dobre, nedokážem sa potom kontrolovať. Takže, keď sa chcem upokojiť, radšej fajčím marihuanu.

V Amerike alkohol zničil celé indiánske kmene. Bol pre ne oveľa nebezpečnejší než drogy. My – iste nie všetci – vieme zas ustrážiť skôr pitie, oni stáročia čarovali s opiátmi, vládnu im teda lepšie než belosi. Aj Orient sa v laických predstavách spája s vôňou ópia. Nemáte benevolentnejší prístup k marihuane kvôli vašim sýrskym koreňom?

Kdeže, v Sýrii nie sú drogy, iba tabak a ovocie. Nestretla som sa tam so žiadnymi drogami, ani s alkoholom, a to som bola na svadbe, ktorá trvala tri dni. Všetci boli svieži a uvoľnení, pritom nikto nepil, len my, z Európy, sme si dávali whisky. Orient je úplne iný, tam sa ľudia dokážu veseliť a byť šťastní bez kvapky alkoholu či iných drog. Najlepšie ich vie odviazať muzika. Nepoznajú Rolling Stones či Madonnu, no pri arabskej muzike sa v momente začnú vlniť s rukami nad hlavou.

Máte v sebe čosi z mentality Sýrčanky?

V Sýrii som bola ako sedemročná, potom nasledovala trinásťročná pauza. Než som sa tam ako dvadsaťročná vrátila, vravela som si, že z orientálnej polovice som zdedila iba tmavé oči po otcovi. Až keď som tam prišla na dlhší čas, samu ma prekvapilo, ako mi začalo byť dobre. Úplne som sa upokojila, vyrovnala, až som začala uvažovať, či tam nezostanem. Lenže, to by znamenalo opustiť profesiu a namiesto herectva pestovať, čo ja viem, olivy.

Naši ľudia, ktorí desaťročia nemohli vystrčiť nos ďalej než do Bulharska, majú z Orientu trochu strach. Umocňovali ho historky, ako mladé dievča nenávratne zmizlo v spleti bazárových uličiek. Vy ste sa nebáli?

Naopak, v Damasku som sa cítila úplne v bezpečí. Okrem toho, pred cestou mi aj mama povedala, že sa nemusím ničoho báť. Akurát že na mňa budú pokrikovať a možno aj siahať. Oni reagujú takto spontánne, keď vidia cudzinku, ale inak sú veľmi milí. Pokojne som si chodila po uliciach sama alebo iba s kamarátkou. Navštívila som však na pár dní aj Libanon, a v Bejrúte som si už taká istá nebola. Damask je veľmi tradičný, západná kultúra tam zďaleka neprenikla v takej miere ako do Bejrútu. Mne sa práve to páčilo. Samozrejme, ľudia chodia študovať aj von, ale keby som mala hovoriť o Sýrii všeobecne, nikto sa za ničím neženie, každý je spokojný so životom. Aj keď je obyčajným predavačom vody, tak to robí rád a nevyčíta Bohu či rodičom, že nie je čosi viac.

Vraj ste odmietli ponuku z Hollywoodu, s odôvodnením, že vás čaká zaujímavá práca v Prahe. Žeby sa prejavila spokojná sýrska nátura?

Aby som to uviedla na pravú mieru, nie že by som odmietla rolu, keby som dostala ponuku na rolu, tak zostanem. Mne iba ponúkli, aby som v Amerike mala agentku. To ale zatiaľ nepotrebujem, lebo viem, že keby som tam chcela nakrúcať, musela by som sa o to intenzívne snažiť z USA, nie z Čiech. V Los Angeles som však stretla režiséra, ktorý mi povedal, že videl moje filmy, vyhľadal si ma na internetových stránkach a chce sa so mnou zoznámiť. Potešilo ma to a doteraz sme v kontakte.

V zahraničných produkciách ste ale hrali. Vašou partnerkou bola napríklad Anjelica Houston. Keď ste sa dozvedeli, že budete spoločne hrať, boli ste zvedavá, tak ako obyčajný fanúšik, že spoznáte hviezdu?

Veľmi som sa tešila, ale pri stretnutí som to nedala najavo, snažila som sa správať profesionálne. No neodolala som a požiadala ju, aby sme sa spoločne vyfotili, hoci som sa pri tom cítila trápne.

Aká je matka z Addams Family v súkromí?

Výborná, bez hviezdnych manierov. Mala som možnosť dívať sa na ňu iba asi sedem dní, ale mali sme spoločný karavan a keď nás líčili, prehodili sme pár slov. Sem-tam ma aj pohladkala, keď som bola nervózna.

Jednej hviezde ste však prenikli naozaj do súkromia. Keď to preženiem, za svokru ste mohli mať Jane Fondovú, keďže ste boli láskou jej syna. Spoznali ste sa bližšie?

Boli sme spolu iba na jednej večeri, pretože Jane nežila v Los Angeles. Priletela však za nami na jednu noc aj s jej vtedajším manželom Tedom Turnerom.

Z prvého stretnutia s rodičmi partnera je človek sám o sebe nervózny. Keď k tomu prirátam, že mamou je jedna z najznámejších herečiek, to musel byť dosť náročný večer.

No, mala som strach. Navyše, v tom čase som nehovorila dobre po anglicky. Ona však bola skvelá. Vyšla mi v ústrety, keď videla, že nestíham, všetko zopakovala, výrazne gestikulovala.

Bola to typická zvedavá mama?

Strávili sme spolu iba tri hodiny, čo je na dôverný rozhovor málo. Skôr sme sa rozprávali o Českej republike. Kedysi tam bola, zaujímala sa teda, čo všetko sa zmenilo.

Na naše pomery je hviezdnym režisérom, aspoň vzhľadom na medzinárodný dosah diela, Juraj Jakubisko. Doma však jeho prijatie nie je až také jednoznačné. Najprv kvôli režimu, ale problémy má aj teraz. Naposledy konflikt na Novej scéne, keď opustil rozoskúšaný muzikál, a spory sprevádzali aj jeho zatiaľ posledný film Nejasná správa o konci sveta, v ktorom hráte aj vy. Ako si spomínate na spoluprácu s ním?

Rozhodne to nebolo také to euforické nakrúcanie, hoci štáb bol výborný, spoznala som mnoho skvelých ľudí, s niektorými som dodnes kamarátka. Človek sa nedopátra absolútnej pravdy, ale je isté, že všetci herci pracovali tvrdo a viacerí mali problémy s Deanou Horváthovou, jeho manželkou. Nie ako s herečkou, ale ako s producentkou. Pritom všetci českí aj slovenskí herci sa tešili, že budú pracovať s pánom Jakubiskom. Nakoniec ich výsledok sklamal, a mňa tiež.

Vy ste ale za herecký výkon dostali Českého leva. Platí, že ozajstné umenie sa rodí z utrpenia?

Bola som vtedy začínajúca herečka a pán Jakubisko hercov príliš nerežíruje. Má obrovskú fantáziu, vytvára obrazy a obrázky, dáva ich do pohybu a herci sú iba ich súčasťou. Ja som však nebola zvyknutá pracovať sama. No jednoducho ma donútil. Nič mi nehovoril, sama som si čítala scenár stále dokola a premýšľala. Spätne to chápem ako skúsenosť, ale v šestnástich rokoch to bolo pre mňa naozaj ťažké. Navyše, pôvodne moja postava nemala byť rozsiahla. Lenže scenár sa menil a prepisoval, nakoniec som namiesto štrnástich mala asi päťdesiatpäť filmovacích dní.

Neobjavujete sa príliš na večierkoch, nedávate rozhovory o intimitách, napriek tomu vás bulvár neušetril. Písalo sa napríklad o romániku s Jiřím Kornom.

Herci sú osoby, ktoré majú k sebe blízko. Musíme spolu hrať príbehy, navzájom sa dotýkame, je normálne, že keď sa potom stretneme, pobozkáme sa, objímeme. S Jirkom spolu hráme v skvelej Genetovej hre Slúžky. Máme sa radi, takže keď sa vidíme, privinieme sa, aj sa chytíme za ruky. Stačí ale, aby to niekto videl alebo vyfotografoval, a už je fáma. V redakcii majú fotky z rôznych akcií, ktoré môžu kedykoľvek uverejniť s akýmkoľvek komentárom. Samozrejme vydedukovaným. Človek sa neubráni, pre bulvár sme tovarom. Mávla by som nad tým rukou, ale mrzí ma to kvôli babičke, ktorá má pocit, že všetko, čo je napísané, je pravda.

Ako ste speváka a muzikálového herca Korna nalákali, aby hral činohru, navyše dosť náročnú?

Po škole sme s kamarátkou Katarínou Velebovou uvažovali spraviť spoločné predstavenie. Hľadali sme hru pre málo ľudí, lebo sme ju museli aj produkovať a nemali peniaze. Ja som do toho napríklad vložila celý honorár za Anjela. Vybrali sme Slúžky a napadlo nám, že milostivú paniu by mohol hrať muž. Mali sme niekoľko tipov, aj som tým ľuďom volala, ale vždy sa to skončilo pri telefonáte. Jirka nás prekvapil už tým, že bol ochotný sa s nami stretnúť. Prišiel na skúšku a hoci videl, že je to vlastne len práca pre radosť, rolu prijal. Ako výzvu.

Počas rozhovoru ste nevypli mobil, lebo ste čakali na telefonát od rodiny. Vidno, že sa máte naozaj radi. To je duch Sýrie?

V arabských krajinách je tradícia žiť spolu, mať veľa detí, veľké rodiny, stretávať sa. Všetci majú doma minimálne tri veľké sedačky, pre návštevy. Keď som v Sýrii bývala u dedka, ktorý žije v centre mesta, ak išli okolo nejakí príbuzní, hoci o jednej v noci, zastavili sa. Ani vtedy nie je neskoro prísť na kávičku.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC